Meditácia na 06.08.2014

Meditácia Ľubomíra Stančeka

Slávnosť Premenenia Pána | Mk 9,2-10

separator.png
Kristovo premenenie pripravuje apoštolov pre Božie veci
Ježiš každého z nás premieňa na svoj obraz pre Božie kráľovstvo

Mnohí z nás poznáme situáciu, keď sme šli po ulici a ako tak ideme, zrazu na nás niekto volá po mene. Otočím sa a ...?! Nie a nie si spomenúť, odkiaľ toho človeka poznám. Až po predstavení sa mi vybavujú všetky spomienky na dotyčného. Povieme si: zmenil sa na nepoznanie.

Tak podobne zareagovali apoštoli, keď im Ježiš začal hovoriť o svojom utrpení, ktoré ho čaká. O tom sa dozvedáme niekoľko veršov pred dnešným čítaným evanjeliom. Peter nechcel o tom ani počuť, ale Ježiš ho karhá slovami „nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské" (Mk 8,33b)! Dnešný deň je zvlášť dňom Božích vecí. Ježišovo premenenie je opísané v každom evanjeliu. Svätý Marek hovorí, že po šiestich dňoch po prvej predpovedi o utrpení, vzal na vysokú horu Petra, Jakuba a Jána, aby boli v samote. „Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil" (Mk 9,2b-3). Zažiaril tak, že sa aj učeníci zľakli.

Túto skutočnosť zaznamenali evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš s pozoruhodnou presnosťou. To nám dáva istotu, že ide o veľmi dôležitý okamih v živote apoštolov. Ba Lukáš hovorí, že Ježišova tvár, kým sa modlil, zmenila podobu. Žiara či svetlo v chápaní židovského národa je vždy spojená s Božou prítomnosťou, jeho blízkosťou. V knihe Exodus môžeme čítať Mojžišovu prosbu k Bohu: „Daj mi vidieť svoju slávu" (Ex 33,18)! Boh však povedal: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive" (Ex 33,20)! A keď sa Mojžiš vracal z hory k ľudu, jeho tvár tak žiarila, že ho ľud prosil, aby si zakryl tvár šatkou. Báli sa, lebo videli Božiu blízkosť (porov. Ex 34,29-35). Boh teda svoju slávu prirovnáva k tvári.

Ježiš, keď sa zjavuje trom apoštolom, naplňuje svoje slová: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou" (Mk 9,1). Ježiš pripravuje svojich učeníkov na niečo výnimočné. Chce, aby mali živú skúsenosť jeho veleby a slávy. Apoštoli vidia Ježiša osláveného v svojej plnej moci. Rozprávanie sa Ježiša s Mojžišom a Eliášom je vyjadrením zavŕšenia Zákona a Prorokov. Ježiš je prostriedkom a zároveň aj cieľom dejín spásy. To si majú uvedomiť apoštoli pri slovách: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho" (Mk 9,7). Prečo sa Ježiš premenil pred apoštolmi azda najlepšia vystihujú slová svätého pápeža Gregora Veľkého z piateho storočia v dnešnej Eucharistickej prefácii: „Lebo on zjavil svoju vznešenosť pred vyvolenými svedkami, keď svoje telo, podobné nášmu, prežiaril nebeským jasom. Tým posilnil vieru svojich učeníkov, aby sa nepohoršili nad jeho smrťou na kríži, a ukázal, že všetkých jeho verných očakáva sláva, žiariaca z neho, ktorý je hlavou Cirkvi."

Niektorí psychológovia dokážu veľa vyčítať z tváre človeka. Tvrdia že do 40- tky nikto nemôže za to, akú tvár má. Je to dedičný faktor. Ale po 40-tke tvár odzrkadľuje vnútro a život človeka. Lebo tvár človeka je akoby zrkadlom duše. Inakšie vyzerá tvár matky a inak tvár hýrivca. Často som zažil situáciu ako bohoslovec, že ma zastavil úplne cudzí človek a pýtal sa, či som zo seminára. Súdil to podľa tváre. Z tváre môžeme vyčítať, čo sa odohráva vo vnútri človeka - či je šťastný, alebo trpí, či sa modlí, alebo pripravuje zločin. V našej tvári by iní mali postupne poznávať tvár Krista. Aby sa zmenil vzhľad našej tváre, nepotrebujeme ísť na plastickú operáciu, ale ako Ježiš - vystúpme na vrch a modlime sa. Premenenie na hore nie je udalosťou minulosti, iba pre apoštolov! Priestor a čas venovaný modlitbe sa stane horou nášho osobného premenenia. A nielen premenenia, ale aj odpočinku, radosti a povzbudenia do ďalších dní, poznačených ponižovaním, bolesťou, krížom a neustálym zomieraním. Lebo bez modlitby nezakúsime sladkosť Pánovej prítomnosti, ako ju zakúsili Peter, Jakub a Ján. Ťažko opísať účinky a veľkosť chvíľ strávených s Ježišom. I Peter sa zmohol len na slová: „Učiteľ, dobre je nám tu." A chcel zostať na hore.

Je pravda, že v každej modlitbe nezakúsime veľký zážitok z prítomnosti Ježiša. Ale i jeden, jediný postačí na to, aby sme nabrali síl prijať svoj každodenný kríž. Lebo kto sa modlí vie, že zákon kríža ide cez smrť ku vzkrieseniu, cez poníženosť k sláve, cez temnotu k svetlu. Svätý apoštol Ján hovorí: „Keď sa zjaví Kristus, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je" (1Jn 3,2). To nie sú prázdne slová, ale vyjadrujú jeho osobnú skúsenosť s poznania Krista. V každom z nás je túžba, ktorá nás pohýna k Bohu. Od neho sme vyšli a k nemu prichádzame. Sme určení pre Božie veci. Náš príbytok je v nebi. Vrch Premenenia ponúka Božie zjavenie ako predobraz nebeského kráľovstva. Ježiš nielenže ohlasoval jeho príchod, ale ho i uskutočňoval a stále realizuje v Cirkvi. Tajomstvo Ježišovho svetla, ktoré nás premieňa, je nevyčerpateľné. Celý jeho život je pre nás svetlom.

Ruženec svetla, ktorý nám daroval Svätý Otec, nás pozýva meditovať nad tajomstvom Krista. Premenenie na hore má v ňom dôležité miesto. Centrálna otázka znie: Ako mám poznávať Krista, aby som sa premenil? Aby som zažil stretnutie na „mojej hore premenenia"? Pápež Ján Pavol II. hovorí, že každý učeník má hľadieť na Kristovu tvár. To vedie k prijatiu lásky od Otca a k radosti v Duchu Svätom. Preto svätý Pavol hovorí: „Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne. Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz" (2 Kor 3,16-18). Ježiš na hore je ten istý na Kalvárii a ten istý po pravici Boha. Predtým nám dal viac než mohol dať. Ježiš chce nás premeniť na svoj obraz nielen tým, že hľadíme naňho v modlitbe.

Hora premenenia sa opakuje vo večeradle, i keď iným spôsobom, ale ten istý Ježiš vtedy, je tu prítomný na oltári v Eucharistii. Jeho láska nás nedokázala nechať bez prítomnosti seba na zemi po všetky časy, až do skončenia časov. On pozná človeka. Človek ostáva sám sebe ne¬pochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú účasť. Práve preto Kristus Vykupiteľ v plnej miere zjavuje človeka človekovi samému. Vie, že ak chce človek dôkladne pochopiť sám seba, musí sa priblížiť ku Kristovi aj so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou. Musí do neho vojsť celou svojou bytosťou, musí si "prisvojiť", asimilovať celú skutočnosť vtelenia a vykúpenia, aby tak znova našiel seba. Ježiš Kristus je stály začiatok a trvalý stred poslania, ktoré sám Boh zveril človekovi. Preto dáva seba vo Sviatosti Eucharistie. Premenenie chleba a vína na Telo a Krv Pána je tiež Božie zjavenie. Je to miesto, kde môžeme reálne byť prítomní ako apoštoli vo večeradle pri jednom stole Pánovho premenenia. On ide do nášho vnútra a v ňom sa uskutočňuje premena nás v Krista. Naše srdce sa stáva horou, na ktorú máme vystúpiť spolu s Ježišom. On je tu.

Aký je však môj postoj? Kým on sa premieňa na oltári, najväčšie tajomstvo a vrchol nášho kresťanského života, spíme ako apoštoli na hore. Niektorí by im to zazlievali a v duchu si hovoria: Ja by som nespal! Skutočnosť je iná. Ľudská slabosť bola a je prítomná. Stačí sa opýtať ako prežívam svätú omšu, obetu Ježiša Krista, jeho premenenie na oltári? Pápež Pavol VI. v deň svojej smrti, na sviatok Premenenia Pána v roku 1978 povedal, že tento sviatok vnáša do nášho každodenného života svetlo Božej slávy, ťahá našu myseľ k večnému životu v nebi. Čo mám ale robiť, aby som bol premenený Ježišom?

Pomôže nám príklad svätého Augustína. Biskup Augustín slúžil vo svojom biskupskom chráme sv. omšu. Po premenení pozrel na posvätený chlieb pred sebou. Zdalo sa mu, akoby sa mu podoba chleba prihovorila: „Prichádzam k tebe v podobe chleba, aby si ma mohol požiť. Vrúcnejšie sa s tebou ani nemôžem spojiť, než aby si ma požil." Vtedy sa začal biskup Augustín vo svojom srdci rozprávať s Pánom. „Povedz mi, čo to pomôže, keď ťa prijmem do seba? Moje telo premení posvätený chlieb, tvoje telo, na seba, a to predsa nie je nič dobrého. Lebo ja som, a keď sa ty zmeníš na mňa, aj ty budeš úbohý, biedny, slabý a hriešny..." Augustín čakal na odpoveď. Odrazu počul v sebe slová: „Môj duch je všemohúci Boží Duch... tvoje telo ma nikdy nedokáže premeniť... môj všemohúci Duch Boží premení teba... ty sa zmeníš na mňa." „Ale ako budem po tom premenení vyzerať?" opýtal sa Augustín. „Tak ako teraz." povedal Pán. „Ja nezmením tvoje telo, ale tvojho nesvätého ducha. Tvojho nesvätého ducha premením na svätého ducha." „Ďakujem ti Pane za tento nesmierny dar!" povedal Augustín a hlboko sa poklonil. „Augustín! Mýliš sa! Nie kvôli tebe budeš premenený. Premením ťa, aby si mal milujúce srdce...srdce milujúce všetkých... srdce, ktoré hľadá a prináša pokoj..."

V Augustínových slovách cítime pokoru. A práve o ňu nám ide. Ona otvára srdce človeka, aby mohol Ježiš vystúpiť na horu s nami a tak konať v nás. Apoštoli padli na kolená, keď videli premeneného Ježiša. My ich máme nasledovať. Nie v telesnom postoji, ale v srdci. Nechať sa prežiariť Ježišovým svetlom, ktoré je láska, aby sme boli jeho bratmi. Modlitba je výrazom lásky. Zamilovaní dokážu byť hodiny a hodiny spolu, hľadieť si do očí a rozprávať sa. Môžeme povedať: Pán sa o mňa stará. Miluje ma. Je vždy pri mne. Ježiš nám dáva viac ako iba slová, pohľad. Dáva seba v Eucharistii. Je pre nás cestou do neba. Veď sám povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň" (Jn 6,35.37-40). „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta" (Jn 6,53-54).

Žasnime nad týmto zázrakom. On je centrom a stredobodom nášho života. Kto pozná Ježiša, vidí Otca a toto poznanie je možné len v Duchu Svätom. O chvíľu budeme svedkami Ježišovho premenenia na oltári. Oltár je horou, na ktorú nás Ježiš pozýva. Chce nás posilniť na ceste k nášmu domovu. S ním voláme Abba Otče!

Pane Ježišu, ty nás v sviatosti Eucharistie premieňaš na svoj obraz. Nie sme hodní takéhoto daru, ale bez neho nedôjdeme do Božieho kráľovstva. Daj, aby sme ťa videli z tváre do tváre a poznali ťa. Lebo ty poznáš nás, svoje ovce a my tvoj hlas. Pripravuješ nás pre Božie veci a každým dňom sme bližšie pri teba. Posilňuj nás láskou k Bohu, k blížnym a k sebe. Lebo ty si milovaný Boží Syn, v ktorom má Otec svoje zaľúbenie a my sa ťa snažíme počúvať. Amen

YT | GTV | DM

separator.png

Utorok 18. týždňa v Cezročnom období | Mt 15,21-28

Aká je moja viera? Analyzujme svoju vieru.

Keď pozrieme do zrkadla na svoju tvár, čo vidíme? Môžu podať pravdivý obraz tváre. Kedy som naposledy venoval viac času svojej viere? Prehodnocovaniu konkrétneho života k povinnostiam a právam kresťana?

Ježiš Kanaánskej žene hovorí: „Veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš" (My 15,28).

Kraj Týru a Sidonu je pohanský a voči židom nepriateľský. Žid Jozef Flavius o nich napísal, že obyvatelia tohoto kraja sú najhorší voči nám. V tomto kraji dochádza k vážnemu dialógu Ježiša s matkou dcéry, ktorú trápi zlý duch. Musí to byť dobrá matka, keď prichádza k Ježišovi Židovi a prosí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch" ( Mt 15,22). Čím je naplnené vnútro ženy? Ona prichádza, čiže nejedná sa o náhodu, že Ježiš práve vtedy tadiaľ ide. Ona prosí. Pohanka prosí Žida. Žena prosí cudzieho muža. Ona vie, kto je Ježiš? Oslovuje ho "Pane" a pridáva prívlastok "syn Dávidov". Áno, Ježiš je z rodu Dávidovho. Ona prijíma skutočnosť, že Ježiš, potulný Učiteľ je niekto. Ona má vieru v Ježiša v jeho moc? Snáď aj ona počula o Ježišovi divotvorcovi. Ona, žena má však bolesť. Trpí. Choroba dcéry ju iste počas mnohých ťažkých nocí a dní priviedla k premýšľaniu nad zmyslom, cieľom choroby dcéry.

Má Ježiš právo od nás žiadať vytrvalosť vo viere?

Ktoré sú časté nedostatky voči požiadavkám, ktoré kladie na našu vieru Ježiš, v živote kresťana? Nedostatočná vytrvalosť v dobrom, znechutenie, vypočítavosť, ľahostajnosť... Máme mnoho pokrstených pohanov. Čo dnešný kresťan? Pýtajme sa seba, čo vidím, cítim, čo prežívam pri modlitbe? Študujem vôbec niečo z vierouky či mravouky, keď študujem? Keď pozerám na svoje práva a povinnosti, človeka, kresťana, je tam viera a aké miesto jej pripisujem, keď je tam viera? Žena z evanjelia by nás nemala zahanbiť. Ježiš je ten istý.

Keď údajne prišiel prvý kresťanský misionár do Anglicka, zarazený kráľ si zvolal múdrych, aby rozhodli, či nové učenie prijať, či nie. Napokon povstal jeden z radcov a povedal: „Predstavte si, že sedíte v teplej miestnosti. Vonku je nečas. Keď okno pootvoríte, aby ste sa pozreli von, vletí dnu vtáčatko. Lieta sem a tam, strasie zo seba sneh a poohreje a vyletí napokon von. No len čo zmizne z očí, ponorí sa znova do tmy a zimy. Tak je to aj v ľudskom živote. Nevieme, čo bolo pred ním a nevieme čo bude po ňom. Ak nám nové učenie dá v tejto veci nejakú istotu, vyplatí sa ho prijať" (Béda Ctihodný).

V čo verila žena? Čo jej daroval Ježiš? Nevieme o nej nič, čo stretnutiu s Ježišom prechádzalo a ako dopadla uzdravená dcéra. Jedno vieme, že ženu nám dáva Ježiš za vzor. Auto si vieme poistiť. Večný život nestojí za to? Mylný pohľad na vieru, nedostačujúce vedomosti skresľujú, neospravedlňujú. Amen.