Meditácia na 30.09.2019
Pondelok 26. týždňa v Cezročnom období | Lk 9, 46-50
Učeníkom napadla myšlienka, kto z nich je väčší. Ale Ježiš poznal zmýšľanie ich srdca, vzal dieťa, postavil ho vedľa seba a povedal im: „Kto prijme toto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal. Lebo kto je medzi vami najmenší, ten je veľký.“ Vtedy povedal Ján: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ Ježiš mu vravel: „Nebráňte mu, lebo kto nie je proti vám, je za vás!“
Byť sám sebou!
Evanjelium je bohaté na množstvo pekných myšlienok. Prvá z nich je, ako sa apoštoli medzi sebou hádali, „kto z nich je väčší“ (Lk 9,46). Spor pripomína malý hlúčik veselých detí hrajúcich sa spolu na pieskovisku, ktoré si pri svojej zodpovednej činnosti - pečení koláčikov z piesku, začnú všímať viac tie svoje a pohŕdavo sa pozerať na výsledok práce tých druhých. Snažia sa pretlačiť a presadiť názor, že len tie ich sú najkrajšie a najlepšie spravené. Asi podobne tejto udalosti z pieskoviska by sa dala prirovnať hádka a spor medzi apoštolmi, ktorí sa tiež snažili presadiť a vyvýšiť medzi tými druhými. Každý jeden sa chcel určite pred tými ostatnými vykresliť a ukázať ako najlepší, najužitočnejší, najskromnejší, jednoducho, že iba on je ten, bez ktorého sa nemôže a nedá nič urobiť, že len on sa vyzná do všetkého, a preto je proste „naj“ medzi tými druhými.
Ale na druhej strane si všimnime postoj Ježiša. Ako reaguje na túto skúsenosť s jeho najbližšími, s apoštolmi? Čo im na to hovorí? Evanjelista to veľmi dobre zachytil, keď zdôrazňuje, že Ježiš poznal zmýšľanie ich srdca. On dobre vedel, o čo ide medzi nimi, o akú hádku, o aký spor. Ježiš v tejto chvíli nehovorí nič, nepovie ani pol slovka na ich adresu, lebo on veľmi dobre vie, čo je za tým, kde bol dôvod takéhoto ich konania a správania, lebo on pozná zmýšľanie ich sŕdc. My ľudia sme už raz takí, že sa radi ukazujeme a predvádzame, keď nám ide o našu prestíž. Každý sa ocitne v takej situácii života, kedy sa rád chce ukázať a prezentovať pred tými druhými - čo dokáže, alebo zdôrazniť na čo všetko má, v čom je lepší, alebo dôležitejší. Je to uložené niekde vo vnútri každého človeka a u každého sa to, u niekoho častejšie u niekoho nie tak často, ozýva. Vtedy si to ten dotyčný človek ani neuvedomuje, ale veľmi zreteľne si to všímajú ľudia okolo neho. Človek sa vtedy nepozerá na druhých, ani sa o nich nezaujíma, ide mu len o seba. Všetky činnosti vtedy nevychádzajú z čistého a úprimného srdca, ale iba z chorobnej a vášnivej ctižiadosti a vlastného ega. Ide mu len o vlastný prospech a blahobyt.
Je veľmi dôležité, aj keď sme si vedomí svojich predností, svojich schopností, aby sme ostali pokorní a skromní. Aby sme vždy, keď aj budeme prezentovať svoje schopnosti a vedomosti, robili to s čistým úmyslom srdca. Nie preto, aby sme boli obdivovaní a obletovaní pre naše nezaslúžené dary, ale ako ľudia vedomí si svojich predností majúc na mysli, že všetky tieto dary máme z Božej dobroty a lásky.
Na záver jedno staré príslovie, ktoré znie: „Z plnosti srdca hovoria ústa“. Vieme, aký ma význam, čo to znamená. Prenesme si slová na seba, na naše skutky, naše myšlienky... Ukazuje to charakter celého človeka. Amen.