Meditácia na 26.03.2022
Sobota po 3. pôstnej nedeli | Lk 18, 9-14
Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Človek je hriešny. Ďaleko má do nekonečnej svätosti Boha. Ak si to nevie hriešnik uznať, dopúšťa sa vážneho bludu. Katolícky filozof Kierkegaard pravdivo vyčíta Sokratovi, že nevedel dokonca hovoriť o človeku, pretože nepoznal definíciu človeka, konkrétne, že človek je bytosť hriešna. Uznať svoju hriešnosť je aj dnes problémom. Aj dnes žijú farizeji. Vo svojej morálke nepoznajú hriech. Mýtnik sa hanbí, klopí oči, bije sa do pŕs a jasne hovorí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13). Mýtnik zaiste poznal slová kráľa Dávida: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť“ (Ž 50,3). Ešte väčším zlom v dnešnej spoločnosti je spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo. Farizejovi chýbalo vedomie o Božom milosrdenstve. Vedel, že človek všetko dostáva od Boha, nevedel, že to, čo Boh chce dať ľuďom, je odpustenie ich hriechov. Preto Ježiš sa nám stal podobný okrem hriechu, aby vzal naše hriechy na kríž, aby sme získali ich odpustenie. Prvý človek, ktorý nedokázal darovať Ježišovi svoj hriech, bol Judáš. Tragické bolo pre neho, že spoznal svoj omyl, hriech: „Ľútosťou pohnutý vrátil tridsať strieborných... slovami: ,Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.‘... odišiel; a potom sa šiel obesiť“ (Mt 27,4.5). Nešiel si pod kríž po odpustenie. Niet sa čo čudovať, že aj dnešný mladý človek v nerozumnosti zabíja v sebe Boha. Neuznáva hriech, hoci verí v Boha. Horšie je, keď človek nenájde cestu k odpúšťajúcemu Kristovi, nedokáže sa udrieť do pŕs a povedať: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13). Je potrebné nepodceňovať výchovu mladých k uznaniu si svojich hriechov, omylov, chýb a pádov. Vzor otcov a matiek, ich prístup mýtnika k Bohu je najlepšou lekciou, vzorom vo výchove. Vedieť sa naučiť prijať od Boha odpustenie. Uvedomiť si lásku odpúšťajúceho Boha. „Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené“ (Ž 34,19).
Nehľadaj teda nejaký vysoký vrch, aby si bol bližšie k Bohu. Ak sa vyvyšuješ, on sa uťahuje; ak sa ponižuješ, skláňa sa k tebe“ (sv. Augustín). Pred Bohom nehovorme, že sme červ, nič, či žobrák. Boh strpí, aby ľudia hovorili o ňom a k nemu veľa hlúpostí, dokonca aj bezočivostí. Aj v tom ukazuje svoju veľkosť. Boh čaká, že sa utíšime a pochopíme prázdnotu svojich slov a srdca. Potom nás môže prijať, prijme nás a ešte dá pocítiť, že vždy bol v našom najvnútornejšom vnútri. A my začneme chápať svoju chudobu i svoju veľkosť. Nemyslime si o sebe viac, ako sa patrí. Chceme však odstrániť pýchu v srdci. Do neba vedie úzka brána a je dobré naučiť sa ísť cez ňu na kolenách. Nikým z ľudí neopovrhujme! Naopak. Modlime sa za hriešnikov, medzi ktorých patríme i my. A na kolenách znova prosme o milosrdenstvo. Neporovnávajme sa s inými, ale svoj život porovnávajme s Ježišovým učením. Vtedy uvidíme svoju biedu. Farizej mohol o sebe hovoriť pravdu. Pred očami mal mať dobrého Boha, a nie seba. Áno, pýcha zatvára bránu neba. Uznanie svojej hriešnosti nebo otvára. Pokora nespočíva v tom, aby sme o sebe veľa nepremýšľali, ale aby sme na seba vôbec nemysleli. Stále platí osvojiť si Ježišove slová: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Mt 11,29). Preto sa sv. Filip modlieval: „Pane, polož na moju hlavu obe ruky, lebo budem už dnes večer schopný ťa zradiť ako Judáš.“ A sv. František z Assisy: „Keď mi vložíš, Pane, akúkoľvek milosť do srdca, stráž ju v mojej duši, pretože som veľkým zlodejom tvojej lásky.“ Všetkým nám je potrebné bdieť nad svojím vzťahom k Bohu, pretože pýcha, keď nás chvália, keď sa nám darí, keď sme ešte mladí a zdraví, vtedy pýcha môže veľmi rýchlo oklamať, zviesť, pomýliť. Pokora je bohatstvo človeka. Pokora neláme a neničí človeka, nenúti ho pozerať len k zemi a len plakať, nič si nedopriať, nemať, nebyť. Pokorný človek je stále vedomý si svojej hodnosti, je kritický k sebe i k okoliu, dokáže viesť pokojný dialóg, plní si svoje povinnosti, vie počúvať, vie správne hodnotiť. Ani jednotlivec a ani nijaké spoločenstvo sa v skutočnosti nemôžu nazývať kresťanskými, ak sa nesprávame tak, ako máme. Preto je potrebné odstrániť aj nedeľnú pretvárku a nesmieme žiť cez týždeň ako tí, čo Boha nepoznajú. Náš život sa nemôže obmedziť len na kostol a v nedeľu. Kresťanský život je potrebné predstaviť všade, kde sme poslaní Bohom, nie ako farizeji, a tiež pracovať na odstraňovaní našich hriechov. Uctievajme si nadovšetko Boha i primerane svojho blížneho, tak ako seba samého. V týchto dňoch si pripomíname sviatok Všetkých svätých. Memento pre nás z neba. Nielen od tých, ktorých Cirkev povýšila k úcte na oltár, ale aj mnohí naši drahí sú nám mementom, ktorí nás predišli do večnosti svojím príkladným životom na zemi. Aké boli naše myšlienky či modlitby, keď sme prišli do kostola? To zverme už Božiemu milosrdenstvu. V srdciach sa udrime do pŕs. Svoj zrak uprime na Ježiša, ktorý zomrel za naše hriechy. Vzbuďme si primerané predsavzatie na nasledujúci týždeň, čo nám bude pripomínať pokoru a pýchu. Amen.