Meditácia na 09.07.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Veronika Giuliani | Mt 10,24-33

separator.png

S Máriou nebojme sa tých, čo zabíjajú telo...
 

Už je tomu osem rokov, čo 13. mája 1981 na námestí pred bazilikou sv. Petra v Ríme sa ozvali výstrely z pištole. Strely boli namierené proti Svätému Otcovi. Strieľalo sa na Jána Pavla II., ktorý prechádzal námestím na otvorenom aute cez tlačiace sa zástupy pútnikov, ktorých žehnal. Zlí ľudia chceli zabiť pápeža, nástupcu sv. Petra. Dlhé hodiny v nemocnice Gemelli trval zápas lekárov o život zraneného pápeža. Zachránili ho. Po tomto čine si veľa ľudí myslelo, že Svätý Otec bude ostražitejší, viac si bude dávať pozor, prestane sa stretávať so zástupmi veriacich. Hovorili, že sa uzatvorí vo Vatikáne a odtiaľ bude riadiť Cirkev. Nič takého sa však nestalo. Pápež má zosilnenú ochranu, auto má nepriestrelné sklo, ale Svätý Otec nezanechal stretávanie sa s veriacimi. Naďalej prichádza medzi veriacich a hovorí im o Ježišovi Kristovi. Je pravdou, že jeho život je neustále vystavený nebezpečenstvu pri všetkých bezpečnostných opatreniach. Čo nám chce Svätý Otec povedať? Hlásanie pravdy o Bohu je vážnejšia vec ako jeho vlastný život a toto nám hovorí i dnešné evanjelium.

„Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu" (Mt 10,28).

Odkiaľ Svätý Otec čerpá túto odvahu? Ľudia, ktorí žijú v pápežovej blízkosti hovoria, že Sv. Otec veľa času strávi kľačiac pred bohostánkom v modlitbe. Veľmi často sa stretáva s Pánom Ježišom v Eucharistii a s Pannou Máriou v modlitbe ruženca.
Zamysleli ste sa niekedy, aké boli prvé slová Pána Ježiša k ľuďom po jeho zmŕtvychvstaní? „Pokoj vám!" – povedal im dvakrát, zaiste zdôrazňujúc to, že je to úspech, víťazstvo jeho zmŕtvychvstania, víťazstvo nad strachom a obdarenie ľudských sŕdc pokojom. Ježiš Kristus prekonal strach v sebe, ale pre nás umrel a vstal z mŕtvych, ako to vyznávame vo „Verím" a pre naše povzbudenie hneď po zmŕtvychvstaní hovorí ľudstvu: „Pokoj vám!"
Kierkegaard, jeden z hlavných súčasných filozofov povedal: - Človek len vtedy sa skutočne prestane báť, keď prekoná najväčší strach, a to je strach pred smrťou. – (Bib. Kazno. 5/87,281).
Pre nás kresťanov by to nemalo byť veľmi ťažké, pretože Kristus povedal, e ako on vstal z mŕtvych, že aj my vstaneme. Preto slová z evanjelia: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu," chápeme ako posilu. Smrť na zemi je len jedna epizóda v živote, a preto strach z nej nemôže ovplyvniť naše konanie. Všimnime si však viac slová: „Skôr sa boje toho, ktorý môže i dušu, i telo zahubiť v pekle" (Mt 10,28). Čiže bojme sa Boha, Pána života tu na zemi, ale i večného, spravodlivého, ktorý za dobré odmeňuje a za zlé trestá, ako to vyznávame v jednej z hlavných právd našej viery.
Niektorí ľudia v takomto Bohu vidia viac „strašiaka". Boha, ktorý človeka ujarmuje a praje si jeho smrť, ale opak je pravdou. Boh chce obdarovať človeka voľnosťou. Takým filozofom bol napríklad nemecký filozof Nietzche, ktorý učením o usmrtení Boha sľuboval slobodu človeka. Toto sa už usilovalo realizovať veľa systémov, ale vďaka Bohu, ľudia mali príležitosť presvedčiť sa, do akého oslobodenia to privádza... Stačí si spomenúť na nacizmus. Človek oslobodený od Boha upadá do opravdivej neslobody, do otroctva rôznych závislostí, ujarmení a zbavený všetkých hodnôt k hraniciam možnosti. Vo svetle týchto závislostí skutočnosť vševediaceho Boha nielen nezotročuje človeka, ale prirodzený dynamizmus strachu ho usmerňuje na správnu stranu a privádza k osobnej zrelosti. Všetok strach a ťažkosti každodenného života, ktoré ohraničujú voľnosť a nezávislosť človeka, treba sa učiť zdolávať a premáhať. Sv. Pavol píše: „Nie k strachu, ale k slobode nás stvoril Boh."

V tomto zápase o slobodu a vnútornú nezávislosť nám je na pomoci sám Boh. Koľkokrát na stránkach evanjelií nachádzame silu a odvahu pre náš život. Veď aj v dnešnom čítaní bolo: „Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov."
Ťažkosti. Koľko ich máme na ceste života! Každý deň nám stoja v ceste, v škole, v zamestnaní a v rodine. Treba si však znova a znova uvedomovať, že Boh nechce, aby sme mali strach. Boh si praje, aby sme boli mužmi odvahy a vytrvali v živote na ceste „cesty, pravdy a života". Na tej ceste životom nám určil a sľúbil pomoc: Verte, ja som zvíťazil! Musíme byť silnejší tou mocou, ktorú nám dáva viera. Musíme byť mocní vo viere. Dnes nám je veľmi potrebná táto posila, než hádam bolo tomu kedykoľvek predtým. Musíme byť silnejší v nádeji, ktorá prináša radosť zo života a nedáva súhlas zarmucovať Ducha Svätého. Musíme byť silnejší mocou milosti, ktorá je mohutnejšia ako smrť.

Chcel by som vám teraz predstaviť chlapca Jacka zo siedmej triedy. Vysoký, pracovitý chlapec, ale nesmelý. Pre túto nesmelosť mal mnoho problémov. Ale celú triedu, učiteľov i kňaza, udivilo konanie tohoto chlapca. Čo sa stalo? Cez prestávku v šatni, pred hodinou telocviku z vrecka Jacka vypadol ruženec. Chlapci, hoci neboli zlí, začali si z Jacka robiť posmech. Nazvali ho „farárom". Bolo to na úkor Jackovej nesmelosti. Vysmievali sa mu čím ďalej tým viac. Ale netrvalo to dlho. Všetci razom stíchli, keď im Jack tichým, ale ráznym hlasom povedal: - A tak! Ak by ste chceli ešte vedieť, nosím pri sebe nielen ruženec, ale i agnuštek-medailónik. Okrem toho každý deň chodím na májovú pobožnosť a cez zimu nevynechám ani jedny roráty. Ráno i večer sa doma modlievam a pred kostolom si dávam čiapku dolu. Čo by ste ešte chceli vedieť? –
Všetci chlapci stíchli a zvesili hlavy. Jack zvíťazil. Táto udalosť vzbudila pozornosť v celej škole. Od toho času si chlapca Jacka všetci vážili, hoci je málovravný a nesmelý. Ale okrem toho nepovedal spolužiakom, že vždy, keď ide do školy, zastaví sa na chvíľu v kostole. Toto je príbeh, ktorý mi rozprával priateľ-kňaz.

Na Jackovi sa spĺňajú slová, ktoré povedal Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach." To, čo hovorí Pán Ježiš v evanjeliu, netreba vysvetľovať. Nie je a nemôže byť v živote nikoho a ničoho vážnejšieho nad Boha! O všetko môžeme prísť, len nie o Boha. Všetkého je možné sa zrieknuť, ale nie Boha! Ak bude Ježiš tvojím najväčším pokladom, tak zaiste budeš dobrým človekom a kresťanom. Učme sa už dnes tejto odvahe – priznať sa k Ježišovi – a to aj v takých udalostiach a príhodách, ako bola tá s Jackom. V budúcnosti zaiste prídu určite aj také chvíle, že zlí ľudia budú žiadať od teba zaprieť, alebo zriecť sa Boha. bolo by to strašné, keby sa na niekoho z nás vzťahovali slová Pána Ježiša z dnešného evanjelia: „Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach."

Najlepšou školou odvahy, že patríme Ježišovi, je časté stretávanie sa s ním v Eucharistii. Svätá omša, sväté prijímanie, adorácie, modlitba pred bohostánkom... Zbadali ste, že túto školu výstižne rozpoznal tak spomínaný Jack, ako aj Sv. Otec Ján Pavol II.?
Túto školu odvahy rozpoznala aj svätá Veronika Giuliani.

Vyše 30 rokov bola magisterkou noviciek v kláštore kapucínok. Počula hlas Ježiša, že ju chce mať v kláštore. V živote trpela a mala dar stigiem. Častou modlitbou pred bohostánkom a svojím utrpením dokázala, že patrí Ježišovi.

Sľúbme, že od dnešného dňa i pre nás Ježiš v Eucharistii sa stne nielen hosťom, ale i veľkým priateľom. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012