Meditácia na dnes

Sobota 1. týždňa v Cezročnom období | Mk 2, 13-17

Ježiš znova vyšiel k moru. Celé zástupy prichádzali k nemu a on ich učil. Ako šiel okolo, videl na mýtnici sedieť Alfejovho syna Léviho a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním. Keď potom Ježiš sedel v jeho dome za stolom, stolovali s ním a s jeho učeníkmi aj mnohí mýtnici a hriešnici, lebo ich bolo mnoho a nasledovali ho. Keď ho zákonníci zo skupiny farizejov videli jesť s hriešnikmi a mýtnikmi, hovorili jeho učeníkom: „Prečo jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ Ježiš to začul a povedal im: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“

 

Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí

Pán Ježiš vstupuje do prostredia hriešnikov v úlohe lekára. Táto uzdravujúca úloha sa má stať aj našim údelom. Na poslednom koncile bolo jasne povedané, že vyznávač Krista má odvážne vyjsť do sveta, aby tento svet premieňal, aby ho posväcoval svojou modlitbou, svojou prácou, svojim príkladom, svojim vzorným vzťahom k blížnym a šikovným využívaním tých hodnôt, ktoré sú výsledkom účinkovania Boha a jeho darom. Tento vstup kresťana do sveta definovali teológovia ako „konsekráciu" - posväcovanie sveta. Konsekrácia - posvätné slovo a posvätná vec! Ako kňaz pri oltári berie obyčajný kúsok chleba a slovami konsekrácie ho premieňa na Kristovo telo - tak aj my máme všetky veci tohto sveta, s ktorými sa stretne naše životné povolanie, premieňať, posväcovať, usmerňovať k Bohu a premieňať na posvätnú vec.

Takto sme schopní uzdravovať aj veľa ľudských chorôb, ak len ľudia v našej prítomnosti pocítia Kristovu prítomnosť. Ale problém Krista ako lekára má ešte iný aspekt, ktorý má nás zaujímať. Možno radi sa podujímame na úlohu lekára cudzích hriechov. Ale za koho sa my sami považujeme: za spravodlivých, a teda úplne zdravých - či snáď v nejakej miere za chorých? Často sa stretávame s Kristom, napr. vo sv. omši, kde prináša seba ako obetu práve za chorých; stretávame sa s Ježišom prostredníctvom jeho slova a sviatostí. Berieme ho v týchto stretnutiach ako lekára, či skôr ako sladkú odmenu za našu spravodlivosť? Možno bude lepšie nepreháňať s tou našou spravodlivosťou. Rozhodne je lepšie obracať sa na Krista ako na lekára: nemálo chorôb sa utajilo v našej duši, rôzne ochrnutia, pokrivenia, bolesti a horúčky. Možno nás dokonca nič nebolí - ale či my „nebolíme" druhých? Možno niekto z nás je ranou, záderom na organizme spoločenstva? Tak či onak, vždy potrebujeme nejaké uzdravenie, pretože neexistujú ľudia stopercentne zdraví. Ale prvou podmienkou uzdravenia je uznať, že sme chorí. Ako vidíme, farizeji odmietajú Pána Ježiša, ale pokorní mýtnici, ktorí sa považujú za hriešnikov - sú ospravedlnení v jeho očiach.

facebook_like_logo.jpg | istagram.jpg | YT | GTV | 2018