Meditácia na 07.01.2013

     
POZNAŤ SEBA SAMÚ podľa vzoru sv. Luisy de Marillac                 Román - MAMA A SYN 

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Rajmund z Peňafortu, kňaz; Lucián | Mt 4,12-17; 23-25

separator.png

Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, v končinách Zabulon a Neftali, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti."
Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo."
A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom.
Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval. A šli za ním veľké zástupy z Galiley a Dekapola, z Jeruzalema, Judey a Zajordánska.

separator.png

Šťastnú cestu ku svätosti
 

Keď sa lúčime s drahými a odchádzame od nich ďalej a na dlhšie, stalo sa zvykom, že si zamávame, prajeme všetko „naj" na cestách a tešíme sa na skoré stretnutie. Hoci už týždeň žijeme v novom roku, predsa môžeme povedať, že sme ešte len na jeho začiatku. Vykročili sme na novú cestu. To je rok pred nami. Sú to dni, týždne a mesiace, kedy sa máme osvedčiť ako dediči neba. Nevieme, čo nás čaká. Nemusíme mať strach, pretože sa nám dostáva úžasného návodu.

Sú to Ježišove slová: „Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo" (Mt 4,17).

Proroci a najmä najväčší prorok Ján Krstiteľ, často podobnými slovami povzbudzovali a pripravovali ľud na príchod Mesiáša. Ježiš Kristus, ktorý slovom i skutkom dokázal, že je predpovedaným Mesiášom, rovnako vážne poukazuje na potrebu pokánia v živote každého človeka.
Ježiš učí o spravodlivosti, o láske Boha Otca ku nám ľuďom. V Evanjeliu sa dozvedáme, že pod pojmom pokánie sa nerozumie len tvrdá askéza, pôsty, rozdávanie almužny, či opustiť sveta odísť na púšť, ale plniť vôľu Božiu, zachovávať prikázania, nasledovať príklad lásky. Po Jánovom uväznení Pán Ježiš vystupuje a ujíma sa svojho poslania. Učí o všetkom, čo máme všetci kresťania až do konca čias podnikať na získanie svojej spásy.

Na učení Ježiša Krista neubral ani čas, ani nová doba, veda, kultúra či iné faktory. Tak ako prvým kresťanom, tak aj nám sú adresované slová Pána Ježiša v evanjeliách. Všetci, od svojho narodenia až po hrob, sme pútnikmi v pravom slova zmysle. Aké je to obohatenie, keď máme niečo podobné ako je cestovný, letecký či plavebný poriadok. Je to slovo Ježiša Krista. Kto plní všetky pokyny a zachováva určité pravidlá, ten sa nemusí báť. Kto chce plniť vôľu Božiu, ten nemusí príliš špekulovať.
Dnešný svätec Rajmund nám ukazuje spôsob. Možno niekto povie, že to je nezmysel, hlúposť, rozprávka pre deti. Nech to znie akokoľvek neskutočne, zamyslime sa nad svojím správaním po jeho príklade.

Bol spovedníkom aragonského kráľa Jakuba. Mal ho sprevádzať na ostrov Mallorku. Túto žiadosť kráľa je ochotný splniť len vtedy, keď s kráľom nepôjde žena, ktorá je pre kráľa pohoršlivá spoločnosť. Kráľ sľúbil, ale nesplnil. Keď po vylodení Rajmund zbadá, že ho kráľ oklamal, koná rozhodne. Nepozerá na kráľa, vzdialenosť, ale otvorene vyhlasuje, že odchádza do Španielska. Nič ho nemôže zdržať. Kapitán lode ho na príkaz kráľa vyloží na brehu. To čo nasledovalo, dá sa pochopiť len vtedy, keď veríme v slová Krista: „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto ta! – prejde. A nič vám nebude nemožné" (Mt 17,20). Rajmund pred očami prítomných vystiera na hladinu mora svoj plášť a na „zvláštnej flotile" s dôverou v Boha sa vydáva na cestu späť.

Dôvera. To je vážne memento pre každého z nás. Mnoho ľudí stráca dôveru v Boha pri prvej skúške, sklamaní, neúspechu. Boh však má s nami svoj plán. V jeho rukách sú naše osudy. On je predsa náš Boh, Pán a cieľ. Takýto správny postoj k bohu je prvé znamenie a zamávanie na šťastnú cestu do nového roka pre naše putovanie. Božie kráľovstvo je pred nami.

Pochybuje niekto z nás o dôvere, ktorú nám radí Ježiš? Uvedomujeme si, že na našej ceste životom je to nenahraditeľná maličkosť. Všimnime si slová o Ježišovi, ktoré píše apoštol Efezanom: „V ňom máme odvahu a prístup k dôvere skrze vieru v neho" (Ef 3,12). A taktiež autor Listu Hebrejom hovorí aj nám, priam zo srdca: „Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase" (Heb 4,16). A tak súhlasíme s poučením toho istého autora: „Preto netraťte dôveru, lebo ju čaká veľká odmena" (Heb 10,35). Tieto slová môžeme obdivovať a tiež chceme nasledovať u druhého dnešného svätca - Luciána.

V 4. storočí založí V Antióchii školu, v ktorej učí Písmo. Cez texty Písma dáva ľuďom nádej, istotu a dôveru. Učí chápať texty, a to otvára oči mnohým. Kto pozná Krista, ten ľahšie môže prejsť úsek svojho života. Pre ťažkosti prenáša svoju školu do Nikodémie, ale neprerušuje učenie. Za svoju vieru, za svoj život a jeho zmysel zomiera mučeníckou smrťou. Zobrali mu pozemský život a on sa teší, že získava večný. Verí, že nie je porazený. Smrť prijíma ako odmenu.

Nepochybujeme, že dôvera v Boha sa vypláca. Dôverujme preto v Boha pri ťažkostiach, chorobe, náhlej smrti svojich drahých, neúspechu, či inej skúške.

Prajme si jeden druhému navzájom šťastnú cestu v novom roku s Ježišom. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012