Meditácia na 06.09.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok 22. týždňa v Cezročnom období | Lk 5,1-11
Keď raz Ježiš stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo. Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy. Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!" Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete." Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali. Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny." Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi. Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí." A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.
Povzbudzujme sa v láske k Cirkvi
Život človeka môžeme prirovnať k lodičke na mori. Musíme nasadnúť na nejakú loď, aby sme šťastne preplávali na druhý breh, na koniec nášho života - k večnosti. Takou loďou je pre nás katolícka Cirkev, do ktorej sme nasadli pri svätom krste. Sme však na správnej lodi? Evanjelium nám hovorí, že áno. Kristus vstúpil do jednej z lodí, ktorá patrila Šimonovi a z nej vyučoval. Nemyslíme si, že to bola náhoda! Pozrime sa, za akých okolností to Kristus urobil. Zástupy ľudu sa valili za ním, lebo túžili po Božom slove. Aby ho nezatlačili do vody, aby ho mohli lepšie rozumieť, Ježiš nasadá do Petrovej loďky a z tejto plávajúcej kazateľnice učí. Dnes je touto Petrovou lodičkou katolícka Cirkev. Aj dnes z nej učí Kristus.
Neraz sme svedkami slov: Viera ako viera. Náboženstvo ako náboženstvo, veď všetci veríme v jedného Boha. Keby toto platilo, Kristus by si nebol vybral loďku sv. Petra, ale bol by jednoducho vyhlásil, aby ľudia verili čomu chcú, len aby verili a všetko bude v poriadku. Ale Kristus toto nikdy a nikde nepovedal. Je pravda, že ani sám Peter a ani prítomní hneď tomu nerozumeli, prečo si Kristus vybral práve loďku Petra. Porozumeli tomu až potom, keď povedal Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva" (Mt 16,18-19). A neskoršie mu túto moc odovzdal slovami: „Pas moje ovce!" (Jn 21,15-17). Týmito slovami Ježiš priamo ustanovil sv. Petra za kormidelníka svojej Cirkvi. Cirkev teda môže zachrániť každého, kto počuje jej hlas, kto v nej žije, pristupuje ku sviatostiam, v ktorých nám sám Kristus podáva svoju milosť potrebnú k spáse.
Medzi mnohými náboženstvami sveta musíme teda vidieť svätú Cirkev, ktorú ustanovil sám Kristus a že na jej čele stále stojí priamy nástupca sv. Petra - pápež. Toto je známka jej pravosti, lebo tak si to prial a ustanovil sám Ježiš.
Preto aj cirkevný snem v Niceji už v roku 325 vyhlasuje: "Biskupovi, ktorý býva v Ríme, patrí úcta ako patriarchovi, lebo je nástupcom sv. Petra, ktorému bola daná najvyššia moc od Krista nad celou Cirkvou." Toto je dôvod, prečo si Kristus vybral práve loďku sv. Petra a z nej učil, aby takto dosvedčil pravosť Cirkvi, vystavenej na skale, ktorou je Peter a jeho nástupca pápež. Svätá Cirkev je Matkou, ktorá každému človeku ponúka, aby cez ňu našiel pravé šťastie. V dejinách i v súčasnosti našlo veľké množstvo blúdiacich ľudí svoj stratený zmysel života práve v Cirkvi, v Božích pravdách, ktoré neomylne hlása v Ježišovi, ktorý v nej žije.
Clemens Brentano, významný básnik 19. storočia, napísal svojej neteri: "Keď som sa trochu priskoro a úplne vzdal katolíckeho spôsobu života, keď som bez viery a cieľa blúdil a keď som sa v severnom Nemecku, ďaleko od Cirkvi, bez kormidla a stožiara ako voľakedy legendárny Robinson našiel na piesku, ležal som v tú noc vo veľkej duševnej trýzni a rozmýšľal som o hroznej ceste, po ktorej som sa vydal na objavy nového sveta. Znova a znova som sa spytoval, či v dlhom rade prežitých rokov jestvuje aspoň jeden bod, o ktorý by som sa mohol oprieť, kde by som mohol hľadať útočište.
Vtedy mi prišlo na um moje detstvo i to, ako ma zobúdzal čerstvý vzduch, keď som otvoril oči a vídaval som matku, ktorá sedela pri mojej postieľke a sklonená nado mnou sa modlila. Potom vystrela ruku a urobila na čelo krížik. Táto spomienka z detstva stala sa mi oporným bodom. Oň som sa zachytil a z neho som sa snažil vyjsť do života. Veľmi som sa namáhal, aby som poskladal dokopy všetky pozostatky zabudnutých modlitieb mladosti. A to ma zachránilo! To bolo to steblo, ktorého som sa v poslednom okamihu chytil. Všetko ostatné totiž zlyhalo. Vrátil som sa do lona Cirkvi, v ktorej som našiel svoju Matku.
Dovoľme aj my, aby do našich sŕdc vnikla opravdivá radosť z toho, že patríme do svätej Cirkvi. Aby sme túto radosť mohli aj opravdivo prežívať, buďme jej aktívnymi synmi a dcérami. Považujme ju za svoju Matku a Učiteľku. Často sme svedkami toho, že Cirkev je terčom všelijakých posmeškov a útokov. Právom sme hrdí na terajšieho nástupcu sv. Petra, a predsa mnohí si neodpustia rôzne poznámky a urážajú ho. Modlime sa za Sv. Otca! Vždy záležalo na tom, čo tento prvý muž Cirkvi hovorí. A v dnešných časoch, v túto chvíľu je to mimoriadne dôležité. Veď netreba robiť ani veľkú analýzu celej problematiky. Jeho práca si vyžaduje veľa modlitby od nás. Veríme, že on je v láske Božej, že je Božím miláčikom, ako bol Peter. Koľkokrát už o tom vydal svedectvo! Ale aj keď je Božím miláčikom, aj napriek tomu potrebuje oporu našej modlitby.
Modlime sa denne za Svätého Otca. I takýmto spôsobom ukážme, že milujeme sv. Cirkev, aby sme sa aktívnym životom v nej ako na lodi preplavili na breh večnosti. Amen.