Meditácia na 25.12.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Narodenia Pána | Jn 1,1-18
Prajeme vám pokoj duše, zdravie tela, Božie milosti a požehnania...
K tomu Vám žehná P. Ľubomír Stanček CM.
Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.
Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja." Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.
Prijať Boha
Bolo to pred vianočnými sviatkami. Úspešný podnikateľ sa zastaví u svojej sekretárky a pýta sa, či je ešte niečo dôležitého vybaviť. Je to čas, keď sa píšu pozdravy, blahoželania, tiež čas prosieb detí, čo by ich milo prekvapilo pod stromčekom. – Je tu ešte list od vášho syna, - informuje sekretárka. – Môžete mu kúpiť všetko, čo si praje. Peniaze nehrajú úlohu, - odpovedá ponáhľajúc sa na odchode. – Viete, že vás nezaťažujem zbytočnosťami, ale toto nemôžem, - odpovedá so smútkom. – Prečo nie? – zastavil sa medzi dverami. Sekretárka bez slova podáva svojmu šéfovi list, napísaný na stránke zo zošita, na ktorej je detskou rukou napísané toto: - Milý otecko! Nič si neprajem pod stromček, iba to, aby si si na mňa našiel cez sviatky pol hodiny času cez deň. Viacej nič! Tvoj syn Lukáš! –
K. Wójtoxicz Ramotki, Wróclaw 1992, s. 96
Iný príklad z našich dní. Udalosť z Popradu, kde deti našli v kontajneri plačúce novonarodeniatko, rozrušila širokú verejnosť. Spomeňme si, koľko sa o tom napísalo, pohovorilo. áno, je to hrozný čin.
Ján v dnešnom evanjeliu, keď si pripomíname narodenie Krista, nám napísal: „Prišiel do svojho, a vlastní ho neprijali" (Jn 10,11).
Jánov úvod do evanjelia, ktoré je štvrtým a ktoré rozpráva o Ježišovi, sa začína nádherným hymnom. Ježiša nazýva Slovom. V gréckom origináli „logos". Jánov úvod je ozvenou prvých slov Knihy Genezis: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem" (Gen 1,1). V druhom čítaní sme o tomto Slove-Ježišovi Kristovi počuli z Listu Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi" (Heb 1,1-2). Apoštol Pavol o Ježišovi Kristovi – večnom Slove, napísal: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho". (Kol 1,15-16). Tento Boh prišiel medzi svojich, a tí ho neprijali (por Jn 1,11). sám Ježiš to povedal v synagóge v Nazarete, kde vyrastal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti a v jeho dome" (Mt 13,57).
Tieto slová sú dnes, v tak krásny sviatok, adresované práve nám, tu zhromaždeným. Sviatky, ktoré prežívame, sú skutočne krásne. Koľko nás stáli námahy a obety. Precestovali sme snáď stovky kilometrov, aby sme sa stretli s drahými. Vynaložili sme nemalé finančné náklady, aby sme potešili drahých. Koľko času sme strávili pri chystaní vecí na tieto dni. toto všetko; cestovanie, financie, námaha, či čas, neznamenajú nič, ak skutočne to, čo robíme, nerobíme na oslavu Boha. aj keď boh nie je odkázaný na našu modlitbu, spev, návštevu pri jasliach a nič mu to nepridá, ani neberie na jeho moci a sláve, predsa si to praje. Naša pozornosť a prejavená úcta Bohu sa mení na väčšie požehnanie pre nás. Na Veľký piatok, keď si spomíname na jeho smrť, aj my si uvedomujeme veľkosť svojho hriechu. Veľkonočná nedeľa nás uisťuje, že tak ako Kristus vstal, vstaneme aj my z mŕtvych.
Dnešný sviatok sme nazvali najkrajším v roku. Iné pomenovanie hovorí, že sú to sviatky pokoja a lásky. áno, tak by to malo skutočne byť. Výzdoba nielen v rodinách, ale i v kostoloch, spevy kolied, vianočné pozdravy, návštevy, toto všetko má len napomôcť tomu, aby sme svoju vieru nebrali strnulo, chladne, zvykovo, ťažko, bolestne, ale vedeli sa tešiť z toho, že Boh je medzi nami. Účasť na svätej omši, pristúpenie ku sviatostiam, modlitba sa nesmie zmeniť na teatrálnu „šou".
V cirkuse sa všetci bavia na vystúpení klauna-šaša. Koho pri vystúpení zaujíma, čo sa skrýva za maskou, ktorá znázorňuje úsmev od ucha k uchu. Nikoho! Máme zaplatené, chceme sa baviť. Je to jeho povinnosť, zamestnanie... Takéto a podobné názory môžu odznieť. Áno. Klaun musí zabávať. Obecenstvo sa baví, smeje, plače, tlieska od radosti. A klaun plače. Možno práve vtedy mu operujú chorú manželku, v horúčke leží jeho dieťa, zomrel mu otec....
Boh nechce mať z nás klaunov. Boh nás stvoril na svoj obraz, ľudí slobodných a rozumných, a preto si nemôžeme dovoliť byť klaunmi-šašami. Znie vám to ťažko? Snáď to niekoho uráža? Ján v dnešnom evanjeliu napísal priam majstrovsky: „Prišiel do svojho, a vlastní ho neprijali" (Jn 1,11). Boh prišiel na svet, aby svetu pomohol dostať sa na cestu, ktorú si zničil hriechom. A dnes chce možno niekto z nás zahrať niekomu na city.
Čo je to za kresťana-otca, ktorý sa usmieva pri štedrovečernom stole na svojich, ale v srdci už patrí inej. Kuje plán. Už teraz vie, že o rok bude s inou. Ten sa neteší. Ten nie je šťastný. Ten neoklame Boha.
Dospelý syn blahoželá rodičom pri štedrovečernom stole zdravie, pokoj, Božie požehnanie... A pritom sa nechce zriecť alkoholu. koľko nocí rodičia nemohli pokojne spať! Odkedy začal piť, dvojnásobne starnú. A čo im to praje za požehnanie, keď má skrytú vkladnú knižku, o ktorej ešte matka nevie, že jej ju ukradol. Ten nemá a nemôže poznať šťastie-radosť. Ten pozná seba a myslí len na seba, svoje hrdlo, svoj hriech.
A zastavme sa pri ďalšom. Bol pri sviatosti zmierenia. Zamlčal hriech – ide k Eucharistii. Neodpustil priateľovi. Ba čo viac, je plný nenávisti. Môže povedať, že prijíma Dieťa-Ježiša? Divadielko, ktoré sa skončí v jeho neprospech.
Nie je zriedkavé, že sa nájde aj takýto. Je katolík, Boha však pozná len vtedy, keď to vyhovuje jemu. Donedávna sa vyhováral na ťažkú dobu, chcel doštudovať, chcel zabezpečiť rodinu, chcel uplatniť svoje vedomosti... – Keď bude iná doba, pôjdem, nahradím to, uvidíte, že budem sa správať celkom ináč. – Ježiš vidí. áno, on vidí, aj počuje. On je Boh a nie je náhlivý, ale pamätlivý.
Dnes Ježiš prichádza, ale rovnako je odmietaný. Dnes sa veci pozmenili a výhovorky zostávajú: - Nestíham, mám málo času, podnikám, keď sa uchytím, keď si veci zariadim, potom... – Iný sa vyhovára na zvyk, že si odvykol od Boha. Ďalší sa vyhovára na hierarchiu Cirkvi, ktorá sa mieša do politiky. Iný priam nenávidí politikov, ktorí chcú presadiť kresťanské zákony. Nevie, prečo nenávidí ich, ale robia to aj iní. Veci nerozumie a dáva sa zviesť, oklamať, tak ako predtým a pritom si hovorí; som slobodný, môžem čo chcem, veď som katolík. Znova a znova ako vážne echo-ozvena z dnešného evanjelia zaznievajú slová: „Prišiel do svojho, a vlastní ho neprijali" (Jn 1,11). Iní zas rýchlo zabudli na to, čo bolo. Na ťažkosti s prejavom viery, deťmi prihlásenými na náboženstvo, šikanáciu, keď nemohli cestovať kde chceli a kedy chceli... Dnes môžu, dnes sa im nebráni a ešte hovoria: - Vtedy bolo lepšie! – Áno, je to pravda. Komu to škodí? Dieťaťu Kristovi? Nie! Boh je ten istý. Je večný. My sme tu však len dočasne. Nikto tu nebude naveky. Ani ten nie, kto neprijíma Krista verejne a otvorene, ani ten, čo si nasadil masku šaša .Boh však neprišiel na svet preto, aby sme boli šašami, ale jeho bratmi a sestrami.
To vyjadruje Ján v evanjeliu slovami: „ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi" (Jn 1,12). Naša účasť na sv. omši, pri všetkých našich nedostatkoch, chybách a slabostiach, hovorí v náš prospech.
Boh prišiel na svet, aby nám odpustil. Veľký piatok je toho dôkazom. skôr však, ako budeme sláviť uistenie o našom vzkriesení, máme prežívať radosť z viery, radosť z učenia Krista, radosť zo života po smrti už tu na zemi. Radosť, ktorá nie je a nemôže byť fatamorgánou, ale každodennou realitou, hoci sú dni, keď ponesieme svoj kríž, keď budeme spod neho vstávať. Aj my sme len z mäsa a kostí. Sme však takí istí, akí boli mnohí pred nami, ktorí to dokázali a ktorých príklad si uvedomujeme, keď sa ku nim obraciame, ako ku svojim patrónom. Aj keď nás od nich delia snáď storočia, veríme vo večného, všadeprítomného Boha. Uvedomujeme si, že má zmysel zriekať sa, zapierať a čakať odmenu nie tu na zemi. Uvedomujeme si, že má zmysel pracovať, šíriť pokoj a mať istotu, že jeho slová sa v pravý čas splnia.
tieto sviatky pokoja a lásky majú sa stať každému z nás povzbudením v skúškach a tiež v slzavom údolí. Zadívajte sa po tieto dni, matky a otcovia, do detských čistých očí. Všimnime si radosť detí, ich úsmev, spokojnosť, dôveru v dobrého otca – matku. áno, nie všetky matky do dokážu, nie všetci otcovia majú na svoje deti čas.
Dnes Dieťa-Ježiš nás oslovuje: Prišiel som medzi vás, váš Boh, prijmite ma. Keď nesúhlasíte s otcom, ktorý má radšej svoje podnikanie ako svojho syna, keď odsudzujete matku, ktorá podhodila novonarodené dieťa, neodsudzujte sami seba. Ja som váš Boh, hoci som dnes ako dieťa. Ja dnes chcem len jedno. Chcem, aby ste boli šťastní dnes, zajtra a po celú večnosť. Prijmite ma ako svojho Boha.
Amen.