Meditácia na 17.03.2020

Utorok po 3. pôstnej nedeli | Mt 18, 21-35

Peter pristúpil k Ježišovi a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.‘ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!‘ Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ‚Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.‘ On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“


Odpustenie, odpúšťanie je podstatná časť učenia Pána Ježiša. Kde si vedia odpustiť zo srdca, tam je predpoklad zjednotenia v modlitbe. Odpustenie druhému nám pomáha viac mu porozumieť. Odpustenie prináša dve požehnania. Boh žehná tomu, ktorý odpustil i tomu, ktorý dostal odpustenie.
Rozumní ľudia sa dajú presvedčiť, aby sa zriekli pomsty, pretože pomstou sa vec nerieši, ale komplikuje. Mnohí už ani nevedia, prečo sa nerozprávajú, hnevajú. Tak je to aj na pracovisku, medzi susedmi. Dozaista nemáme nijaký dôvod vysmievať sa starej smernici, ktorá sa snažila zredukovať chuť ľudí po pomste na jedna ku jeden: oko za oko, zub za zub.

Ježiš nevyžaduje len zrieknuť sa pomsty, ale úprimne odpustiť, a to bez miery a hranice, čo najrýchlejšie. Pri vzájomných stretnutiach si často prajeme šťastie a pokoj. Je to prirodzené, pretože len v atmosfére pokoja a šťastia môže človek žiť pekný život. Túto myšlienku však môžeme dotiahnuť ešte ďalej. Vieme, že pokoj, šťastie, láska, sú Božie vlastnosti. Kde nájdeme dokonalý pokoj, šťastie a lásku tam nachádzame Boha. Potom aj odstraňovanie všetkého, čo nedovoľuje vstúpiť týmto vlastnostiam do života, je vlastne putovaním k Bohu.

Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi sa dotýka jednej z tých prekážok, ktorú môžeme prekonať tým, že sa naučíme veľkodušne odpúšťať. Odpustiť nie je jednoduché. Ľudia zvyčajne považujú odpustenie a zabudnutie urážky za niečo neprirodzené, za niečo, čo tupí ich dôstojnosť a česť. Ani pre nás kresťanov to nie je jednoduché. Zvyčajne výčitky svedomia utíšime takto: „Odpustil som..., ale nezabudol!“ Ale to nie je odpustenie, ktoré od nás Boh očakáva. Vieme to aj sami, lebo takéto odpustenie nevyháňa zo srdca hnev a túžbu po pomste. Veľkorysé odpustenie, ktoré zabúda na urážky, je známkou veľkého ducha. Je známkou Ježišovho Ducha. Amen.