Meditácia na 16.03.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Piatok po 3. pôstnej nedeli | Mk 12, 28b - 34
Jeden zo zákonníkov pristúpil k Ježišovi a spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?" Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: ‚Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!` Druhé je toto: ‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!` Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet."
Zákonník mu vravel: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal: ‚Jediný je a okrem neho iného niet; a milovať ho z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily` a ‚milovať blížneho ako seba samého` je viac ako všetky zápalné a ostatné obety."
Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva."
A už sa ho nik neodvážil vypytovať.
Prečo milovať Boha?
Žena ide variť klobásu a pred tým, ako ju dá do hrnca, odreže z nej oba konce. Mužovi to nedá, keďže to vidí ženu robiť už niekoľkýkrát a opýta sa jej, prečo to robí. No a ona mu hovorí: „Videla som to tak robiť moju mamu". Muž sa teda ide opýtať svokry, prečo vždy, keď varí klobásu, odreže z nej oba konce. A svokra mu znova odpovedá len to, čo jej dcéra: „Lebo moja mama to tak robila." Tak sa muž vyberie za starou mamou a pýta sa jej: „Babka, prečo vždy, keď idete variť klobásu, odrežete z nej oba konce?" No a starká mu hovorí: „Syn môj, no preto, lebo sa mi do hrnca nevmestí."
Možno ešte nechápete, prečo som takto začal, ale pointa tejto múdrosti úzko súvisí s dnešnými prikázaniami:
„Milovať budeš Pána, svojho Boha...a blížneho ako seba samého" (Mk 12, 30.31).
Pán farár a starosta boli kedysi najmúdrejší ľudia v dedine. Naši starí rodičia si to ešte pamätajú. Ľudia boli jednoduchí, zavalení dennodennou prácou, často bez základného vzdelania. Preto prijímali kňaza ako autoritu, ako niekoho, kto je vzdelaný a navyše: Boží služobník. To, čo povedal pán farár, bolo sväté a muselo sa dodržiavať. Nikto o tom nediskutoval, nepochyboval, nikto sa nepýtal `prečo`. Bolo to správne? Myslím, že nie.
Dnes totiž zakúšame ovocie takéhoto zmýšľania. Čo tým myslím? Myslím tým to, že často robíme veci automaticky a pritom nemáme zodpovedanú základnú otázku: „Prečo to robím?" Táto otázka by mala predchádzať každú našu činnosť. Lebo potom sa nám môže stať, že sa nás niekto opýta: „Prečo chodíš do kostola?" a my zistíme, že mu nevieme odpovedať. Na čo narážam?
V dnešnom evanjeliu sme počuli dva príkazy: milovať Boha a milovať blížneho. Ale Boh v tomto evanjeliu nedal len príkazy - ako to často robievali kňazi a nevysvetlili ľuďom, prečo by tie príkazy mali dodržiavať, ale Boh nám dáva aj vysvetlenie toho, prečo by sme ho mali milovať. Zaregistrovali ste tú odpoveď, to vysvetlenie? Totiž tieto dve prikázania nezačínajú slovami: „Milovať budeš Pána, svojho Boha..." ale začínajú takto: „Počuj Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán." Náš Boh je jediný Pán! Toto je dôvod prečo máme Boha milovať. Možno to ešte ani teraz nemáme jasné, ale pokúsim sa vysvetliť, čo je za týmto Božím výrokom.
Náš Boh je jediný Pán. Izraeliti mali v celých svojich dejinách problém s modloslužbou. Teda, neustále a opakovane zabúdali na Boha. Klaňali sa modlám, bôžikom, ktorých si vyrobili z dreva, zo zlata a čo ja viem z čoho ešte... Židia stále hľadali akúsi oporu pre svoj život, ale nie v Bohu, ale v niečom viditeľnom, v niečom, čoho sa môžu dotknúť, čo vyrobia ich ruky. Zabúdali na Boha. Opúšťali ho. Boh Jahve bol pre nich len jeden z mnohých bohov.
A do toho zaznieva Boží príkaz: „Milujte ma, lebo ja som jediný". Na prvé počutie sa môže zdať, že Boh si vynucuje našu lásku. Bolo by to tak vtedy, keby mu išlo o jeho šťastie. Ale jemu ide o naše šťastie. On je Pán - to znamená, že má zvrchovanú moc nad nami, nad mojim, tvojim životom. Absolútnu moc. Patríme mu. Môže s nami urobiť, čo sa mu zachce a nik mu nemôže vyčítať: „Prečo si to urobil?" Vari povie hlinený hrnček hrnčiarovi: „Prečo si ma takto vyformoval?" Azda nemá hrnčiar všetku moc nad hlinou a všetko právo urobiť z hliny to, čo on sám chce?
Áno, Boh je Pán! On má moc nás utvoriť ale i zahubiť. Má zvrchovanú moc nás poraniť, ale aj uzdraviť. Má moc vstúpiť do tvojho života a vyriešiť tvoje problémy. Vniesť do tvojho srdca pokoj a radosť. Má moc dať ti silu a vytrvalosť niesť kríž, ktorý on chce, aby si niesol. On je Pán. On nám dal tento život a my sme povinní žiť ho s ním a pre neho. To nie je náš život. To je jeho život, na ktorom nám on dal účasť. My sme jeho vlastníctvom, on je náš Stvoriteľ a teda Otec - preto ho máme milovať. Sme na ňom absolútne závislí. A túto závislosť na Bohu ako na svojom Pánovi, možno prijať len tak, že sa pred ním pokoríme, ponížime. Pokora nám otvorí cestu k láske. Len pokorný človek je schopný povedať Bohu: „Ty si môj Pán".
Na brehu rybníka stál mohutný a hrdý dub. Vzdoroval slnečnej páľave a neskláňal sa pred víchrom, lebo jeho korene boli hlboké. V blízkosti rástla na vlhkej pôde trstina. Vyzerala slabá a chatrná a skláňala sa pred každým náporom vetra.
„Ľutujem ťa" - povedal jej jedného dňa dub. „Keby si rástla bližšie pri mne, ochránil by som ťa pred vetrom."
„Si veľmi láskavý" - povedala skromne trstina, „ale nestaraj sa o mňa! Keď príde silný víchor, skloním sa, ale nezlomím."
Dub vzdorovito krútil hlavou: „Ja odolávam každému vetru. Nikdy by som sa pred ním nesklonil!"
Tej noci prišiel silný víchor. Vzpriamenému dubu polámal celé konáre. Trstina sa ohýbala až k zemi. Víchor však ešte viac zosilnel. Celou silou narážal do vzdorujúceho duba a nakoniec ho aj s koreňmi vyvrátil zo zeme. Keď bolo po nečase, slabá trstina tam stála vzpriamene - vedľa vyvráteného duba.
Prijať Boha za svojho jediného Pána a milovať ho, je jedinou cestou k prežitiu. Nevzdorujme mu, ale poddajme sa mu, lebo on je náš Otec. Amen.