Meditácia na 06.10.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Sobota 26. týždňa v Cezročnom období | Lk 10, 17 - 24

separator.png

Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!"
On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi."
V tej hodine Ježiš zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.
Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť."
Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy. Lebo hovorím vám: Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.

separator.png 

Laický apoštolát
 

Šíriteľom Božieho kráľovstva a účastným na Božom kráľovstve môže byť každý z nás. Nezáleží pritom na spoločenskom postavení. Boh nerobí medzi ľuďmi nijaké rozdiely. Vyzýva každého, aby sa stal šíriteľom Božieho kráľovstva na zemi. Nezáleží na tom, či je chudobný, alebo bohatý, slávny, alebo zabudnutý.

V dnešnom evanjeliu Ježiš ustanovuje 72 účastníkov a spolu s apoštolmi ich vysiela do každého mesta, aby ľudským srdciam zvestovali radostné posolstvo z blížiaceho sa Božieho kráľovstva.

Pritom nepozorujeme u nich nijaké zvláštne ľudské kvality: pevné zdravie, vysokú inteligenciu, dôkladné vzdelanie, mimoriadne nadanie a talent. Neoplývajú osobným bohatstvom či svetskou mocou. Naopak, mnohé ľudské vlastnosti učeníkov práve nezodpovedajú opravdivej pevnosti charakteru, pevnej chrbtovej kosti a jasne sa prejavujú neskôr rôznymi slabosťami, ako napríklad nestálosťou apoštolskej činnosti, keď Peter trikrát zaprie Pána Ježiša. Ďalej, prehnanou horkokrvnosťou apoštolov Jakuba a Jána, keď na nepohostinných Samaritánov chcú privolať oheň z neba. Namyslenosťou apoštolov, keď medzi sebou vedú vzájomný spor o prvenstvo a podobne.
Avšak spoločnou vlastnosťou všetkých učeníkov, a teda základným kritériom pre ich apoštolské poslanie, je pohotovosť počúvať Boží hlas vo svojom srdci, a tak nasledovať Ježiša Krista. Potom duchovná vnímavosť, túžba po plnom živote a hľadania spásy. A v neposlednej miere i ochota vykonávať spoznanú Božiu vôľu a s tým rásť v posväcujúcej milosti ako nástroj Božej spásy. Táto posväcujúca sila v apoštolskej činnosti sa zdôrazňuje aj v našich časoch. Dokonca vzniklo heslo: „Posväcovaním iných posvätiť seba."

Apoštolovať znamená konať dobro iným. Ovocím apoštolátu je obrátenie neveriacich, hriešnikov a zdokonalenie dobrých. Apoštolát posväcuje, pretože je prejavom lásky k Bohu a k blížnemu, smeruje k Božej sláve a spáse duší. Ďalej v ňom praktizujeme mnohé čnosti: lásku, trpezlivosť, obetavosť, odvahu, rozvážnosť a podobne.

Laický apoštolát je účasť na samom spasiteľnom poslaní Cirkvi. Krstom a birmovaním sám Pán určuje všetkých na tento apoštolát (por. konštitúcia L u m e n g e n t i u m, 33).

Kňaz má celkom zvláštne apoštolské poslanie. Posväcuje veriacich sviatosťami, obetou svätej omše, kázňami. Je k tomu splnomocnený posvätnou mocou, ktorú prijíma vo sviatosti kňazstva. Ale aj veriaci prijímajú dve sviatosti, ktoré podobne ako u kňaza vtláčajú do duše nezničiteľný charakter, ktorý ich spája s Kristovým kňazstvom a jeho prorockým poslaním (por. konštitúciu L u m e n g e n t i u m, 10-12).

Položme si teraz otázku: Ako máme viesť laický apoštolát, aby sme prispeli k šíreniu Božieho kráľovstva?

Každý z nás má v Cirkvi nejaký úrad, úlohu, pretože každý z nás má účasť na Kristovi a na jeho učiteľskom, kňazskom a pastierskom poslaní. On nás všetkých posiela, aby sme vydávali o ňom svedectvo na tom mieste a v tom prostredí, kde nás Božia prozreteľnosť postavila. Či to už v rodine, alebo na pracovisku, v hospodárskej alebo spoločenskej oblasti, v kultúre či v cirkevných úradoch. Všade sa máme stať opravdivými šíriteľmi Kristovho posolstva pravdy, lásky a radosti. K tomu nepotrebujeme nijaký vysoký stupeň vzdelanosti, alebo mimoriadne nadanie a talent. Stačí náš dobre usporiadaný život a osobný príklad, ktorým pritiahneme ľudí k Ježišovi. A aby sme mohli dávať niečo zo svojho života, musíme aj niečo mať.

Mať milosť, ktorú by sme sprostredkovali. Mať plný vnútorný život, ktorý by sme rozdávali. Kde ho získať? No predsa v dôvernom spojení s Kristom, keďže on je zdrojom a prvopočiatkom všetkého apoštolátu v Cirkvi.
Aká bude naša spolupráca s Kristom, také bude aj ovocie našej apoštolskej činnosti. Ježiš hovorí: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť" (Jn 15,5).

Takýto život dôverného spojenia s Kristom si vyžaduje stále uplatňovanie viery, nádeje a lásky. Jedine vo svetle viery a v rozjímaní o Božom slove môžeme vždy a všade poznávať Boha a takto podľa jeho vôle lepšie rozvíjať svoje apoštolské poslanie. „V Bohu totiž žijeme, hýbeme sa a sme" (Sk 17,28).

V každej životnej udalosti hľadajme Boha a jeho vôľu. Vo všetkých ľuďoch blízkych i vzdialených, s ktorými prichádzame denne do styku, viďme samého Krista, aj keď sa mnohokrát nazdávame, že nás títo ľudia často otravujú iba bezcennými a malichernými službičkami. S ochotou a láskou sa snažme stále vychádzať im v ústrety. Nenahovárajme si, že sú to iba maličkosti, a to nestojí ani za námahu.

Michelangelo vraví: "Práve na maličkostiach sa zakladá dokonalosť, ale dokonalosť nie je maličkosť."

Vieme, že človek sa nerodí dokonalý. Je to pravda, ale to neznamená, že nie je schopný zdokonaľovať sa. Je to bytosť, ktorá sa stále musí stávať lepšou. Kristus nám dal na to právo, povinnosť i spôsob. Teraz je to na nás, ako to urobíme. Či sa budeme otvorene hlásiť ku Kristovi a svojím apoštolátom dokážeme svoje kresťanské presvedčenie, alebo zaprieme Krista.
Všimnime si príbeh pekného apoštolátu, ktorý sa odohráva v istej nemeckej továrni. Opisuje ho Wilhelm Busch vo svojej knihe Život bez všedných dní.

Udialo sa to v roku, keď sa v Nemecku rýchle šírilo germanské náboženské hnutie. Profesori a predstavitelia žúp, ženy generálov a vedúci Hitlergent sa predbiehali v publikáciách vo svojich zmätených názoroch za „nordické náboženstvo". Takže kresťanstvo bolo už pomaly odpísané. A za takýchto okolností Hennes, jeden z nábožných kresťanov, obhajuje svoju vieru.
Cez pracovnú prestávku, keď sa robotníci bavili o všeličom, prišlo aj na tému náboženstvo. Tu jeden z robotníkov, ktorý sa považoval za veľmi dôležitého, začal sa posmievať Hennesovi, že chodí do kostola. Diskusia začala mať dobrý spád a skupina zvedavých robotníkov sa pomaly rozrastala. Tu Hennes povedal:
- Mám dojem, že si navzájom nerozumieme. Každý z nás nech najprv jasne povie, čomu vlastne verí, aby sme si vyjasnili svoje názory. Ja začnem prvý. A potom vy.
A tak Hennes jasne a zreteľne začal: Verím v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme i v Ježiša Krista....
Nastalo veľké ticho. Áno, v kostole sa toto vyznanie hovorí často. Ale tu? Medzi výrobnými halami a medzi tvrdými chlapmi v pracovných montérkach? Hennes nič nevynechal a aj celé vyznanie dokončil – v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen.
Tak toto je moje vyznanie viery. A teraz si na rade ty! Povedz nám svoje vyznanie.
A ten druhý začal koktať:
- Počúvaj... dávaj pozor...
Ale Hennes trval na svojom:
- Žiadne dávaj pozor. Máš nám povedať, čomu veríš!
A oslovený opäť začal koktať:
- Teda s tým kresťanstvom. ... to je.... to.... predsa nejde!
Hennes bol neúprosný:
- Nie som zvedavý, čo je na kresťanstve prevrátené. Že si proti nám, to sme už pochopili. Teraz nám máš dôkladne vyložiť, čomu veríš. Tak môžeš začať.
Robotníci bez dychu počúvali. Iní ho povzbudzovali:
- Tak, Karol, povedz to predsa!
Karol stál, tvár mu očervenela. Po chvíli to konečne z neho vyšlo:
- Čomu verím? Čomu? No to sa ešte presne nevie. Na tom sa ešte pracuje v Berlíne!
Nastal výbuch smiechu. A do toho skočil Karol slovami:
- Keď to bude jasné, budem tomu veriť! Na to sa môžete spoľahnúť!
Nikto však o tom nepochyboval....

Bratia a sestry, či sa nechceme aj my stať takýmito apoštolmi? S hrdosťou sa hlásiť ku Kristovi? Vyznávame nebojácne svoje kresťanské presvedčenie!..?

Áno, Boh vedie naše kroky, ale kráčať musíme sami. Vždy sa preto usilujme o zveľadenie a zdokonalenie svojho vnútorného života. Prosme Ježiša Krista, aby sme podľa jeho príkladu a podľa príkladu učeníkov dokázali s takým zápalom a oduševnenosťou neohrozene ohlasovať radostné posolstvo lásky a takto dokázali šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Či to dokážeme, nezáleží na spoločenskom postavení, či paríme k nižšej alebo vyššej spoločensky uznávanej či neuznávanej vrstve. Najdôležitejšiu úlohu tu hrá náš opravdivý kresťanský život a to, ako statočne ho prežijeme.

Náš život môžeme prirovnať k divadlu. V tomto životnom divadle Pán Boh je režisérom a my sme hercami. Pri divadelnom predstavení dobrému hercovi nezáleží na tom, aká postava sa mu dostala. Jemu záleží len na tom, aby tú úlohu čo najlepšie zahral. Tak je to najmä pri životnom divadle. Čiže nezáleží na tom, akú úlohu sme dostali: kráľa či cisára, bedára či žobráka. To je vedľajšia vec. Hlavná vec je, aby sme ju v našom živote odohrali najlepšie.

A tak, bratia a sestry, svoju životnú úlohu, postavu opravdivého apoštola Ježiša Krista a horlivého ohlasovateľa jeho Evanjelia hrajme tak, aby sme pri spadnutí životnej opony - pri smrti - so spokojným svedomím mohli povedať: Dobre sme to odohrali! Amen.

YouTube | Gloria.tv