Meditácia na dnes

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Piatok 30. týždňa v Cezročnom období | Lk 14,1-6

separator.png

Naplnením Zákona je Láska

Motivovať veriacich, aby si v nedeľu našli čas pre Boha.

Dnešné evanjelium nám hovorí o tom, ako Ježiš prijal pozvanie do domu ktoréhosi popredného farizeja. Ježiš prijal pozvanie do domu farizeja. Nestránil sa nikoho a vedel prijať každého, i farizejov. Tak ukázal svoj cit a vľúdnosť k človekovi. Zrazu sa však medzi prítomnými objavil chorý človek. Či bol pozvaný ako hosť, alebo prišiel sám, o tom evanjelium nehovorí. Mal vodnatieľku, ktorá bola prejavom ťažkého ochorenia srdca a obličiek. Evanjelium hovorí, že prítomní farizeji a zákonníci pozorovali Ježiša celý čas odkedy prišiel, čo bude hovoriť a robiť. Zvlášť teraz zbystrili pozornosť, keď prišiel chorý človek. Isto mnohým prekvapila myšlienka: „Je sobota, možno ho uzdraví." Zdá sa, že Ježiš vedel, o čom rozmýšľajú v srdci a opýtal sa ich: „Slobodno v sobotu uzdravovať, či nie?" (Lk 14,3). Na túto otázku panovali medzi Židmi rozličné názory. Všeobecne panovala mienka, že v sobotu nie je dovolené uzdravovať, ak nejde o nebezpečenstvo smrti. Prítomní farizeji tiež zastávali tento názor, bolo im však azda trápne vysloviť ho nahlas práve v tejto situácii. Azda preto sa hovorí: „Ale oni mlčali" (Lk 14,4a). Prísni farizeji zakazovali zachrániť v sobotu zviera, ktoré padlo do cisterny alebo studne. Bolo dovolené len ho nakŕmiť a čakať na koniec sabatu, teda na šiestu hodinu večer. Miernejší farizeji dovoľovali zviera zachrániť hneď. Ježiš im k tomu povedal: „Ak niekomu z vás padne do studne syn alebo vôl, nevytiahne ho hneď hoc aj v sobotu?" (Lk 14,5).

Ježiš v tejto otázke odobril, že ak sa také niečo stane, možno zviera zachrániť. A ak sa to stane človeku, nikto nepochybuje, že ho treba zachrániť o to viac. O to viac, keď je to vaše vlastné dieťa. A chorému človeku treba záchranu odmietnuť? Ale oni mu na to nevedeli odpovedať (porov. Lk 14,6). Ježiš im dal jednoznačnú odpoveď tým, že vzal toho chorého človeka, „uzdravil ho a prepustil" (Lk 14,4b). Ježiš sa predtým opýtal: „Ak niekomu z vás padne do studne syn..." Teda ak do studne padne `váš vlastný` syn.

Boh nás prijal za svoje deti. Stali sme sa Božími synmi a dcérami z jeho lásky. A tak Boh dáva najavo, že mu záleží na každom človeku. Je obrazne povedané - `nepokojný`, ak niektorý z jeho synov alebo dcér padne do studne. A preto prichádza, aby ho z nej vytiahol, lebo ho veľmi miluje. V tomto prípade človeka vyťahuje zo studne tak, že ho uzdravuje. Nedbá na to, že je sobota. Je to posvätný čas, v ktorom sa také veci nesmú robiť. Farizeji zakazovali, aby sa v sobotu uzdravovalo. A tak spôsobili, že človek tu bol pre sobotu a nie sobota pre človeka. Ba ešte horšie. Spôsobili, že Boh tu v sobotu, nebol pre človeka. A zrazu tu prichádza Ježiš, ktorý na to dáva jasnú odpoveď. Zmyslom a naplnením zákona je: láska. Preto uzdravil človeka v sobotu. Uzdravil ho nielen na znak toho, aby dal odpoveď farizejom. Uzdravil človeka na znak toho, že Boh prišiel teraz medzi svoj ľud.

A je s ním zvlášť v sobotu. V čase, ktorý obzvlášť patrí Bohu. Sám Boh si totiž želal byť s človekom. Dôkazom toho je, že Ježiš uzdravil človeka. To bolo znamenie, ktoré malo ukázať, že Boh je medzi nami. Ten, ktorý je očakávaný, už prišiel. Je to on - Ježiš. Bol však v tele ako človek, čo bolo pre farizejov prekážkou, aby v neho uverili ako v Božieho Syna. On ním naozaj bol, preto si mohol dovoliť vykladať zákon `po svojom`. Preto mohol uzdraviť človeka aj v sobotu, lebo bol darcom tejto soboty. Sobota sama sa tak stáva znamením, dňom Pána - dňom Božieho milosrdenstva. Židia slávili deň Pána v sobotu, teda v siedmy deň v týždni. Po vzkriesení Ježiša sa pre nás kresťanov stala týmto dňom nedeľa, lebo v nedeľu ráno Ježiš vstal z mŕtvych. Obsahom nedele je teda vzkriesenie Krista, jeho nový život, ktorý zavládol v celom stvorení. Boh chce, aby sme ho v tomto čase hľadali intenzívnejšie ako inokedy. Je to čas, kedy chce byť s nami a túži, aby sme my chceli byť s ním.

Spoločne sa modlime: Pane, daj, aby sme ťa hľadali pre tvoju lásku k nám. Daj, aby sme ťa hľadali a našli. Daj sa nám poznať. Daj nám zažiť silu tvojej prítomnosti, lebo ty si vždy blízko. Amen.

separator.png

Pýcha a pokora.

Možno ste si už aj vy niekedy položili tieto a podobné otázky: Prečo sú mi niektorí ľudia takí sympatickí? Prečo sa v prítomnosti niektorých ľudí cítim tak dobre a príjemne?  Kniha Kazateľ nám pripomína pýchu ako „začiatok každého hriechu".

Na udalosť z evanjelia, kde odznejú slová „Je dovolené v sobotu liečiť či nie?" (Lk 14,3), mu nevedeli odpovedať. Slová, ktoré povedal v dome popredného farizeja. Boli to slová zdravého úsudku, ktoré mohli prijať všetci. Neprijali ich. Prečo? Boli pyšní? Pán Ježiš pripomína len všetky známe veci. Keby sme však len takto povrchne čítali evanjelium, mohli by sme povedať, že Pán Ježiš pochváli viac skromnosť. Platí: Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť pred Pánom. Tieto slová dávajú už celkom iný zmysel. Sú to tak vážne slová, že napísal: Beda pyšným! Na rany pyšných nieto lieku, lebo zloba v nich zapustila korene.

Zastavme sa nad mocou a zlobou pýchy. Čo je pýcha, to pozná zaiste každý z nás. Je to práve pýcha, ktorá robí toho alebo iného človeka takým nesympatickým, antipatickým a odporným. Najhoršie na celej veci je však skutočnosť, že pyšný práve pre svoju pýchu nie je schopný objaviť túto svoju neresť. Je v tom kus tragiky. Skromného človeka má každý rád, hoci ho vždy neobdivuje. Pyšného nemá rád nikto, aj keď ho niekedy aj obdivuje. Čo je pýcha? A čo je pokora? To sme schopní skôr vytušiť, ako pojmovo vymedziť. Pyšný človek: Stačí hodina, dve na spolunažívanie s pyšným človekom a zmocní sa nás akýsi nepríjemný pocit. Nevieme ho vždy hneď pomenovať, no pri presnejšom premýšľaní objavíme, že ide o tú nešťastnú neresť. Pyšný znepríjemňuje život nielen iným, ale aj sebe. Je mimoriadne zraniteľným. Hocijaká maličkosť ho oberie o pokoj, istotu, radosť, príjemné pocity. Presvedčenie o vlastnej dôležitosti, o výkonoch, schopnostiach a zásluhách, vraj, oprávnených nárokoch a potrebách ho robí citlivým, dráždivým a neznášanlivým. Mimovoľnú nevšímavosť pokladá za úmyselnú. Realistický posudok svojej činnosti za neúctivosť a krivdu. Kritiku svojej povahy a osoby za nespravodlivé predsudky a závisť. Pokarhanie za urážku. Pyšný človek vo vlastných očiach je človekom dobrej povahy, pozoruhodným až vynikajúcim, vždy ochotný sa angažovať za dobrú vec, čestný, lojálny, ohľaduplný, ba dokonca i skromný, skrátka, dokonalý človek a vzor všetkých čností. Pyšný človek opakuje: hoci aj ja mám svoje chyby. Beda však, ak mu ich niekto vyhodí na oči!

Pýchu ako neresť vedeli pomenovať a poznali ju všetky kultúrne národy, ale pokoru ako čnosť milú ľuďom a Bohu nájdeme iba v biblickom zjavení vo Svätom písme. Sv. Jakub píše: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť" (Jak 4,6). Skutočne sa Boh pyšným protiví? Má aj on podobne ako ľudia svoje sympatie a antipatie? My vieme presne odôvodniť, prečo tú či onú osobu nemáme radi. Amen.

YT | GTV