Meditácia na 11.04.2022
Pondelok Veľkého týždňa | Jn 12, 1-11
Šesť dní pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, kde býval Lazár, ktorého vzkriesil z mŕtvych. Pripravili mu tam hostinu. Marta obsluhovala a Lazár bol jedným z tých, čo s ním stolovali. Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja. Tu jeden z jeho učeníkov, Judáš Iškariotský, ktorý ho mal zradiť, povedal: „Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali ich chudobným?“ Lenže to nepovedal preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej. Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali. Ježiš povedal: „Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu! Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.“ Veľké množstvo Židov sa dozvedelo, že je tam, a prišli nielen kvôli Ježišovi, ale aby videli aj Lazára, ktorého vzkriesil z mŕtvych. A veľkňazi sa rozhodli, že zabijú aj Lazára, lebo preň mnohí Židia odchádzali a uverili v Ježiša.
Niekomu by sa mohlo zdať, podobne ako Judášovi, že Pán Ježiš, ktorý tak veľmi odporúčal chudobu, zo zásady sa uspokojoval s malom, mal súcit so všetkou biedou - radšej by bol tých tristo denárov videl použitých na nejaký charitatívny cieľ. Tých tristo denárov bolo veľkou sumou, predstavovalo skoro celoročný zárobok robotníka. Zo strany Márie bol to určite výraz vďačnosti za vzkriesenie jej brata. A Pán Ježiš uznal jej gesto za úvod k blízkemu už svojmu pohrebu, pretože do hrobu ukladali mŕtvolu pomazanú voňavými olejmi. Takéto voňavky neboli potrebné pre život ani pre zdravie; bolo to teda niečo, čo prevyšovalo nutnosť a potrebu, čo bolo možné uznať za luxus. Sú teda symbolom takých služieb, ktoré človek nie je povinný vôbec konať, sú obrazom čistého daru. Malodušný človek hovorí: stačí spoveď raz do roka a prítomnosť v kostole raz v týždni, viac „sa nemusí".
Malodušné lakomstvo. Máriin skutok usmerňuje našu pozornosť na tie mnohé obetavé duše, ktoré hojne venujú Kristovi svoj čas a sily nad rámec povinnosti, ktoré trávia dlhé chvíle pri rozhovore s Pánom Ježišom, navštevujúc ho prítomného v Nasvätejšej Sviatosti, ktoré sa dokonca denne zúčastňujú na jeho Obete, pre ktoré jeho stôl je ich vlastným stolom. Práve ony svojimi modlitbami, svojím darovaním sa, svojou adoráciou - akoby voňavými olejmi - pomazávajú Kristovi hlavu a nohy. Svet hovorí o nich s pohŕdaním - „svätuškári"; usudzuje ako Judáš, že lepšie by bolo ten čas venovať nejakým užitočnejším úlohám. Ale Pán Ježiš hovorí: Nechajte ich! Ak ony plnia svedomité každodenné povinnosti svojho stavu, a príjemnosťou je pre nich prebývať v mojej spoločnosti - štedrá obeta ich srdca a času si zasluhuje úctu a pochvalu.
Pripomeňme si tu slová Jána Pavla II.: Niekoľko chvíľ skutočnej adorácie má väčšiu hodnotu a prináša väčší úžitok, než najaktívnejšia apoštolská činnosť.