Meditácia na 23.12.2019
Pondelok po 4. adventnej nedeli | Lk 1, 57-66
Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.
Čo nám chce povedať Božie slovo?
Dnešný sviatok nám pripomína, aby sme udržiavali čo najužší kontakt s Bohom a často sa s ním stretávali. A na to je najvhodnejšia modlitba. Je potrebné naučiť sa s modlitbou rásť, svoj život vypĺňať rozhovorom s Bohom vo všetkých situáciách a stavoch života. Naučiť sa čerpať silu a nádej z modlitby. Modlitba by sa mala stať zdrojom našej radosti. Z toho vyplýva aj čistý život. Jánov život nás presviedča o kladnej, vedome a dobrovoľne danej odpovedi Bohu. Často sa mnohí trápime myšlienkou na minulosť, prípadne čo nás čaká v budúcnosti. Dnes sa môžeme aj my naučiť od svätého Jána žiť prítomnosť. Ján sa nepozeral na to, čo bolo, ale volal ľudí, aby zanechali hriech. Ján sa netrápil ani vtedy, keď vyčítal Herodesovi hriech. Žil prítomný okamih. Žil teraz, v tejto chvíli. Aj my si máme uvedomovať zodpovednosť za túto chvíľu, hodinu. Neodkladať s nápravou, plnením svojich povinností..., ale svoj činný život nech sa nesie v duchu neustálej prítomnosti s Bohom. Ján sa už tešil v lone svojej matky Alžbety pri stretnutí s Ježišom, ktorý bol v lone Panny Márie. Ján sa tešil vtedy, keď sa stretol s Ježišom pri rieke Jordán, keď ho pokrstil a tak umožnil Ježišovi dať príklad pre nás do budúcnosti, že vodou sa nám otvára nový život vo sviatosti krstu. Ján sa zaiste tešil aj vtedy, keď prichádzal kat, aby mu sťal hlavu. Hoci je mladý, je si vedomý toho, že sa musí umenšiť, aby mohol byť Ježiš od všetkých ľudí dobrej vôle prijatý ako Mesiáš.
Nech zomrieme kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností, chceme zomrieť zmierení s Bohom a tak sa naša smrť nám stane dňom narodenia pre nebo. Pre tento deň, okamih, chceme používať pokrm modlitby, aby sme sa na stretnutie so svojím Sudcom - Ježišom pripravili čo najlepšie. Heslo starých pustovníkov, ktorí žili v tichu a v samote: „Memento mori!“ - „Pamätaj na smrť!“ nech patrí i nám nie ako naháňanie strachu, ale ako posila správne prežiť prítomný okamih. Amen.