Meditácia na 08.02.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda 5. týždňa v Cezročnom období | Mk 7,14-23
Ježiš znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka." Keď zanechal zástup a vošiel do domu, učeníci sa ho pýtali na zmysel podobenstva. On im povedal: „Tak ani vy nechápete? Nerozumiete, že človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, veď to nevchádza do jeho srdca, ale do brucha a vychádza do stoky?" Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté. A pokračoval: „Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka."
Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských tradícii
Dnešné evanjelium - ak sme si ho pozorne vypočuli, vzbudzuje pocit, že sme snáď zle počuli, alebo zle pochopili, ako „farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema" (Mk 7,1), čo prišli za Ježišom.
Ak môžeme vylúčiť prvé, tak rovnako aj druhé. Presne tak to Ježiš myslel. Jeho nezaujíma náš nedeľný oblek, nové šaty, miesto, ktoré zaujímame v kostole... Ježiš nás pozýva pozrieť sa nie pod náš oblek, ale „pod našu kožu" - do ľudského srdca. Vonkajšok dokáže veľa schovať, naše správanie na verejnosti môže vzbudzovať u iných dojem, že majú pred sebou slušného človeka, možno aj zbožného - podľa držania tela. Ale nepotrebujeme sa ani pozrieť do ľudského srdca, stačí ak nás vidieť doma pri práci, ako sa správame k svojej manželke, k svojim deťom, kolegom v práci, podriadeným. A toto je o našom srdci. Hrať na dobrého, človek dokáže hodinu, nie však celý život. V každodennom živote človek odkladá masku, aby si ju znovu nasadil pri najbližšej slávnosti. Koľko ich mám ja? Každú mám na inú príležitosť..?
Ľudí, ktorí nás nepoznajú, môžeme ľahko oklamať, nie však Boha, ktorého zaujíma naše srdce. A vidí tam lepšie, ako my sami. „Z vnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, lesť, necudnosť, závisť, osočovanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú zvnútra človeka a poškvrňujú človeka."
Vidíme už, aké zbytočné sú naše „masky", naše herecké výkony. Boh nás dokonale odhaľuje a priznajme si: zahanbuje nás to. Ježiš nás dnes pozýva urobiť prvý krok - prestať hrať divadlo pred sebou, prestať klamať samých seba a pozrieť sa Božími očami do svojho vnútra a len tak zistíme pravdu o sebe. Boha nemožno oklamať, to ani neskúšajme. Sami sebe môžeme všeličo nahovoriť a rovnako aj druhým okolo nás. Boh nás pozýva ku koreňu veci, do nášho srdca - najprv my sami musíme poznať pravdu o sebe.
A pravda o Bohu a o nás samých nie je vedeckou teóriou teológie, ale vecou vzťahu: Boh a ja. Je realitou. To nám prišiel povedať sám Boh, máme to zachytené v štyroch evanjeliách. V Zjavení. Všetko, čo máme robiť, je tam. Prečo teda sme stále tak vzdialení od Božej pravdy? Jednou z príčin je: prenikanie ľudských prvkov do viery. Naše subjektívne výklady slov Pána Ježiša. Toto je skutočným nebezpečenstvom v našom živote a spôsobuje veľké škody nielen nám, ale aj naším blížnym. To neplatí len pre kňazov, ale pre nás všetkých, ktorí sme schopní prekrútiť aj slová kňaza, ktorý nám vysvetľuje Božie slovo. O nebezpečenstve takýchto postojov netreba hovoriť. Z Ježišových slov ide rozhorčenie, ale aj smútok; teda ide o vážnu vec.
Varuje nás pred svojvoľným vysvetľovaním Božích slov pred samoľúbosťou, pred svojvoľnosťou, preceňovanie ľudských prvkov v náboženstve, pri liturgii. Božia vôľa ostáva v úzadí. Toto chcel Ježiš povedať svojim súčasníkom a rovnako aj nám.
Upozorňuje nás ešte na jednu vec, a to: nerobiť z náboženstva čisto kultovú záležitosť. Ježiš sám povedal, že neprišiel zrušiť židovské náboženstvo. Prišiel ho naplniť a očistiť od nebezpečných ľudských prvkov. Vyčítal farizejom, že dbajú na vonkajšok. Dodržujú až chorobne vonkajší rituál a pritom mnohí nepoznali podstatu vonkajšieho úkonu, ktorý mal naznačovať vnútorné očisťovanie. Človek sa nezmenil, pretože aj dnes človek sa dopúšťa tých istých chýb ako pred dvetisíc rokmi. Základnou vinou Ježišových súčasníkov bolo: zanedbávanie Božích napomenutí skrze prorokov. Ježiš teda neruší všetko staré, ale naopak, obnovuje túto Božiu požiadavku a preberá prorocké horlenie proti malichernej a povrchnej zbožnosti, ktorá sa vyčerpávala v odriekaní modlitbových fráz a vo vonkajšom odbavovaní kultových predpisov.
„Pokrytci" – Ježiš používa nadávku. Povieme si, tak to boli veľmi zlí ľudia, tí farizeji. Nezabúdajme, evanjelium nebolo adresované iba židom prvého storočia, ale pre všetky pokolenia, teda aj nám. Každý dnes pozná slovo farizej, farizejský. Myslíme tým - jednanie človeka, ktorý sa pretvaruje a je neúprimný. A používame ho aj dnes, teda dobre vieme, že farizej - to nie je človek zo staroveku, to je obraz človeka. Pokrytectvo je každé jednanie, ktoré stavia ľudské jednanie nad Boží zákon. Pokrytectvom bola rovnako náboženská horlivosť hlavne v rituálnej čistote, pričom boli hrubo porušované Božie zákony.
Najvyšším stupňom tohto pokrytectva bolo: priame potláčanie Božieho prikázania falošnou zbožnosťou na úkor povinností lásky k blížnym, ako keby účel svätil prostriedky.
Všetci poznáme príbeh o milosrdnom samaritánovi a nemilosrdnom kňazovi a levitovi, ktorí šli slúžiť Bohu do chrámu, ale odmietli pomôcť ranenému človeku. Ježiš si nevymýšľa rozprávky, ale dobre si všímal situáciu okolo seba a varovne dvíha prst: „Pozrite, až sem môže dôjsť ľudská svojvôľa." Preto, keď sa istý zákonník pýta, čo je zo Zákona najdôležitejšie, Ježiš odpovedá: "Ty si zákonník a toto nevieš? Milovať budeš Boha z celej sily...a blížneho ako seba samého." Nedivme sa, že zákonník sa nedokázal vyznať v spleti zákazov a príkazov, takže podstata sa stratila. Až Ježiš upozorňuje na to, čo je dôvodom ku kultu a náboženstva. Je to láska. A k tomu netreba učenosť. Vidíme, ako táto učenosť bola pascou pre zákonníkov a farizejov. Klobúk dolu aspoň pred tými, ktorí sa dokázali opýtať Ježiša, čo je pravda. Horšie to bolo s tými, ktorí si mysleli, že všetko vedia a nepotrebujú, aby im niekto radil. Áno, skutočným nebezpečenstvom je pýcha, ktorá spôsobila, že vyvolený národ nedokázal spoznať Pravdu, keď prišla na svet.
To isté sa môže stať aj nám. Môžeme hovoriť o Ježišovi, že sme jeho učeníci, ale naše srdce bude nepriateľské voči samému Bohu. Pretože si vytvárame Boha na vlastný obraz.
Pán Ježiš si znepriatelil najvyššie kruhy v Izraeli. Rovnako sa stávame Božími nepriateľmi aj my, keď sa dopúšťame spomenutých chýb. Sám Ježiš to na inom mieste hovorí: "Nepomôže vám to, že ste mi slúžili, že ste so mnou jedli a pili. Odíďte vy, čo pášete neprávosť" (porov.: Lk 13,26-27).
Každý predstavený je ohrozený pokušením pokrytectva v nejakej forme. Je ľahké vydávať voči podriadeným vlastné plány a názory za jasnú Božiu vôľu pre všetkých. Je nevhodné uľahčovať si vychovávateľské umenie poukazom na vlastné dary Ducha Svätého tam, kde sú na mieste vecné a rozumové dôvody. A tiež nezodpovedné a ťažko hriešne by bolo, nahradzovať vedome Božie prikázania ľudskými názormi.
Ježiš bol človekom, ktorého vyhľadávali jednoduchí ľudia, ale radi s ním diskutovali aj ľudia učení – zákonníci a farizeji. Bolo však veľa vecí, ktoré farizejom vadili. Jednou z nich bolo aj to, že si jeho učeníci pred jedlom neumyli ruky. Ježiš im odpovedá: "Dobre o vás, pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo čo učia, sú ľudské príkazy. Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských tradícii."
Keď Ježiš odpovedá na otázku farizejov citátom od Izaiáša, mohlo to spočiatku vzbudzovať dojem, akoby pranieroval iba povrchnosť. Nasledujúce verše však ukazujú, že ide o väčší problém: „Božie prikázanie rušíte a držíte sa ľudských tradícii." Teda skutočným problémom nie je umývanie rúk, ale tradície, ktoré si vytvorili v rámci židovstva - kvôli Bohu. Prečo však farizeji svojím tradičným umývaním rušili Božie slovo? Pretože týmto bránili vidieť zlo, ktoré robí človeka neschopným spoločenstva s Bohom, ktoré pochádza z ľudského srdca! Žiadny pokrm nie je nečistý. Nič stvorené, čo človek požíva, nemôže človeka znečistiť. Iba jeho vlastné srdce môže človeka odcudziť Bohu.
Posolstvo dnešného evanjelia? Dôležitý je Boh a moje srdce. Všetko „ostatné" sú ľudské príkazy. Amen.