Meditácia na dnes

Piatok 32. týždňa v Cezročnom období | Lk 17, 26-37

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj za dní Syna človeka. Ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korába. Tu prišla potopa a zahubila všetkých. Podobne ako to bolo za dní Lota: ľudia jedli, pili, kupovali, predávali, sadili, stavali, ale v deň, keď Lot odišiel zo Sodomy, spustil sa oheň a síra z neba a všetkých zahubili. Priam tak bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka. Kto bude v ten deň na streche a veci bude mať v dome, nech nezostupuje vziať si ich, a kto bude na poli, nech sa takisto nevracia nazad. Spomeňte si na Lotovu ženu. Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho. Hovorím vám: V tú noc budú dvaja na jednej posteli: jeden bude vzatý a druhý sa ponechá. Dve budú spolu mlieť: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.“ Oni sa ho opýtali: „Kde, Pane?“ On im povedal: „Kde bude mŕtvola, tam sa zhromaždia aj orly.“


Posledný súd

Je reč o neočakávanom príchode Syna človeka na súd. Samozrejme, pri dnešných hrozných možnostiach techniky - posledný súd nám hrozí v každej chvíli; sú na svete stovky Černobyľov a od každého možno očakávať všetko najhoršie. Ale bolo by nemúdrou a nebezpečnou vecou odkladať Boží súd na samotný koniec sveta, či vlastného života. Pretože v podstate Božie súdy sa prikrádajú ako zlodej, vlamujú sa ako vlamači cez dvere a okná (K. L. Koniňski). Každý deň - a veľakrát cez deň - stojíme pred súdom. Úlohou súdu, prv než vymerá spravodlivosť, je súdiť priestupok vinníka: ustáliť jeho vinu - či tiež prijať dôkazy jeho nevinnosti. Takýto súd sa koná skoro každú chvíľu. Stále sa vytvárajú také situácie, keď človek musí zložiť skúšku zo svojej trpezlivosti, odvahy, pravdovravnosti, presnosti, zdržanlivosti atď. Stále sme súdení pre svoj egoizmus, pre svoju lenivosť, pohodlnosť, pýchu, zmyselnosť, pre svoje lakomstvo. Kým súdení? Určite aj blížnymi -ale ich súd uznáme určite za nesprávny.

Prvým a najsmerodajnejším tribunálom je naše svedomie: svedomie ti povie pravdu (keď sme ho sami neumlčali, nepokrivili!). My sami seba musíme na každom kroku súdiť, odvážnym a spravodlivým súdom, hovoriť o sebe úprimne: Ó, taký som! A pretože tieto situácie prichádzajú neočakávane - teda aj ten náš súd samých seba býva neočakávaný; človek si musí neraz prekvapený povedať: neočakával som to od seba... Starokresťanský spisovateľ Tertulián hovorí so strachom o tej chvíli, keď duša bude zároveň aj vinníkom, aj svedkom. Ale nebude to až chvíľa „podrobného" súdu po smrti. Chvíľa súdu veľmi podrobného, keď človek je pre seba aj vinníkom, aj svedkom (možno jediným), nastáva stále. Kiežby v takých chvíľach svedomie nám nemalo nič nepríjemné povedať; kiežby jeho rozsudok bol nielen oslobodzujúci - ale aj pochvalný. Rozhodne je lepšie konať osobne taký súd samého seba, než čakať, až sa spustí oheň a síra z neba.

YT | GTV