Meditácia na 12.01.2014

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Krst Krista Pána | Mt 3,13-17

separator.png

Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?" Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé." Potom mu už neodporoval. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie."

separator.png

Žiť svoj krst. 
Časté pripomínanie si svojho krstu obohacuje život.

Zaiste, každý z nás pozná svoj dátum, deň narodenia. Poznáme aj deň krstu? Že to nie je dôležité? Deň krstu je aspoň tak dôležitý, ako deň narodenia. Mnohí to pochopili a deň krstu slávia duchovne. Pristúpia k sviatosti zmierenia, Eucharistii a ďakujú Bohu za rodičov, krstných rodičov a kňaza, ktorí sprostredkovali prvú sviatosť, bez ktorej iné sviatosti by sme nemohli prijať. Mnohí si každý mesiac pristupovaním k sviatosti zmierenia takto pripomínajú okamih, keď sa pri krste stali Božím dieťaťom. Múdro si počína ten, kto s úctou pozerá na veľké udalosti svojho života s túžbou naučiť sa múdrosti života.

Dnešný sviatok nám umožňuje takéto múdre počínanie. Pripomíname si udalosť krstu Pána Ježiša v rieke Jordán. Evanjelista sv. Matúš píše: „Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. V tom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie." (Mt 3,16-17).

Všetky štyri evanjeliá venujú pozornosť krstu Pána Ježiša. Ježiša poznalo len najbližšie okolie. Výzorom obyčajný Izraelita. Nebol členom veľrady, ani kňaz alebo levita a nepatril ani medzi vzdelancov. Žil, obliekal sa ako predpisoval Zákon a aj meno Ješua je obyčajné. Bol stolár a podľa reči prezrádzal, že je z Galiley. A keď pristúpil tento, na pohľad obyčajný človek, pred Jána Krstiteľa okolo ktorého sa tlačil zástup túžiaci po krste pokánia, Ján sa na Ježiša zadíval a povedal: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne" (Mt 3,14)?

Poznal Ján Ježiša? Asi nie. Hoci boli v blízkom príbuzenstve. Iste sa už stretli. Bolo to vtedy, keď boli v lonách matiek v Ain Karim. Ján v lone Alžbety a Ježiš v lone Márie. Ján spoznal Ježiša nadprirodzeným vnuknutím. Všetko ostatné sú len dohady. Podstatné je, čo Ježiš Jánovi odpovedal jasne a rozhodne: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé" (Mt 3,15). Ježiš začína verejne plniť svoju úlohu Mesiáša. Veď preto sa narodil a preto prišiel na svet. Vo všetkom poslušný Ježiš Otcovi. Udalosť, ako ju Matúš opísal, neskôr vyrozprával Ján Krstiteľ. Krstu Pána Ježiša venovali od začiatku pozornosť rôzni umelci. Kristov krst je príležitosť, keď sa božstvo zjavuje v ľudskej podobe. Nie je podstatné, ako ho zachytávajú umelci, ako napríklad apokryfné evanjelium ebionitov, kde sa píše, že vo chvíli, keď zaznel z neba hlas, zažiarilo veľké svetlo, ktoré osvietilo celé okolie. Justín hovorí o ohni, ktorý vyšľahol z rieky. Apokryfné Tomášove skutky dokonca podávajú hymnus, ktorý vtedy spieval anjelský zbor, keď Ježiš vychádzal z Jordána. Takéto podrobnosti nepodávajú nič nové a nie sú dôležité pre vieru.

Dôležité môžu byť iné otázky, ako otázka zakladateľa manichejskej sekty Manesa: Bol Ježiš hriešny, keď potreboval krst pokánia? Otázka sa opiera o váhanie Jána Krstiteľa pokrstiť Ježiša. Jánov krst bol krstom pokánia. Kto ho prijal, verejne vyznával svoju hriešnosť. Na Krista sa to nemohlo vzťahovať, veď sám neskôr vyhlásil: „Kto z vás ma usvedčí z hriechu" (Jn 8,46)? Rozpor a protirečenie sú tu celkom zrejmé. Sv. Ignác Mučeník to vysvetlil tak, že Ježiš chcel posvätiť krstnú vodu a dať jej sviatostnú moc. Sv. Tomáš Akvinský súhlasil s týmto vysvetlením.

Krst Pána Ježiša má ešte hlbší zmysel. Odhaľuje jednu črtu jeho osobnosti, ktorá sa prejavuje po celý jeho život. A to je, že človeku dáva príklad. Podrobuje sa uponíženiu, i keď je veľké a nespravodlivé, aby ho poučil. Ten istý cieľ Ježiš sleduje, keď sa podriaďuje i Zákonu, hoci to osobne nepotrebuje. Vzal na seba ľudskú prirodzenosť v takom stave, v akom sa nachádzala. A toto je jeden zo základných článkov našej viery. Učenie bludárov ebionitov, že Ježiš bol hriešnikom až do krstu, a až ten spôsobil premenu v Ježišovom bytí, je blud, ako aj slová, ktoré povedal Boh Otec, ktoré prekrútili takto: „Ty si môj milovaný Syn, dnes som ťa splodil." Toto učia aj gnostici a adopcionisti, ktorí vyhlasujú, že Ježiš je človek ako všetci ostatní, ale od krstu prebýva v ňom Kristus, ktorý zostúpil z neba v podobe holubice. Podľa nich krst nebol len vonkajším obradom. Ich učenie protirečí tomu, čo píše sv. Lukáš o Kristovom narodení. Keď Ján pokrstil Ježiša, ešte nesplnil všetko, čím bol poverený. Keď ho Boh poslal krstiť vodou, povedal mu, že na koho uvidí zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, ktorý má krstiť Duchom Svätým. Preto: Keď na druhý deň videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta" (Jn 1,29).

Už slovo „baránok" vyvolávalo v každej židovskej duši obraz skromného zvieraťa zmiernej obety, ktorá od Mojžišových čias vykupovala Izrael svojou krvou. Niektorí zo zástupu, keď počuli tieto slová, si iste spomenuli na Izaiášove prorocké výroky: „Obetoval sa, pretože sám chcel, neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom" (Iz 53,7). Zástup si neuvedomil, že Ján Krstiteľ takto predstavil Mesiáša, ktorý bude trpieť. Židia však v očakávaní Mesiáša zabúdali na predpoveď, že Mesiáš bude trpieť. Od chvíle, keď Ján Ježiša pokrstil, sa začali spájať dva obrazy Mesiáša: očakávaného vysloboditeľa a trpiaceho (porov. D. R.: Ježiš vo svojej dobe. Trnava, 1991, s. 73-76).

Čo krst spôsobuje, čo krst znamená, prečo krstiť? Dobre prežiť život nie je jednoduché. Vyžaduje to nasadenie všetkých síl, ale i schopnosť k spolupráci. Človek, ktorý si myslí, že sám si dokáže zariadiť pekný život, podobá sa človeku, ktorý si chce postaviť pekný dom, ale bez architekta, bez plánov, bez cudzej pomoci. Zaiste niečo postaví, ale len s obrovskou námahou a možno pochybovať, či výsledkom tejto námahy bude pekný dom. Architektom nášho života je Boh. On nám naplánoval život tak, aby bol krásny, hodnotný a originálny. Každému z nás dal osobitné poslanie. Už dávno predtým, než sme prišli na svet, vedel, aké nám dá schopnosti, sklony a záľuby, aké ťažkosti a povahy vloží do nášho života. Všetko pripravil s nesmiernou starostlivosťou a láskou. Nič neprichádza do nášho života náhodne, pretože Boh všetky okolnosti zariadil presne tak, aby zapadali do plánu nášho života. Len hriech môže zničiť tento Boží plán. Aby sme tomu predišli, stačí len podriadiť sa jeho vôli, aby sa z nášho života stalo nádherné dielo Božej lásky a starostlivosti.

Že je tomu tak, o tom svedčí Ján Krstiteľ. Boh si ho vo svojom pláne od vekov vyvolil za predchodcu svojho Syna. Ján spolupracoval s božským Architektom svojho života. Nestaval svoj život podľa svojej vôle, ale hľadal Božiu vôľu, ktorej sa ochotne podriaďoval. Vo všetkých okamihoch správne konal. Výzva pre nás, čo chceme zodpovedne žiť milosť krstu. Kde hľadať Boží plán svojho života? Mnohí si s touto otázkou nevedia rady. Boží plán je vložený do Božieho zjavenia. Je vo Svätom písme. Je to univerzálny plán života každého z nás. Nemusíme sa obávať nejakej uniformity. Každý, kto prijme tento plán, pre svoje schopnosti, záľuby i ťažkosti, prežije slová Svätého Písma osobitným spôsobom. A ak sa k tomu pridá ochotná spolupráca s Božou milosťou, výsledkom bude nádherne prežitý a veľmi hodnotný život.

Jedným z mužov, ktorý prijal tento Boží plán svojho života, bol nepochybne nemecký biskup Klaus Hemerle. Zomrel 23. januára 1994. Keby sme mali jedným slovom vyjadriť, kto bol Klaus Hemerle, stačilo by povedať: Bol to človek milujúci Božie slovo. Snažil sa žiť evanjelium – deň za dňom. Keď hovoril alebo písal, stále sa k nemu vracal a vykladal ho tisícorakým spôsobom ako zdroj života pre mnohých. Keď bol ešte riaditeľom Katolíckej akadémie, uvažoval v jednej homílii o Ježišovej vete: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili." Jeden mladík si chcel overiť spojenie týchto Hemerleho slov s jeho životom. Pozval sa teda k nemu na návštevu. Keď uvidel, s akou láskou sa biskup správa k nemocnému otcovi, úplne sa presvedčil o súlade medzi tým, čo biskup hovorí a ako koná. Po tejto návšteve začal radikálne meniť svoj život. Tisíce ľudí sa prišlo rozlúčiť s týmto veľkým biskupom. Celá katedrála tlieskala, keď biskup Lehmann vo svojej smútočnej reči nakoniec povedal: „Azda - a ja som si tým istý, žil medzi nami v Klausovi Hemerlem, bez toho, aby sme si to všimli, svätý kňaz a biskup." (Nové mesto č. 4/1994, s. 10).

Aktuálnosť krstu spočíva v odvážnom plnení Božieho plánu v našom živote, aby podobné slová mohli zaznieť aj po zavŕšení nášho pozemského života. Zaiste sme už všetci videli vzdušných akrobatov, ktorí predvádzajú svoje umenie v cirkuse. Predstavme si skupinu, ktorá predvádza svoje umenie vo veľkej výške a k tomu bez akejkoľvek záchrannej siete. Malý chlapec po odraze urobí vo vzduchu tri saltá a chytil sa rúk otca, ktorý je na hojdačke zavesený dolu hlavou a robí veľké poloblúky. Všetko majú nacvičené s presnosťou na milimetre. Veď stačilo by len, aby chlapec letel pár centimetrov nižšie a otec by ho nechytil. Bol by blízko, ale výsledok by nedopadol dobre.

Poučenie, prečo mnohí minú večné kráľovstvo o chĺpok. Kiež by sme neboli jedným z nich. Uvádzanie do kresťanského života sa uskutočňuje tromi sviatosťami, ktoré tvoria jeden celok: krstom, ktorý je začiatkom nového života, birmovaním, ktoré posilňuje tento život a Eucharistiou, ktorá nás živí Kristovým telom a krvou. Krst nás zaväzuje zrealizovať príkaz Krista: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal" (Mt 28,19-20). Vyznávame, že krst je narodením pre nový život v Kristovi. Je nevyhnutne potrebný na spásu. Krst musí zachovať stanovenú matériu a formu. Pri krste sa nám odpúšťa dedičný hriech a všetky osobné hriechy pred krstom spáchané a stávame sa adoptívnymi deťmi Otca, chrámom Ducha Svätého a dostáva sa nám účasti na Kristovom kňazstve. Krst vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, charakter, ktorý určuje pokrsteného na kresťanský náboženský kult. Pre tento charakter nemožno krst opakovať. Cirkev pozná aj krst krvi, ktorý rovnako, keď sa splnia kritériá, umožňuje spásu, aj keď nebol vykonaný krst vodou. S krstom je potrebné uvedomiť si, že nenarodené deti a deti, čo zomreli bez krstu, Cirkev zveruje do Božieho milosrdenstva a modlí sa za ich spásu. V prípadne nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, ak má úmysel robiť, čo robí Cirkev a leje vodu na hlavu človeka, pričom hovorí: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Od roku 2000 si na Slovensku rímskokatolíci a evanjelici navzájom uznávajú krst.

Žiť svoje krstné záväzky je nie iba povinnosťou, ale čestnou úlohou. Je to milosť. Je krásne, keď si osvojujeme a často konáme úkony, ktoré s krstom súvisia. Medzi také patrí aj časté prežehnávanie sa najmä svätenou vodou. Tiež spomínané pristupovanie ku sviatostiam a osobná duchovná obnova každý rok v deň krstu. Amen.

YT | GTV