Meditácia na 25.09.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 25. týždňa v Cezročnom období | Lk 8, 19 - 21
Za Ježišom prišla jeho matka a bratia, ale pre zástup sa nemohli k nemu dostať. Oznámili mu: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú ťa vidieť."
On im odvetil: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho."
Význam počúvania Božieho slova
Prednedávnom som mal možnosť rozprávať sa s človekom, ktorý okrem iných nesprávnych poznámok o Cirkvi, povedal i toto: "Mne už Cirkev nemôže dať nič. Sväté písmo som prečítal. Keď som bol mladší, tak som miništroval a keď budem starý a zomriem, tak ma pochovajú."
V evanjeliu sa hovorí o tom, ako reagoval Pán Ježiš na to, keď ho jeho matka a blízki príbuzní hľadali.
Prečo ste prišli dnes na svätú omšu? Veď je pracovný deň. Nepoviete podobne ako muž, ktorý, keď má čas, chce byť pri Ježišovi, a preto ho vyhľadáva aj v pracovný deň?
Cirkev to nie sú len pokrstení bratia a sestry - to by bolo málo. Cirkev je spoločenstvo, ktoré neustále hľadá Krista. A to aj v neprikázaný sviatok.
Evanjelium nám práve toto zdôrazňuje slovami Pána Ježiša: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho" (Lk 8,21).
Ježiš týmito slovami poukazuje na to, že on nielenže nikoho neposiela do seba preč, nikým nepohŕda, ale práve naopak - ktorí počúvajú jeho slovo a zachovávajú ho, povyšuje za svojich bratov a sestry, i matky. Teda sme svedkami, že sa znova a znova má rodiť nová duchovná rodina. ...a to nie z tela a krvi, ani z vôle muža, ale z Boha. Tak si máme uvedomiť, že nás kresťanov spája niečo viac, ako sú rodinné záväzky, priateľstvo. Cirkev to je spoločenstvo, ktoré prijíma božie slovo a uskutočňuje ho v láske. Tým vytvára akýsi duchovný rám, v ktorom sú všetci spojení či napojení na Krista.
Často sa stáva, že pri zmene bydliska si veľa ľudí nemôže nájsť svoje miesto v Cirkvi. Niektorí preto celkom odpadnú od Boha. Nie preto, že by prestali veriť, ale je to akási ich vnútorná záležitosť. A naopak, iní dokážu ísť aj niekoľko kilometrov do svojho kostola.
Boh je predsa v každom kostole, kde sa slávi svätá omša, vysluhujú sviatosti, číta Písmo, vykladá homília. Kristovo učenie nás spája od krstu a tvoríme spoločenstvo bratov a sestier - nech vedľa nás stojí úplne cudzí človek, ktorého nepoznáme. Kristus nás spája a zjednocuje. Máme preto mať úprimnú radosť. Preto je potrebné, aby sme podľa možnosti vytvárali medzi sebou skutočné a pravé spoločenstvo, aby sme sa dobre cítili a prípadne, túto atmosféru preniesli aj na tých, ktorí stoja okolo nás. Môžeme to prejaviť držaním tela, dôstojným vystupovaním, podaním ruky a v neposlednej miere je to aj spev.
Vieme, že Panna Mária sa nenahnevala na Pána Ježiša, keď povedal tieto slová. Zaiste pocítila, ako jej Synovi záleží na každom jednom jeho poslucháčovi. Počúvať Božie slovo to nie je len zvyková záležitosť, prípadne poznámka, že pán farár bude dlho kázať, ale to počúvanie nech je radosťou každého z nás, že sme sa priblížili ešte viac k Pánu Ježišovi. Uvedomujeme si, že práve tento moment je veľmi vážny a potrebný.
Pán z úvodu úvahy sa mýlil, keď tvrdil, že jemu už Sväté písmo nič nemôže dať. Tým sa sám vylučuje zo spoločenstva bratov a sestier Pána Ježiša. Preto, keď raz zomrie, a aj keď ho pochová kňaz, či mu to bude osožné, keď za svojho života sa z tohto spoločenstva sám vylúčil? Amen.