Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 26.01.2014

Meditácie Ľubomíra Stančeka

3. nedeľa v Cezročnom období - Druhý príkaz Desatora

Viac o BOHU sa dočítate tu.
lubomir_stancek_58.jpg

separator.png„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo"

Arabi majú povesť o Nimrodovi, ktorý mal troch synov. Raz si ich povolal k sebe a ukázal im tri zapečatené urny. Jedna bola zo zlata, druhá z ligotavého striebra a tretia bola z hliny. Povedal najstaršiemu: „Vyber si tú, ktorá má podľa teba najväčšiu hodnotu." Najstarší hneď siahol po zlatej urne, na ktorej bol nápis "Kráľovstvo". Otvoril ju a našiel v nej plno krvi. Druhý syn siahol po striebornej urne, na ktorej bol nápis "Sláva". Keď ju otvoril, našiel v nej prach z ľudí, ktorí boli v živote slávni. Tretiemu ostala urna hlinená. Otvoril ju a nebolo v nej nič. Ale na jej dne sa vynímalo slovo "Boh". Keď sa potom kráľ pýtal svojich dvorných radcov, ktorá urna je podľa nich najcennejšia, jedni hovorili zlatá, druhí strieborná, ale niektorí, múdri starci, povedali, že najväčšiu cenu má hlinená urna, lebo Božie meno je cennejšie ako celý svet.

Meno Boha je naozaj cennejšie ako celý svet. Preto aj v Desatore je druhé prikázanie, ktoré hovorí: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo" (Dt 5,11)!
Semitské národy si myslia, že meno je akoby zastupovanie konkrétnej osoby. Veria, že človek dostáva do svojej moci a pod svoj vplyv veci a osoby, len čo sa dozvie ich meno. Aj o bohoch si mysleli, že ak spoznajú ich mená, tak si ich môžu zaklínaním nakloniť. V Starom zákone sa Boh predstavil a vyslovil svoje meno. Mojžišovi z horiaceho kra oznámil, že je: JAHVE, čo sa dá do slovenčiny preložiť ako „Ja som, ktorý som", alebo „Ten, ktorý je tu vždy." Toto meno bolo pre židovský národ tak vzácne a tak si ho vážili, že sa skoro vôbec nevyslovovalo. Namiesto neho používali výraz ADONAI, čo v slovenčine znamená Pán. Izrael bol hrdý na „svojho Boha" i na to, že pozná jeho meno a smie sa na neho obracať prosto, od srdca k srdcu: modlitbou, obetnými darmi a sľubmi. Boh sa nám predstavil menom. Jeho meno je pre človeka zdvíhacím mostom, ktorým sa dostáva k Bohu. My sa púšťame do rozhovoru s Bohom a objavujeme ho.

Ako je to s Božím menom dnes? Je uctievané tak, ako si jeho veľkosť a svätosť vyžaduje? Vzdávame tomuto svätému menu úctu, ktorú si zasluhuje? Máme bázeň pred menom nášho Boha? Čo v našom živote znamená vyslovenie Božieho mena? Toto meno sa má vyslovovať vždy s úctou a bázňou. Boh nám ho zjavil nie preto, aby sme sa ním oháňali vtedy, ak stratíme argumenty a ak chceme zafrajeriť v komunikácii s druhými ľuďmi. Oslovovať Boha máme vtedy, keď mu chceme poďakovať, vtedy, keď ho chceme o niečo prosiť, ale i vtedy, keď mu chceme ďakovať za jeho veľké dobrodenia a dary, ktorými nás každodenne zahrňuje.

Martin Buber, židovský mysliteľ, sa o mene Boh vyjadril takto: „Nijaké slovo sa nepoužíva tak často ako slovo Boh. Toto slovo je natoľko poškvrnené a znetvorené, že sa vlastne už nedá ani používať. Nazdávam sa, že napriek tomu sa nesmieme tomuto slovu vyhýbať a vynechávať ho, ale sa máme pokúsiť zdvihnúť ho so všetkou úctou z prachu a vrátiť mu jeho význam."

Tento veľký muž povedal kus pravdy. A myslím si, že tieto slová adresoval nám všetkým, milovaní bratia sestry. Zodvihnime pošliapané meno Božie a vráťme mu jeho miesto. Snažme sa hovoriť toto meno s úctou vždy a všade. Na pracoviskách, v školách i pri rozličných stretnutiach. Božie meno si zasluhuje úctu. Vzdávajme mu ju a ďakujme Bohu za to, že nám dal poznať svoje meno a svoju dobrotu. Amen.

YouTube | Gloria.tv