Meditácia na 07.09.2020

Pondelok 23. týždňa v Cezročnom období | Lk 6, 6-11

V inú sobotu vošiel Ježiš do synagógy a učil. Bol tam človek, ktorý mal vyschnutú pravú ruku. A zákonníci s farizejmi naň striehli, či v sobotu uzdraví, aby ho mali z čoho obžalovať. Ale on poznal ich myšlienky. Preto povedal človekovi, čo mal vyschnutú ruku: „Vstaň a postav sa do prostriedku!“ On vstal a postavil sa. A tamtým Ježiš povedal: „Pýtam sa vás: Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo zničiť?“ Popozeral sa po všetkých a povedal mu: „Vystri ruku!“ On to urobil a ruka mu ozdravela. Ale oni, plní nerozumu, radili sa, čo urobiť s Ježišom.


Príslovie hovorí: „Za dobrotu na žobrotu". O pravdivosti príslovia sa často presviedčame. Ľudia veľmi rýchlo zabúdajú na dobro, ktoré bolo pre nich vykonané. Správanie mnohých sa javí až tak, že od druhých chcú, aby im robili dobro ana odplatu zabúdajú. Odplata býva totiž opačnej kvality. O tom sa presviedčame aj v dnešnom evanjeliu, keď Ježiš uzdravil človeka, ktorý mal ochrnutú ruku. Zákonníci a farizeji sa zachovali celkom opačne: „Ale oni, plní nerozumu, radili sa, čo urobiť s Ježišom" (Lk 6,11).

Evanjelium rozpráva o Ježišovi, že kade chodil, dobre robil. A predsa v evanjeliách nájdeme také miesta, kde siahajú Ježišovi na dobré meno, česť i život. Ježiš je Žid. Zaväzuje ho zachovávanie soboty. A práve v sobotu, kedy sa Židom zakazuje konanie určitých prác, Ježiš v synagóge uzdravuje. I napriek tomu, že Židia sliedia, či bude Ježiš uzdravovať v sobotu, povie chorému človeku: „Vstaň a postav sa do prostriedku!" (Lk 6,8). Ježiš vie o zmýšľaní vodcov a učiteľov národa, preto sa ich pýta: „Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo zničiť?" (6,9). Prítomní mlčia. Každý cíti, že konanie dobra sa nedá ohraničiť. Dobro nemožno zakázať. Konať dobro je predsa ten najhumánnejší čin. Nikde v Zákone Boh nezakazuje konať dobro. A chorý človek túži po zdraví. Uzdravenie je dobrá vec, a preto nemožno sobotňajší zákaz konania prác chápať ako zákaz, aby Ježiš chorého neuzdravil. Ježiš tak dáva príklad až do konca čias, že v konaní dobra nemáme ustávať.

Kto pozná Katechizmus vie, že nedeľa a prikázaný sviatok sú dni sviatočné. A predsa v tieto dni má prednosť príkaz lásky. Alebo či matka, ktorá má choré dieťa, musí ho nechať doma samé a ísť do kostola? Alebo keď je pohroma, nejaké nešťastie, máme zostať nečinní len preto, že je nedeľa? Pohoršenie by sme spôsobili vtedy, keby sme nepomohli, neprejavili skutočnú lásku. Láska je viac ako prikázanie. Koľko ľudí si dnes myslí, že majú lásku a nevedia odpustiť, zabudnúť!

Svätci sa nám stávajú inšpiráciou, keď sa jedná o konanie dobra, nemáme sa dať zastrašiť a ani odradiť. Ježiš sám nám ukazuje vzor. Dobro je prejav pravej lásky. Uvedomujeme si, že dnešný svet je chudobný na lásku. A teda je to výzva, aby sme konali dobro. Skutky kresťanského milosrdenstva sú pre každého z nás výzvou: Hladných kŕmiť, smädných napájať, nahých odievať, pocestných sa ujímať, väzňov navštevovať, chorým poslúžiť, mŕtvych odprevadiť. Tiež aj skutky duchovného milosrdenstva: hriešnikov napomínať, nevedomých učiť, pochybujúcim dobre radiť, zarmútených tešiť, krivdu trpezlivo znášať, ubližujúcim odpúšťať, za živých a mŕtvych sa modliť. Ak toto zachováme, odmena nás neminie.

Áno, tí, ktorí nedorástli a nevlastnia lásku, nedokážu pochopiť dobro. A tak nemôžeme od nich čakať, že budú mať pochopenie s nami. Nemôžeme však nekonať tak, ako konal Ježiš. Amen.