Meditácia na 02.02.2020
Obetovanie Pána | Lk 2, 22-32
Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“
Simeon a Boh, dve osoby
Boli si veľmi blízki, lebo dokázali vytvoriť spoločenstvo dvoch osôb, ktoré sa milujú. Pre Simeona to bol čas a zároveň miesto, kde pochopil zmysel svojho života. Bol to čas jeho osobnej spásy, v ktorom stretol Boha. Potom sa ho už nikdy nevzdal, nemal dôvod. Boh sa mu zdal natoľko fascinujúci a krásny, že ho neustále priťahoval. Ale ani Boh sa nevzdal Simeona a zahrnul ho svojou láskou v podobe Ducha Svätého, ktorý na ňom spočíval. Práve spoločenstvo s Bohom bolo tým, kde sa formoval a zároveň lámal jeho život. Ono utváralo jeho charakter, osobnosť. To Boh bol tým, ktorý ho urobil spravodlivým a nábožným. Boh, ukrytý v jeho spravodlivosti a nábožnosti, bol jeho životným štýlom. Takýto životný štýl však sám v sebe prináša boj o Boha. Vyžaduje si, aby sme sa každý deň rozhodli pre Pána.
Úprimne sa spýtajme seba: rozhodol som sa už niekedy vedome pre Boha, napríklad, keď som vstal ráno z postele? Rozhodol som sa niekedy vydať mu svoj život bez toho, aby som vedel, čo prinesie dnešný deň? A tu sme presne v bode, kde bol Simeon. Sme ochotní vstúpiť do spoločenstva s Bohom, alebo sa ho bojíme?
Možno sa bojíme, že vo svojom vnútri budeme počuť hlas, ktorý nám povie: „Odpusť mu, alebo neubližuj mu.” Máme obavy, že „kto vie, čo” bude Boh od nás chcieť a my stratíme, čo tak veľmi milujeme. Stále nás znepokojuje otázka - čo ak? Boh nám zviaže ruky a stratíme svoju slobodu. Na osobe Simeona vidíme, že vstúpiť do spoločenstva s Bohom znamená vstúpiť do úplne novej reality. Do sveta, ktorého život má vlastné pravidlá. Do sveta, ktorý tento svet nepozná a snaží sa tak konkurovať svetu Božieho kráľovstva, pretože sa mu zdá, že ho ohrozuje. Tou novou realitou je práve živé spoločenstvo s Bohom. To, čo ho robí živým, je sám Duch Svätý. On je osobnou láskou, ktorou sa Boh daruje nám. On je základom tohto spoločenstva. Typické pre toto spoločenstvo je, že ním Boh sám preniká všetky oblasti nášho života, naše myslenie, konanie, prácu, vzťahy s ľuďmi, naše záujmy, jednoducho všetko. Tým, že je Boh v tomto spoločenstve prítomný, vedie nás svojim Duchom Svätým vo všetkých oblastiach nášho života. A to je to, čo je nevyhnutné, na čo musíme prísť, prežiť a zakúsiť toto jeho vedenie.
Vedie nás podobne ako dávno Izraelitov na púšti. Cez deň bol pre nich oblačným stĺpom a v noci ohnivým. Viedol ich a nikdy neopustil, aby mohli vidieť cieľ svojej cesty krajinu Kanaán. Duch Svätý spôsobuje, že jeho vedenie môžeme zreteľne vnímať a tiež odlišovať od iných vábivých podnetov, ktorých je dnes tak veľa a nie sú od Boha. Tým, že nás Duch vedie, učí nás rozumieť Božiemu hlasu, Božej vôli. Práve tak, ako to dal jasne porozumieť Simeonovi. Spoznal, že je čas, a tak šiel do chrámu. Našiel tam Mesiáša. Učí nás rozumieť Božiemu hlasu, tomu najintímnejšiemu spoločenstvu, ktoré Boh tvorí v našom svedomí. Tu ho môžeme počuť najskôr a najlepšie. Počujeme: „Toto rob, a tamtoho sa vyvaruj!” Vždy zaznieva ako odpoveď na naše dobré i zlé skutky.
Pre človeka a Boha je však vždy jedno miesto reservé, kde sa môžu stretnúť. Je to modlitba. Ona je vždy vyjadrením túžby, že sa chceme s Bohom stretnúť a byť s ním. Naša viera verí, že Boh je tam prítomný za každých okolností: či sa cítim dobre, alebo zle, či sa mi chce, alebo nechce modliť, či som svieži, alebo unavený. Tu môžem Bohu vyrozprávať svoje radosti i problémy. Rozprávajme s ním naozaj úprimne - on nás predsa pozná najlepšie. Vie, čo prežívame a rozumie nám. Tu v tichu nám odpovedá na naše otázky, lieči rany a uzdravuje. Tu nás potešuje a miluje. Tu nás vedie svojim Duchom. Práve tu formuje a premieňa naše životné postoje. Robí nás vnímavými na znaky časov, vnímavými na potreby ľudí okolo nás. Dáva nám silu, aby sme ho svojim životom ohlasovali každému, s kým sa stretneme, aj keď v skrytosti.
Gaudete et exsultate - O povolaní k svätosti v súčasnom svete