Meditácia na 05.07.2020

Svätých Cyrila a Metoda, slovanských vierozvestov | Mt 28, 16-20

Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“


Pred pár rokmi sme si v Roku viery pripomenuli veľké dielo vierozvestov Veľkej Moravy svätého Cyrila a Metoda. Solúnski bratia vykonali nádherné dielo. Naši predkovia prijali vieru v Ježiša Krista, za čo sme im vďační. História nášho malého národa však hovorí o vyše tisíc rokov trvajúcom zápase o vernosť k učeniu Ježiša Krista. Kto nepozná Slovensko, môže sa spýtať: Ako to, že tento národ žije, keď väčšie národy už dnes zanikli, stratili vieru?

Odpoveď nám dá mapa Slovenska, na ktorej sú zaznačené Mariánske pútne miesta. Na tom malom kúsku sveta sa nachádza viac než kdekoľvek inde na svete, toľko úcty k Panne Márii. Keď bolo našim predkom ťažko, keď boli bití, týraní, zneucťovaní, zabíjaní, ich jedinou útechou, pomocou a nádejou bola Panna Mária. Nielen úcta k Sedembolestnej v Šaštíne, ale i v Marianke, Trnave, Nitre, Dubnici, Rajeckej Lesnej, Višňovom, Starých Horách, Levoči, Gaboltove, ale i v mnohých ďalších kostoloch a kaplnkách rodila sa nová nádej vo víťazstvo viery a národa.

Toto si uvedomujeme dnes na sviatok našich vierozvestov, že to, čo oni hlásali, učili našich predkov, to utiekajúc sa k Panne Márii oni verne zachovávali. Dnes si musíme všetci uvedomiť závažnosť tohoto okamžiku. Stávame sa zodpovednými za budúcnosť nášho národa a našej viery. Môže sa niekto pýtať: Ako to dokážeme? Odpoveď je jasná. Ako naši predkovia si budeme ctiť a milovať Matku Syna Božieho i našu - Pannu Máriu. V dnešný sviatok preto urobme to, čo robili naši otcovia: Prehĺbme svoje zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Tento vážny a potrebný krok akoby nám ústami evanjelistu Matúša hovoril nielen Pán Ježiš, ale i Matka Božia: „A hľa, ja som sa vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,30).

A tu je príčina, prečo človek tak rýchlo stráca svoju vieru:
keď sa nemodlí;
keď sa nevzdeláva vo viere;
keď len slovami verí;
keď zostáva vo viere z detstva;
keď sa nezúčastňuje nedeľných svätých omší;
keď sa odťahuje od života vo svojej farnosti;
keď svoj život vyplňuje malichernosťami;
keď sa nekriticky prispôsobuje dobe alebo všeobecnému názoru tak, že viera už neutvára formu jeho života;
keď sa snaží vyhnúť požiadavkám a zaťaženiam našej doby do čisto súkromnej sféry;
keď sedí na dvoch stoličkách a zmieruje sa s lžou;
keď sa dá strhnúť túžbe po blahobyte alebo sa poddá moci hriechu;
keď sa viera kreslí ako komplikovaný a životu cudzí útvar;
keď sa farnosť nechápe ako priestor duchovnej obnovy a bratského stretnutia;
keď ohlasovanie je naivné alebo intelektuálne hladné;
keď je citovo prehnané, nejasné, bez lásky, alebo
keď nechce vidieť potreby blížnych.

Nepripomínajme si len to, kedy človek stráca svoju vieru. Povzbuďme a poučme sa, kedy človek rastie vo viere:
keď žijeme v duchu modlitby a životom podľa Božej vôle;
keď túžime po Bohu;
keď ochotne vieme odpúšťať;
keď sa učíme prijať a zvládnuť životné situácie podľa vzoru Ježiša a Márie;
keď prekonáme krízu vo viere;
keď vedieme úprimný dialóg s ideami a názormi dnešnej doby;
keď sa snažíme žiť životom svedka, veriaceho človeka a
keď v priestoroch svojej obce sa zúčastňujeme na učení apoštolov a modlitbách.

Amen.