Meditácia na 17.06.2018
11. nedeľa v Cezročnom období | Mk 4, 26-34
Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“ V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.
Význam adorácie
Farská poklona. Je to jeden deň v roku, kedy podľa rozdelenia biskupského úradu pripadá milá povinnosť v kostole vystaviť Sviatosť oltárnu k verejnej adorácii. Toto slovo je latinského pôvodu a znamená „adoratie" -"klaňanie, najhlbšia úcta". Naša vierouka hovorí, že toto klaňanie, táto najhlbšia úcta patrí jedine Bohu. Preto, že v Bohu sú tri božské osoby, môžeme sa klaňať jednotlivo trom božským osobám; Otcovi, Synovi i Duchu Svätému. Keďže veríme v prítomnosť Syna Božieho pod spôsobom chleba, tak dnes v kúsku chleba v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej vzdávame najhlbšiu úctu Ježišovi Kristovi (cultus latriae absolutus). So vzdávaním úcty a klaňaniu sa Bohu stretávame sa už v Starom zákone, keď Mojžiš dostal od Pána dve kamenné tabule. Úkon vzdávania najhlbšej úcty Bohu - je to prejav nášho vnútra a prejavujeme to kľaknutím (genujlexiou) a prostráciou, čiže ľahnutím na tvár. To znamená, že keď prechádzame popred bohostánok, miesto, kde sa ukrýva eucharistický chlieb - Telo Pána Ježiša, že si v tom priestore pokľakneme na jedno koleno, prípadne sa zastavíme a urobíme úklon hlavou. Prostrácia, čiže ľahnutie, sa koná zriedka. Kto sa zúčastnil na svätení diakona, kňaza, biskupa, prípadne i prijímaní do niektorej rehole, tak aj tam videl, ako za spevu litánií ku všetkým svätým ležia dolu tvárou na zemi. Svätý Otec Ján Pavol II., keď sa dozvedel o svojom menovaní za biskupa — bol ešte mladý - poprosil sestru vrátničku v jednom kláštore vo Warszawe, či by sa nemohol v ich kaplnke pomodliť. Sestra ho nepoznala, ale dovolila mu. Keď o niekoľko minút vošla do kaplnky, našla ho ležať na zemi pred oltárom v podobe kríža. Keď prišla o niekoľko hodín - stále tam ležal. V domnení, či mu nie je zle, opýtala sa ho, či niečo nepotrebuje. On povedal, že by bol rád, keby tu takto mohol ostať ešte chvíľu, že vlak mu odchádza o niekoľko hodín.
Aj my sme dnes prichádzali do nášho chrámu jednotlivo i po skupinkách, aby sme sa poklonili Pánu Ježišovi, vykonali si adoráciu. Adorácia patrí len Bohu, Ježišovi v Eucharistii. Ježiša si uctíme vo Sviatosti skutočne ako svojho Boha. Pred krížom sa iba pokloníme, prípadne urobíme znamenie kríža na sebe. Pred krížom si teda nekľakáme. Iba pri obradoch Veľkého piatka po bohoslužbe slova pri odhaľovaní kríža, si pred ním kľakneme na obe kolená. To je prejav úcty ku krížu, na ktorom visela spása sveta. Svätým a tiež Panne Márii sa neklaniame, ale si ich uctíme, a to na podklade slov Žalmu 67,36: „Vznešený si, Bože, vo svojej svätyni.„ V evanjeliu sa Pán Ježiš prihovára ku nám slovami: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme;, Či spi alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva" (Mk 4,26-29).
Na veľmi ľahko pochopiteľnom príklade, že zrno zasiate do zeme bez ľudského pričinenia pomaly vyrastá a dozrieva, dáva Pán Ježiš výklad, že tak je to aj s Božím kráľovstvom v nás, ktoré sa svojou vnútornou silou bude pomaly rozvíjať a postupne vždy viac a viac približovať ku svojmu úplnému dokonalému rozvoju, kým nepríde deň žatvy, to znamená súd sveta. Pán Ježiš hovorí o svojom Kráľovstve. Vieme, že nehovorí o pozemskom kráľovstve, ale o duchovnom, večnom Kráľovstve. Podobenstvo o horčičnom zrnku hovorí o Cirkvi, ktorá je nadsvetovou náboženskou spoločnosťou. Vieme, že jej začiatky boli skromné. Podobenstvo o vzraste malého horčičného semiačka má znázorniť tento vonkajší rozvoj Božieho kráľovstva na svete, od skromných začiatkov až po celosvetovú veľkosť. Cirkev má aj iné poslanie, ako je jej rozšírenie sa po celom svete, ale tiež má premeniť vnútorné zmýšľanie ľudí, aby dosiahli vyššiu mravnosť a dokonalosť, a tak sa stali milými Pánu Bohu. Táto vnútorná sila náuky Pána Ježiša znázorňuje sa podobenstvom o kvase.
Tu pred vystavenou Sviatosťou oltárnou si dnes uvedomujeme svoju úctu voči Kristovi. To, čo dávame najavo navonok, že sa slobodne a dobrovoľne zúčastňujeme na adorácii, je vyjadrenie nášho vnútra. Vo svojom vnútri chceme byť celkom Boží. V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. To, čo cítime, čo si uvedomujeme, prejavujeme vonkajšími úkonmi, gestami, správaním sa pred Eucharistiou. Vieme a veríme, že náš Boh je všade; na nebi, na zemi, na každom mieste. Zvláštnym spôsobom sa môžeme presvedčiť svojimi zmyslami, očami, chuťou, že Boh je prítomný v našich kostoloch pod spôsobom chleba. Preto keď vojdeme do kostola kdekoľvek na svete, má si veriaci kresťan katolík všimnúť, Či tam horí večné svetlo, ktoré je pre nás znamením, že v priestore, kde sa nachádzame, je pod spôsobom chleba prítomný Pán Ježiš. Toto svetielko nemusí byť na hlavnom oltári, ale aj v bočnej kaplnke. To býva najmä v kostoloch, v ktorých je veľký ruch, kde prichádzajú ľudia aj iných vierovyznaní, a to nie s úmyslom modlitby, ale ako turisti, obdivovatelia umenia, architektúry, spevu a podobne. V takom prípade sa Sviatosť oltárna nachádza v niektorej bočnej kaplnke, kde horí večné svetlo, aby nás upozornilo na prítomnosť Pána Ježiša. S takýmto postupom sme sa mohli stretnúť aj v Ríme v bazilike svätého Petra, kde v pravej bočnej lodi, niekoľko metrov od Piety (Michelangelo) sa nachádza „adoračná kaplnka", kde v tichu môžeme pozdraviť eucharistického Spasiteľa.
Význam adorovania spočíva v tom, že človek sa môže priamo nakontaktovať na svojho Boha. Hoci Boh je všade, ale na mieste, kde je prítomný pod spôsobom chleba, máme si viac uvedomiť jeho blízkosť. Tam máme odložiť všetku svoju zaťaženosť tohto sveta a na kolenách využiť svoju prítomnosť na oslavu svojho Boha, na odprosenie za svoje viny a hriechy, ako aj za iných. Je to aj čas a miesto na prosby, kde skutočne robíme Ježišovi radosť, keď ho prosíme o veci nielen pre seba, ale aj pre druhých. Sám to veľakrát vyjadril, keď povedal: „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím „ (Jn 14,13-14). Alebo: „Lebo každý, kto prosí, dostane... „ (Mt 7,8). Áno, Pán Ježiš vie, čo potrebujeme, ale pretože nás obdaril jeho i náš Otec rozumom a slobodnou vôľou, praje si, aby sme mu prejavili svoju prosbu;,, ...veď vás Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili" (Mt 6,8). Pán Ježiš raz na vysvetlenie svojich slov použil prirovnanie: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia" (Mt 7,11). Pán Ježiš splnil prosbu stotníka, ktorý ho prosil o uzdravenie sluhu. Uzdravil dcéru pohanskej ženy Sýrofeničanky, ktorá ho tiež prosila.
A naše stretnutie pred eucharistickým Kristom? Má sa predsa niesť v tom istom duchu prosenia, odprosenia, oslavy a klaňania sa Bohu, Ježišovi Kristovi vo Sviatosti oltárnej. Tu neplatia tituly, postavenia, moc a sláva, tu pred Ježišom sme všetci bratia a sestry. Páči sa mu, keď milujeme, keď si preň nájdeme Čas na návštevu tu v chráme. Uvedomujeme si, že takáto návšteva sa Ježišovi vždy páči. Keď ideme okolo kostola, zastavme sa na krátky čas - adoráciu pred bohostánkom. Prípadne, aspoň z dopravného prostriedka pozdravme Krista v našich kostoloch. Tu sa lieči bez protekcie. Tu sa pomáha bez známosti. Tu sa lieči bez dotyku ruky. Tu nie je poradovník a Časenky... Ježiš tu čaká vždy a na každého, pretože zomrel za hriechy všetkých ľudí. Toto si Často pripomínajme.
Deň farskej poklony je deň duchovnej obrody, deň milostí a požehnania. Prosme preto nie iba za seba, ale aj za potreby celej diecézy, Cirkvi a celého sveta. Amen.