Meditácia na 15.08.2014

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Nanebovzatie Panny Márie | Lk 1,39-56

separator.png

Viac o PANNE MÁRII sa dozviete tu

separator.png

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán." Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky." Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.

separator.png

Pohľad na nanebovzatú

Panna Mária Nanebovzatá oslovuje i dnes svoje deti.
V dnešný deň mnohé mariánske pútne miesta ožívajú spevom a modlitbami. Na mnohých oltároch vidíme Pannu Máriu ako stojí na oblaku a stúpa do výšky. Na iných ju akoby doprevádzali anjeli. Na ďalších stojí na mesiaci, čo sa spája s odkazom: „Potom sa na nebi ukázalo veľké zjavenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd" (Zj 12,1). Zvykli sme si vidieť Pannu Máriu nanebovzatú obklopenú slnečnou žiarou, na hlave s korunou a v ruke s žezlom. V novších zobrazeniach bez týchto atribútov. Kto bol v Benátkach, spomenie si na oltár kostola Santa Maria Gloriosa dei Frari, kde je obraz od Assumpta Tiziana Vecelliho (1477-1576, obraz maľoval v rokoch 1516-1518). Podobných obrazov je aj v našom okolí viac. Obrazy našu myseľ obracajú k tej, ktorá o sebe povedala: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi" (Lk 1,46-47).

My veríme, že naša spása je v Kristovi a tak právom pozeráme k jeho počatiu, vteleniu a narodeniu, kedy sa Boh - Logos stáva človekom s vierou. Tá, ktorá umožnila, aby sa človek stal Božím synom, je naša Bohorodička a vždy Panna; Panna Mária, ktorá porodila samotného Boha. Toto tajomstvo, kedy sa galilejská žena stala Matkou Božou, má pokračovanie a pripomíname si ho aj dnes. Keď sa Boh rozhodol stvoriť svet, koná sa to stvoriteľským príkazom „Buď" (Gn 1,3;6;14). Keď sa Boh rozhodne svet zachrániť, dáva príležitosť ľudstvu v zastúpení v tej chvíli Pannou Máriou, ktorá svojím: „Hľa, služobníca Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Lk 1,38), je akoby zavŕšením Božieho „Buď" pri stvorení. Pokora Panny Márie robí ju "najpodobnejšou" Bohu. Úcta k Panne Márii, to nie je folklór či produkt sentimentalizmu, ako to občas počuť. Sama Panna Mária vo svojom chválospeve hovorí: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia" (Lk 1,48). A z úst archanjela Gabriela počuť slová: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou" (Lk 1,28). Je na mieste náležitá úcta k Panne Márii.
Je pravdou, že nemáme ani jednu správu o konci jej pozemského života, ktorú by bolo možné považovať za historicky overenú. Rôzne zjavenia patria do inej oblasti, nie však do historických faktov. Je medzi kresťanmi tradícia a presvedčenie, že sa Panny Márie nedotkol prvý hriech prarodičov a preto musela byť ušetrená i od niektorých následkov tohto hriechu, ako sú choroba, staroba a smrť. To bolo staré presvedčenie, ale veriacich to nezaväzovalo k tomu, aby to verili, pretože ich ku tomu nezaväzovala vieroučná definícia, dogma. Už sv. Ambróz a sv. Augustín vyslovili, že Panna Mária sa počala ináč ako ostatní ľudia. Vieme, že až v roku 1854 pápež Pius IX. vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie. Na mnohých starých vyobrazeniach zo života Pána Ježiša a tiež zo života prvotnej Cirkvi, vidíme Pannu Máriu ako mladú, sviežu, aká bola pri narodení Pána Ježiša. Tak, akoby pre ňu nejestvovalo stárnutie. Pravda chápeme to, ako predstavu umelcov a neberieme to doslova, pretože umelci chceli pretlmočiť do vytvarného jazyka istú teologickú výpoveď. Medzi vrcholné diela tohto zamerania bezpochyby patrí aj mramorová Pieta Michelangela Buonarottiho (1475-1564), ktorú obdivujeme v Bazilike sv. Petra v Ríme .

Máme však už v VI. stročí zprávu o podivnej smrti Panny Márie z úst zbožných mníchov, čo svätopisci nikdy nezaznamenali. Podľa starej tradície Panna Mária zomrela, ale po smrti bola vzkriesená, podľa iných bolo jej mŕtve telo anjelmi prenesené do pozemského Raja. Mária sa tak stala novou Evou. Takto o tom píše na východe Joann zo Solúna (610-649), Ján z Damašku či Andrej z Kréty. Tak na východe už v VI. storočí je sviatok Zosmutia Panny Marie jedným z dvanástich hlavných sviatkov. Z tej doby sa zachovali správy, že zobrazenie usnutia Panny Márie bolo v kostoloch veľmi rozšírené. Na západe zobrazenie usnutia Panny Márie sa rozšírilo v stredoveku. Deň smrti Panny Márie bol stanovený na 15. august, pretože ešte pred Efezským koncilom 431, kedy dali Panne Marii titul "Bohorodička", bol tento sviatok známy.

V Knihe múdrosti čítame: „Závisťou diabla však prišla na svet smrť, skúsia ho tí, čo sú korisťou jeho" (2,24). Smrť okúsia len tí, ktorí patrili svetu, a tak niet divu, že už starý liturgický text o Panne Mári píše, že bola vzatá na nebesia. Dlhú históriu tohto sviatku ukončil pápež Pius XII. konštitúciou "Munificentissimus Deus" z 1. novembra 1950, ktorý vyhlásil za článok viery učenie o Nanebovzatí Panny Márie. Je potrebné povedať, že obsah náuky je treba chápať predovšetkým teologický, nie iba fundamentalisticky. (podľa Kat. týdeníka č.32. 11.8.1966 s.7).

Nanebovzatie Panny Márie je teda článok našej viery. Panna Mária po dovŕšení svojho pozemského života bola vzatá do nebeskej slávy s telom i dušou. Uvedomujeme si, že Mária, na rozdiel od iných kresťanov, ktorí zomierajú v sláve Božej milosti, bola vzatá do nebeskej slávy aj so svojím telom. Ide o tisícročnú vieru zvýraznenú aj dlhou tradíciou v oblasti rôzneho umenia, ktoré prestavuje Pannu Máriu ako vchádza do nebeskej slávy. Článok viery o Nanebovzatí Panny Márie zdôrazňuje skutočnosť, že telo Panny Márie bolo oslávené po smrti. Zatiaľ čo v prípade ostatných ľudí sa vzkriesenie tela uskutoční na konci vekov, telo Bohorodičky bolo oslávené prv, pre jej mimoriadne výsady. V dogme z 1. novembra 1950 pápež Pius XII. nepoužil výraz "vzkriesenie". Na východe je myšlienka, že Panna Mária nezomrela, ale usnula. V dogme je učenie, že bola vzatá do neba s telom i dušou. My veriaci odmietame akúkoľvek pochybnosť o tomto učení a veríme v to, čo je nám k vereniu predložené. I keď Nový zákon nehovorí priamo o Nanebovzatí Panny Márie, predsa mu dáva základ, pretože zdôrazňuje dokonalé spojenie Najsvätejšej Panny s poslaním Pána Ježiša. Toto spojenie, ktoré sa prejavuje už od zázračného počatia Spasiteľa, v účasti Matky na poslaní Syna, ale predovšetkým v pridružení k vykupiteľkej obete, nemôže vylúčiť pokračovanie i po smrti. Dokonale spojená k životu a k vykupiteľskému dielu Ježiša Krista, Panna Mária má podiel aj na jeho nebeskej sláve s dušou i telom. Už bl. Svätý Otec Ján Pavol II. 2. júla 1997 zdôraznil tento článok viery vo svojej katechéze na generálnej audiencii.

Pripomíname si to aj preto, že sa ozvali hlasy, že budú nové mariánske dogmy. Jedná sa o učenie, že Panna Mária je Spoluvykupiteľka, Prostrednica a Prímluvkyňa. Pre našu orientáciu je potrebné si pripomenúť, že Svätý Otec Ján Pavol II. vymenoval komisiu na prešetrenie týchto žiadostí, a komisia dala zápornú odpoveď. Aj Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris Mater (1987) používa slová "spoluvykupiteľka", ale k vyhláseniu dogmy sa pápež stavia rezervovane. To nám nie je na prekážku uctievať si Pannu Máriu, a často sa k nej obracať o príhovor, nasledovať ju vo svojom živote. Panna Mária, ako sa o tom často sami presviedčame, je našou ochrankyňou.

V histórii Čiech z čias tridsaťročnej vojny môžeme čítať o vojenskom veliteľovi Ľudvíkovi Radoiutde Souches. Pod jeho velením v roku 1645 pri Brne boli porazení Švédi. Tento veliteľ ako vojak a neveriaci, zažil pri jednej rabovačke v Belgicku v ženskom kláštore takúto udalosť. Na koni vošiel do kostola a žiadal od sestier výpalné. Odvtedy nikdy nezabudl na tvár predstavenej sestry, z ktorej vanula sila žien zo Starého zákona a dôstojnosť kráľovny. Sestra vtedy povedala: „Pane, nemáme už nič, čo by sme vám mohli dať. Svietniky a všetko pozlátené nám už vzali tí, čo tu boli pred vami. Už nemáme nič ani k vlastnému nasýteniu. Ale dáme vám to, čo je nám najdrahšie." Pristúpila k oltáru a zložila z neho malú sošku Matky Božej, ktorú si veľmi uctievali a podala mu ju. Vojak sčervenal, rukou siahol po šabli a v prvom momente chcel smrťou sestru potrestať za jej opovážlivosť, že mu dáva sochu Panny Márie. Vtedy sestra povedala: „Ste šľachtic a verím, že máte ženu v úcte. Na kolenách vás prosím, majte v úcte túto Matku. Buďte istý, že vám prinesie šťastie. Ona je i vašou matkou a nikdy neopustí toho, kto sa ku nej utieka a jej dôveruje." Ani sám nevedel prečo sochu neodmietol, prečo rehoľnú sestru smrťou nepotrestal, prečo nemal síl uraziť túto sestru." Roky sošku mal pri sebe a v ušiach slová rehoľnej sestry: „Ona je tiež tvojou matkou!" Panna Mária viedla jeho životné cesty tak, že pre svoju výbušnú povahu sa dostal na druhú stranu viery. Z nepriateľa sa stal obranca. Z toho, čo nenávidel, ten čo miluje. História mesta Brna naň spomína v dobrom.

A či niečo podobné sa nestáva aj dnes? Koľko milostí Panna Mária Nanebovzatá vyprosuje aj nám. Naša nevera, hriešny život, náš život, často bol iné, ako žila ona a prihovára sa za nás, prosí za nás a my často priam rukolapne cítime jej silný príhovor u Syna. Dnes na jej sviatok, keď si pripomíname, že za vernosť Bohu, bola vzatá s dušou a telom do neba, prosme, aby sme spolupracovali s milosťami, ktorých sa nám dostáva a tak si zaslúžili odmenu, byť v jej blízkosti v božom kráľovstve.

Na obrazoch znázorňujúcich nanebovzatie, vidíme Pannu Máriu s otvorenou náručou, ako by nám naznačovala, že aj my máme pripravené miesto v nebi u Otca, ako to povedal jej Syn pred svojím nanebovstúpením, že nám ide pripraviť miesto, aby sme po smrti boli tam, kde od odchádza. Táto veľká myšlienka dnes nech dostáva novú silu v naših životoch. Nasledovať Pannu Máriu. Amen.

separator.png
Piatok 19. týždňa v cezročnom období | Mt 19,3-12

Jednota manželov. Jednota navzájom s Bohom.

Dnes je veľmi v móde, nazerať do súkromia veľkých speváckych či filmových hviezd. Ich život sa ukazuje ako úžasný, predkladá sa ako vzor, pričom sa nám takto podsúvajú rôzne pseudohodnoty. Jeden muž hovorí: „Svoju ženu tak milujem, že keby mi jedného dňa povedala, že odo mňa odchádza, idem s ňou." Ježiš povedal farizejom: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu... A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo`" (Mt 19,4-6).

Ak chceme pochopiť radikálnosť Ježišovej požiadavky jednoty a nerozlučnosti manželstva, musíme sa pozrieť, ako to urobil aj on, na počiatok. Veď farizejom, ktorí mu hovorili o praxi manželskej rozluky, povedal: "Od počiatku to nebolo tak" (Mt 19,8). Túto skutočnosť ešte viac rozvádza svätý Pavol, keď manželstvo prirovnáva ku vzťahu medzi Kristom ako ženíchom a jeho nevestou Cirkvou. Teda v každom manželstve je ešte niekto tretí, kto ho spája - Kristus. Jeho milujte nadovšetko a budete správne milovať aj jeden druhého. To je jediné spojivo, ktoré odolá rozčarovaniu, sklamaniu, hádkam, ktoré prídu. Ako Kristus obetoval za Cirkev, za každého jedného z nás, seba samého, priniesol najväčšiu obetu, tak aj vy potrebujete svoj vzťah niečím živiť, niečo doň investovať. Je to investícia jednoty: investícia pravdy, času, obety a pozornosti. Ak budete voči sebe pravdiví a úprimní, váš život bude postavený na skale. Odteraz si budete najbližšími ľuďmi, veď sa stanete jedným telom. Nájdite si čas na seba. Rozprávajte sa o tom, čo vás teší, trápi, čo ste prežili. Noste si navzájom bremená, a robte sa šťastnejšími. Podopierajte sa v láske ku Kristovi. Veľkosť lásky sa meria veľkosťou obety, ktorú sme ochotní priniesť. Živte svoju jednotu pokrmom obety a modlitby. A napokon buďte pozorní voči potrebám druhého. Sami uznáte, že je to pekné, ak vám niekto urobí niečo skôr, ako mu to poviete; akoby vám čítal myšlienky. Je to dobrým znamením. Pozornosť sa nezištne prejavuje v každodenných maličkostiach. Všímať si potreby druhého znamená byť na neho nasmerovaný, všímať si ho, mať ho "v zornom uhle" života. Ale aby ste dokázali byť voči sebe pravdiví, nájsť si na seba čas, prinášať obety a všímať si potreby druhého, potrebujete byť nasmerovaný na Krista. To všetko vám potom bude slúžiť na pomoc k spáse svojho druha. Odteraz budete spolu smerovať k Bohu do večnosti. V tom si pomáhajte a budete šťastní.

Kiež sprítomňujete Kristovu vernosť, ktorý neopúšťa svoju Cirkev, žiadneho človeka, či je chválený alebo hanený, či je na dne alebo na vrchole. Láska, ktorá má znak jednoty, vnáša radosť, pokoj a istotu do života; a to vám všetci tu vyprosujeme. Amen.

YT | GTV | DM