Meditácia na dnes

3. adventná nedeľa |  Lk 3, 10-18

Zástupy sa pýtali Jána: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“ Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ A ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium.

 meditacie_ls.jpg

“Laetare“ - “Raduj sa“

Výzva Cirkvi radovať sa už dnes, nie iba potom cez sviatky, je správna. Radosť je však potrebné správne pochopiť. Jedná sa o stav vnútra človeka, o čo sa musí človek pričiniť. Sv. Gregor Veľký učí: „Duša nemôže byť bez radosti. Keď človek nedá pozor, začne ju hľadať vo veciach menej vznešených.“ Preto radosť často neprináša radosť, ale sklamanie. Nemožno nájsť radosť tam, kde nemôže byť. Zástup, ktorý prichádza za Jánom Krstiteľom, sa právom pýta: „Čo teda máme robiť (Lk 3,10)? Ján ľudí prichádzajúcich za Ježišom, a sú medzi nimi mýtnici i vojaci, nenapomína. Dáva im rady k náprave života a najmä poukazuje na očakávaného Mesiáša. Ich sŕdc sa dotkli Jánove slová. Keď sa Božia milosť dotkne srdca, pobáda človeka, aby konal. Pravá radosť sa dá zažiť jedine v spojení s Mesiášom. Hovorí o Ježišovi, ktorý nebude len volať k pokániu, ale ktorý bude môcť odpustiť hriechy. Pravú radosť nespozná človek v stave hriechu. Obrátiť sa a začať žiť ako kresťan. Ján vyzýva ku skutkom kresťanského milosrdenstva. Advent liturgický i životný znova a znova upozorňuje zrealizovať Jánom doporučené poučenie. Nikdy nebude šťastný sebecký človek. Boh od nás nežiada zmenu zamestnania, ale zmenu zmýšľania. Mýtnik nech je dobrým mýtnikom a vojak dobrým vojakom. Nezáleží od zamestnania, ale od toho, v akom vzťahu k Bohu ho robíme. Ján nielen vyznal: „Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (Lk 3,16), ale slová potvrdzuje skutkami. Je to nielen adventná, ale stála výzva k pokore. Jánov zovňajšok je drsný, ale jeho posolstvo je pravdivé.

„Čo teda máme robiť“ (Lk 3,10)? Máme dostatok skúseností s hľadaním podnetov k radosti. Urobme zmenu v hľadaní. Radosť nájdeme len tam, kde je Boh. Advent je poklad radosti. Kde, kedy a prečo hľadáme radosť? Odložme hriech. Hlavné hriechy nikomu natrvalo neposlúžia na radosť. Prinášajú len sklamanie a bolesť. Stačí málo, a radosť je na dosah ruky. Ján Krstiteľ nežiadal niečo nemožné. Kristus chce, aby každý človek bol šťastný. Preto prišiel na svet. Len radostne prežitý advent je zárukou, že prežijeme sviatky Narodenia Pána Ježiša v radosti. To je dôvod pre radosť už dnes. Každý má svoje ťažkosti. Jedine viera prináša radosť. Je to ako s mimoúrovňovými križovatkami. Jedna ide cez druhú, ale len jedna je najvyššie a iné ju nemôžu prekryť. Keď srdce patrí len Bohu, raduje sa a nič a nikto mu túto radosť nemôže zobrať. K tejto skúsenosti prišli mnohí. Advent ako príprava na najkrajšie sviatky, sviatky pokoja a radosti, sú vecou aj našej cti a vernosti. Cirkev sa raduje, lebo sa obnovuje pokáním. So symbolom radosti “zlatou ružou“ sa v Cirkvi stretávame už tisíc rokov. Pápež Ján Pavol II. “zlatou ružou“ obdarúva mnohé baziliky a vzácne chrámy na znak svojej vďačnosti. Ježiš chce každého z nás obdarovať niečím viac, ako je “zlatá ruža“. Ponúka nám pravú radosť už dnes. Amen.

facebook_like_logo.jpg | YT | GTV | meditácia Ľubomíra Stančeka 2017

Priatelia, dnes okrem meditácie aj milá spomienka na jasličkovú pobožnosť otca Ľubomíra z roku 1988 - v čase, kedy sa stupňovala agresivita komunistov, ktorí nechceli priznať svoj pád. Tieto spomienky, ktoré máte možnosť sledovať - je dobré vnímať v celkovom historickom kontexte tej doby, kedy komunistický režim bol nástrojom samotného diabla, ktorý sa snažil zlikvidovať SK Cirkev. Ako na záznamoch vidíte, farnosť - vďaka veľkej iniciatíve, priam húževnatosti či zápalu otca Ľubomíra pre evanjelizáciu, v tej dobe skutočne "žila". Kostoly na jeho sv. omšiach boli preplnené - i napriek predpokladom, že mnohí na to doplatia - a najmä kňaz sám...
Z rozprávaní otca Ľubomíra (i očitých svedkov) je širokej verejnosti známe, že bol komunistami neustále sledovaný, neprávom obviňovaný, zadržiavaný, vypočúvaný i tyranizovaný. Život mu znepríjemňovali všade - kedy a ako sa dalo. Dokonca ho niekoľkokrát prepadli. Napr.: raz v zime - ako spomínal, keď sa večer vrátil zo svätej omše, ho na fare v Bošáci nejaký muž v kukle napadol nožom (chcel ho zabiť?). Otec Ľubomír, vtedy ako 33-ročný chlap v plnej sile tohto protivníka v osobnom súboji premohol. Zvalil ho na zem, sadol si na neho, stiahol mu kuklu - poznal ho (vedel o všetkých, ktorí po ňom išli)... Ten prosil o milosť, ktorú, samozrejme, dostal... (ani nemalo zmysel volať policajtov, keďže bol od nich). Priatelia, povzbuďme sa týmto príkladom a myslime na otca Ľubomíra aj vo svojich modlitbách.