Meditácia na 01.01.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Slávnosť Márie Bohorodičky | Lk 2,16-21
Pastieri sa poponáhľali do Betlehema a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.
Som vaša Matka
V dnešný deň sa stalo zvykom, že ku svojim občanom sa prihovárajú hlavy štátov; ku svojim podriadeným nadriadení či predstavení. V ich príhovoroch sa často objavujú myšlienky, v ktorých uisťujú o svojej dobrej vôli, o blahu a šťastí, ktoré žičia a prajú. V prvý deň roka i v Cirkvi Svätý Otec sa prihovára a prináša posolstvo vo viac ako 50-tich rečiach svetu. Prvý deň občianskeho roka je zasvätený v cirkvách zjednotených s Rímom - Bohorodičke Panne Márii. Tým chce Cirkev nielen naznačiť dôležitosť poslania Panny Márie, ale aj potrebu našej úcty voči nej.
Evanjelista Lukáš nám predstavuje dnes Máriu vo chvíli klaňania sa pastierov v maštaľke jej Synovi a ona po ich odchode si: „Zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich" (Lk 2,19).
Mária porodila Syna-Boha a nestala sa bohyňou, ale stala sa Matkou všetkých, za ktorých sa rozhodol prísť na svet a zomrieť jej Syn. Bohorodička je titul, ktorý jej dali jej ctitelia na podklade rozhodnutia Boha, ktorý cez anjela Gabriela jej oznámil: „Počneš a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľkým a bude sa volať Synom Najvyššieho" (Lk 1,31-32).
Mária nielenže dovolila vo svojom živote vyformovať Ježiša, ale umožní mu prísť na svet ako človeku. Dnes hovoríme o Kristovi ako o Bohočlovekovi. Kristus sa stal človekom nám podobným vo všetkom okrem hriechu, ale ani na chvíľu neprestal byť Bohom. A preto voláme jeho matku – Bohorodičkou.
Každý z nás, keď sme len trošku civilizovaní, uctíme si svoju matku, ktorá nám dala život. Vážime si jej materstvo. Dnes si však spomíname na tretiu matku – Cirkev. Nikto z nás veriacich nepochybuje o jej starosti o deti. Práve preto Mária Bohorodička, druhá Matka, zohráva v Cirkvi neodmysliteľné miesto. Bohorodička Panna Mária a Cirkev dnes prvý deň roka chcú nás upozorniť na vážne veci, ktoré sú pred nami. Je to práca na našej svätosti, aby sme získali život večný. Mária nám dnes ponúka svoje rameno ako matka, ktorá učí svoje dieťa chodiť. Mária sa nám stáva učiteľkou a cez Matku Cirkev nás chce pritiahnuť k sebe.
Dnes je potrebné, aby sme získali viac hrdosti prihlásiť sa k Bohorodičke a Cirkvi. To si pripomíname preto, že mnohí sa aj dnes hanbia za Cirkev. Zosmiešňujú ju, tupia a urážajú. Áno, aj Matka cirkev, má rôzne deti. Má deti, ktoré podceňujú svoje slabosti a hrešia, urážajú svoju Matku. Bohorodička, ako aj Cirkev i napriek tomu neprestáva sa starať o svoje deti. Tým viac, čím viac sú choré a neuvedomujú si svoju chorobu, starajú sa o zdravie svojich detí. Bohorodička prosí svojho Syna za márnotratných synov, aby ich netrestal. Matka Cirkev aj prvý deň roka pozýva k pokániu. Či to nie je naša hanba, keď ako márnotratní synovia odsudzujeme ich počínanie, neprijímame ich pomocnú ruku?
Koľkokrát sa podobáme Imrichovi z nášho príbehu. Matka ho mala rada, pretože bol jediným synom. A ešte viac ho mala rada, keď mu hovorí: -Chúďa dieťa, zomrel mu otec. Vynahradím mu otca... – Mala možnosť sa aj druhýkrát vydať. – Nevydám sa, aby som dieťaťu neublížila. Neviem, aký by bol otčim. – A Imrich rástol v hrubého, posmievačného muža. – Prečo bola taká hlúpa? – hovoril ľuďom, - mohla sa vydať. – Imrich, veď pre teba sa nevydala, - hovoria mu chlapi. –A koľko biedy sa natrela! Koľko si od úst odtrhla. – A či som ju o to prosil, aby som sa narodil? A či som ju o to žiadal, aby mi dávala kúsok chleba? – Oženil sa a mame hneď povedal: - Nemáš prístup do mojej rodiny. Ži si tam, v tej svojej chatrči. – Susedka, ktorá mala dosť šmykľavý jazyk, išla žalovať: - Vysmieva sa ti, nadáva v krčme na teba! – A matka si len sťažuje, ako keby jej nožom srdce rezal: - To je preto, že som ho tak veľmi milovala. Bože, prečo ma tak tresceš?! – Ochorela. – Imrich, choď ju pozrieť, navštíviť. Patrí sa ti, - dohovára mu suseda. – Nech zdochne! Dúfam, že ju v tej chatrči pochovajú. Keď zomrie, pôjdem ju zbúrať, aby som si mohol tam postaviť pekný, moderný dom. Pozemok je to pekný, iba tá chatrč tam zavadzia. Nech zomrie čo najskôr, - hovorí chlapsky Imrich. Žena však prosí: - Prosím ťa, čo povedia ľudia, len ju choď pozrieť. Do smrti by mi nedali pokoj. – Imrich odvrkol: - No, keď už aj ty otravuješ, tak pôjdem.- A zadumaný ide poza humná. Je po vojne. Imricha odrazu rozhodí mína, na ktorú stúpil. Susedka znovu uteká k matke a hovorí jej: - Syna ti zabilo, keď išiel ku tebe. - Môj syn išiel ku mne? On išiel ku mne a zabilo ho pre mňa. To je dobré dieťa... –
Stačí pár krokov – a matkine srdce je otvorené. Stačí len náznak, že nie som taký drsný – a matkine srdce je otvorené! A takáto je aj Matka Cirkev. koľkokrát sa hanbíme za slová: Patríš k veriacim? Patríš k Cirkvi? A radšej zapriem svoju vieru, ako keby som sa mal priznať ku svojej Matke. Akým som potom synom a akou som dcérou? A čo čaká takého syna a dcéru, ktorí sa hanbia za tú Matku, ktorá ich chce zrodiť k životu večnému? Sami sme si koľkokrát na škodu. Mali by sme byť právom hrdí, veď niet lepšej matky, niet lepšej dlane, niet lepšieho srdca, ako má táto Matka Cirkev, ktorá mi chce darovať Ježiša Krista a v Ježišovi cez Ducha Svätého silu, aby som sa stal synom či dcérou Boha Otca. Nemám inej možnosti. Ak sa vysmejem, že Cirkev je hlúposť, že v 20-tom storočí veriť je nezmysel, potom aká múdrosť mi pomôže, aby môj život nadobudol večnosť? Povedať: - Nie, to nie je pravda, nič nie je po smrti, je možné. – táto Matka Cirkev však hovorí: Deti moje, mám možnosť zrodiť vás pre večnosť, lenže nesmiete sa za mňa hanbiť. Ako vaša Matka to od vás vyžadujem.
I naša farnosť si uctieva Pannu Máriu. Všetky kostoly majú niečo spoločné s jej menom. To znamená, aby sme pokračovali v úcte našich predkov, a tak zachovali v jej úcte vieru Ježiša Krista, jej Syna i pre budúce generácie i v našej farnosti. Žijeme spolu s našimi bratmi a sestrami iných vierovyznaní, ktorí nemajú takú úctu k Panne Márii. Pre nás to nesmie byť dôvod k nevraživosti, roztržke, nepriateľstvu, ale naopak, máme prosiť Pannu Máriu i za nich. Pod jej príkladom lásky ku všetkým ľuďom máme sa učiť odpúšťať a zabúdať na urážky. Máme veriť, že sa raz splnia slová jej Syna-Ježiša Krista, že bude jeden ovčinec a jeden pastier, veď o toto sa modlil i Pán Ježiš pri Poslednej večeri na Zelený štvrtok, „Aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (Jn 17,21).
Pre nás začiatok nového roka ako pre občanov znamená, aby sme si príkladne počínali i v plnení svojich občianskych povinností: „Dajte cisárovi, čo patrí cisárovi a Bohu, čo patrí Bohu." Pred nami je nový úsek života. Vykročme do nového roku s optimizmom, vedomí si, že sme v rukách Božích. Nespoliehajme sa na zázraky, dostali sme od Boha rozum a slobodnú vôľu, žime preto čestne, vedomí si odmeny a trestu za minulý rok, ale aj za ten, čo je pred nami.
Zaiste nám niečo napovie i malá úsmevná perlička:
Manželovi sa nechcelo chodiť do kostola, a preto každú nedeľu, keď ho žena prosila, aby šiel s ňou na sv. omšu, hovoril: - Vieš, čo, choď do kostola a pomodli sa za nás oboch. – Jedného dňa múdra manželka rozpráva svojmu mužovi, čo sa jej snívalo: - Len si predstav. Stála som pred nebeskou bránou s tebou. Svätý Peter otvoril bránu a pýtal sa, čo potrebujem. Odpovedala som, že chceme ísť do neba. Sv. Peter si nás dobre pozrel a potom povedal: - Ty môžeš ísť dnu za oboch. Toho nechaj vonku. – Manžel pochopil.
Vymyslená príhoda, no zrnko múdrosti v sebe však skrýva. Niekto má tento problém, iný mal by niečo napraviť, zanechať, niečoho sa zriecť, niečo alebo niekoho ako blízku príležitosť k hriechu opustiť.
Jedna z najkrajších a najhlbších piesní talianskeho speváckeho súboru GEN ROSSO pod názvom M i l o v a ť z n a m e n á p o v s t a ť sa začína slovami: Stále začínam nanovo... Niektorý z autorov asketických kníh napísal, že znakom pokroku človeka usilujúceho sa o duchovný život, je stále začínanie nanovo. A vieš, že práve toto tvorí podstatný obsah Evanjelia a že vďaka Kristovi môžeme ustavične začínať nanovo?
Od čias, keď Kristus prišiel medzi nás a dokonal dielo vykúpenia človeka a v neho uveril;
- niet už v živote beznádejných situácií,
- niet zla, ktoré by sa nedalo napraviť,
- niet slepej uličky, z ktorej by sa nedalo vyjsť,
- niet nešťastia a poslednej porážky,
- niet dôvodu na rezignáciu a zúfalstvo,
- niet pádu, z ktorého by sa nedalo povstať,
- niet hriechu, ktorý by nemohol byť odpustený,
- niet umierania, z ktorého by nemohol povstať život,
- niet dna, z ktorého by sa nedalo odraziť a vyplávať na povrch,
- niet krivej cesty, ktorá by sa nedala vyrovnať,
- niet tmy, ktorú by nepreniklo svetlo Kristovho milosrdenstva a lásky...
Ak to nevieš, ak s tým nežiješ každý deň, ak z tejto viery nečerpáš silu, občerstvenie a nádej, tak to znamená, že musíš znovu sa stávať kresťanom a veriacim a začínať nanovo, lebo máme odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka (Ef 4,22-24). Aká radostná perspektíva pre každého kresťana i pre človeka dobrej vôle! (T.M.R.).
Začíname písať nový list. Nevieme, či to nie je posledný v našom živote. Nepoznáme, či svieca nášho života už nedohára.
Dnes ku nám hovorí Bohorodička i Cirkev. Ako prijmeme ich slová, tak bude môcť vidieť našu dobrú vôľu. Pokoj a láska, to sú slová, ktoré by sme mali všetci voviesť do praktického života. Vtedy môžeme skutočne očakávať aj prísľub, ktorý nám dávajú. Matka Cirkev, že nám pomôže prejsť pozemským životom obohacujúc sviatosťami a náboženským dianím a Bohorodička nás predstaví svojmu Synovi a nášmu bratovi. Amen.