Meditácia na 06.10.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Bruno, kňaz | Lk 9,57-62
Neprehliadnite - NOVINKY
Prečo taká prísnosť?
To je otáznikov, mrzutých rečí a špekulovania, keď Cirkev od nás žiada niečo prísnejšie, ako je zachovať v piatok bezmäsitý deň, zdržať sa v pôste a v advente tanečných zábav, niečo si odoprieť, pravidelne sa modliť, častejšie pristupovať ku sviatostiam, či v robotný deň ísť na svätú omšu. Prečo taká prísnosť? Čo tým sleduje Ježiš, Cirkev?
Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí mužovi, ktorý chce ísť za ním slová: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!" (Lk 9,60).
Ježiš nikoho neponecháva v tom, že jeho učenie je ľahké. Známe sú jeho slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma" (Mt 16,24). Tieto slová spomínajú evanjelisti Lukáš (por. Lk 9,23) i Marek (por. Mk 8,34). a k týmto slovám Ježiš poznamenáva: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho" (Mt 16,25). Ježiš svoje slová potvrdzuje v praxi. Pri narodení vidíme Boha v cudzom príbytku, dokonca v maštali a ešte v jasliach. Boh o sebe raz povie prvým učeníkom: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť" (Mt 8,20). A končí svoj život na kríži, keď ho opustia apoštoli, keď mu zoberú aj šaty, keď ho oberú o meno a napíšu vinu, prečo zomiera na kríži.
Vieme, prečo prišiel na svet? Nielen, aby nás zmieril s Otcom za naše hriechy, ale aj ukázal cestu pokánia za naše hriechy. Hriech sa vždy zdá ako niečo príjemné a krásne. Páči sa nám, ale koniec je vždy rovnaký – sklamanie, horkosť a pocit viny. Sv. Vincent Ferrarský povedal: - Ako kameň môže sám spadnúť, ale sa nemôže dostať sám späť do výšky na pôvodné miesto v múre, masíve, tak i človek môže padnúť, keď spácha hriech, ale bez Božej pomoci, nedokáže sa hriechu pozbaviť. – A tak Ježiš, ktorý nám ukázal cestu pokánia, podal nám svoju pomocnú ruku, a preto sme povinní za svoje hriechy robiť pokánie. Na svete je však mnoho takých, ktorí pokánie nerobia. Za ich ako spoločenstvo sme povinní robiť pokánie my ostatní, ktorí si uvedomujeme to, čo hriech spôsobuje. Ježiš nikoho nenúti robiť niečo proti dôstojnosti človeka na ceste k očiste za hriechy. Ježiš však dovoľuje robiť pokánie aj prísnym životom. Kto má viac lásky ku Kristovi, kto si viac uvedomuje následky hriechu, ten je ochotnejší robiť pokánie.
Tak Cirkev nielen učí a doporučuje, ale nám aj dáva príklad pokánia. Vidíme to na príklade svätého Bruna.
Svätý Bruno sa narodil v Kolíne nad Rýnom, kde aj vyštudoval. Vo Francúzsku pôsobil v Remeši 20 rokov ako učiteľ a vychovávateľ. Tam ako úspešný človek spoznal, ako je potrebné dať zadosť Bohu za pýchu človeka – hriech. Odchádza do pustého kraja neďaleko Grenoblu, ktorý sa volal po latinsky Cartusia. Tu sa začalo dielo, ktoré nemá v Cirkvi obdoby. Tu vznikol prvý najprísnejší kláštor na svete. Kartuziáni, ktorí sa volajú podľa tohto miesta, existujú aj dnes. Je to spoločenstvo, ktoré v mlčaní a pôste prežíva svoj život. Od 14. októbra do Veľkej noci jedia len raz denne. Celý život nejedia mäso, maslo a nepoznajú žiadnu masť. Na dôvažok celý život mlčia. Je to život, ktorý nám moderným „mäkkýšom" zdá sa nesmierne podivný a nanajvýš neprirodzený. Počúvame o tom ako o rozprávke alebo legende. Bruno začal robiť pokánie za pohoršlivý život remešského biskupa Manassa. Nekritizoval a neodsudzoval, ale modlil sa. Pápež Urban II., ktorý bol jeho žiakom, vzal si ho načas za poradcu. Zomrel v Taliansku, kde založil podobnú komunitu.
U nás na Slovensku boli kartuziáni na Skale Útočišťa pri Letanovciach na Spiši (r. 1299) a v Červenom Kláštore na Dunajci (r. 1319).
Je zaujímavé - kde majú kláštor, tam sa rozmnožuje veľa milostí a dnes im nechýba členov. Amen.