Meditácia na 18.10.2018
Štvrtok 28. týždňa v Cezročnom období | Lk 10, 1-9
Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte! Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘“
Treba vyjsť zo seba
Žatva, o ktorej hovorí Pán Ježiš, je stále veľká a robotníkov je stále málo. Skoro dve tretiny ľudstva ešte neprijali radostnú zvesť o Kristovi. Znamená to, že skoro štyri miliardy ľudí čaká na Evanjelium. Keby šli pred našimi oknami deň a noc, každú sekundu jeden, šli by tak skoro stodvadsaťsedem (!) rokov. Toľko ľudí nevie o Kristovi a ich počet stále vzrastá a vzbudzuje nepokoj Cirkvi, a teda i nás nepokoj. Pretože povinnosť hlásať Evanjelium všetkému stvoreniu je najdôležitejšou úlohou, akú Kristus určil Cirkvi. Misie teda patria k podstate Cirkvi; Cirkev vo svojej podstate je misijná. Pozrime sa na pontifikát Jána Pavla II.: môžeme ho vidieť ako veľkú misijnú akciu. Vďaka Bohu, misijné povedomie v našom prostredí je dosť živé. V dejinách misií napr. poľské duchovenstvo zanechalo svoje nádherné stránky a postavy, ako hrdinský mučeník v Japonsku o. Wojciech Meciňsku, či apoštol malomocných o. Ján Beyzym.
Ale misijná činnosť sa nemôže obmedzovať na duchovné osoby. Druhý Vatikánsky koncil vyhlásil, že laici spolupracujú na diele Cirkvi pri šírení Evanjelia... ako... živé nástroje (AG 41). A Kódex kanonického práva hovorí priamo o povinnosti: Všetci veriaci majú povinnosť a právo vynasnažiť sa, aby sa Božie posolstvo spásy stále viac a viac dostávalo ku všetkým ľuďom všetkých čias a celého sveta (kán. 211).
Samozrejme, Boh môže spasiť svet bez nás; ale či sa môžeme spasiť my, ak sa nezapojíme do tej spasiteľnej činnosti Cirkvi, ak nám nezáleží, aby Kristova pravda a morálka sa rozšírila a upevnila v celom svete? Ale kvôli tomu nie všetci musíme ísť k „čiernemu národu". Malá svätá Terezka, ktorá po celý svoj krátky život sa nepohla zo svojho kláštora, bola vyhlásená za patrónku misií; bolo povedané, že svojimi modlitbami a utrpením obrátila viac duší, než svätý František Xaverský, ktorý vlastnoručne pokrstil tristotisíc pohanov! Okrem duchovnej pomoci - materiálna pomoc, ktorá je taká potrebná na stavbu a vybavenie kaplniek a misijných škôl. Netreba ísť do Afriky. Avšak nejakým krokom treba vyjsť zo seba. Cesta k druhému človeku, hneď vedľa nás, vedie neraz cez džungľu a buš... Takouto misiou sa musí začať hlásanie Evanjelia... Amen.