Meditácia na 27.05.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Augustín z Canterbury, biskup | Mt 9,35-38
Litánie loretánske „Panna verná"
Je vernosť dnes moderná?
Cisár Konštantín Chlorus chcel raz vyskúšať svoje služobníctvo, ktoré bolo kresťanské. Nariadil, že musia priniesť obetu pohanským bohom. Kto neprinesie, bude prepustený. Viacerí priniesli, ale aké bolo ich prekvapenie, keď práve ich prepustil cisár so slovami:
-Ten, kto je verný svojmu Bohu a nezradí ho ani vtedy, keď mu ide o všetko, ten bude verný aj svojmu cisárovi. A ten, čo sa bojí obyčajného smrteľníka a dokáže zradiť svojho Boha, tomu sa nedá veriť. –
Dnes sa vysmievame z vernosti. Šliape sa po vernosti manželskej, rehoľnej, ale tiež po láske priateľov, susedov, ničia sa vzťahy na pracoviskách. Egoizmus bude však zničený. Pán Ježiš potrebuje verných kresťanov. Preto nám dáva za vzor Pannu Máriu, ktorej Cirkev dáva titul „Panna verná".
Sám Pán Ježiš hovorí: „Proste Pána žatvy, aby posla robotníkov na svoju žatvu" (Mt 9,38).
Pán žatvy je sám Boh, ktorého máme prosiť, aby sme boli aj my počítaní za robotníkov na živote a dianí Cirkvi, to znamená žatve.
Predstaviť si život bez vernosti, je iste veľmi ťažké. Ako by to asi vyzeralo, keby sa prestali rešpektovať normy, zákony, pravidlá, jednoducho všetko to, čo podporuje vernosť? Vernosť v manželstve prináša radosť, pohodu, pokoj a požehnanie. Vernosť zasvätenej osoby či je to kňaz, rehoľník, alebo rehoľná sestra, prináša obohatenie. Verný svojmu povolaniu, národu a tiež Cirkvi, taktiež je veľkým prínosom.
Všetci sme k niečomu povolaní a všetci si uvedomujeme význam a potrebu vernosti. Tým viac si jej význam uvedomujeme, čím viac si všímame, ako sa nerešpektuje, prestupuje, ničí. Vernosť má aspoň toľko nepriateľov ako priateľov s tým, že na konci čias, alebo už skôr, na konci života, sa všetci postavíme pred Boha, a to by malo v našom živote už dnes rozhodnúť.
Ponúka sa nám aj veľká posila v „Panne vernej", ktorá svoje poslanie splnila verne a za svoju vernosť Bohu dostala výsadu – pomôcť tým, ktorí ju budú prosiť o pomoc, keď bude ohrozená ich vernosť k Bohu, k blížnemu i k sebe samým. Táto skutočnosť je nám priam požehnaním z neba.
Správne, že si toto uvedomujeme a prijímame túto ponúknutú milosť.
Spomínam si na jednu zlatú svadbu. Keď sme už v rodine debatovali, nedalo mi, aby som sa nespýtal jubilanta, ako prišiel o prst, na ktorom mávajú manželia obrúčku. Celá rodina poznala ten príbeh, ale ja nie. Ale keď starý otec-jubilant začal rozprávať, všetci ostali ticho, hoci ten príbeh poznali. Bolo cítiť, že to ticho bolo priam posvätné.
-Bol som štyri mesiace po svadbe, keď ma odviezli do koncentráku, - začal rozprávanie jubilant. – Obrúčku sa mi podarilo nejako ukryť na vstupnej prehliadke. Dlhé dni a týždne mi tento prsteň pomáhal. Keď som len mohol, dal som si ju do dlane a spájala ma s mojou manželkou. Dávala mi nádej prežiť toto peklo a vrátiť sa domov.
Raz ma niekto zo spoluväzňov udal. Bol som predvolaný do kancelárie. Už som vedel, čo sa bude diať. Pýtali prsteň. Prosil som, žiadal, nič nepomáhalo. Vtedy som si prsteň dal na prst. Hoci som bol vychudnutý, prsteň som len s námahou dal na prst. A pretože som ho nechcel odovzdať dobrovoľne, začali ma biť. Upadol som do bezvedomia.
Keď som sa prebral, už som bol na svojej prični a cítil som veľkú bolesť v ruke. áno, bola zakrvavená a bez prsta, bez prsteňa. Nemohli mi dať prsteň dole, tak mi odrezali prst. –
Tento príbeh v rodine hovoril o mnohom. Z tej rodiny sa dovtedy nik nerozviedol, hoci mali viac detí i prapravnukov. Vernosť im bola posvätná.
Pre nás je to nielen oslovenie pre vernosť v manželstve, ale vo všetkých veciach, udalostiach a vzťahoch, keď vieme, že naša vernosť sa raz bude skvieť pred Bohom-Sudcom ako vzácny poklad.
Svätý Augustín z Canterbury svoju vernosť k Bohu potvrdil tým, že keď ho pápež Gregor Veľký posiela ako predstaveného benediktínskeho kláštora sv. Andreja v Ríme spolu so štyridsiatimi spolubratmi do Anglicka, nepovie, že je to ďaleko, že jemu je dobre v Ríme. Ide, lebo tam ho potrebujú a Boh za jeho vernosť požehnáva nielen jemu, ale celému jeho novému národu, Anglicku.
Jeho vernosť sa stala žriedlom milostí pre celý národ. A to je aj pre nás vec na zamyslenie.
Je správne, keď prijímame pomoc „Panny vernej". Cítime, že to nie je vec zanedbateľná, priam naopak.
Cisár Konštantín Chlorus mal pravdu, keď povedal, že tí, ktorí aj v ťažkostiach ostanú verní svojmu Bohu, budú verní aj pozemskému panovníkovi. Nevera sa vždy chápala ako zrada, ako krok späť.
Tým viac v súvislosti s „Pannou vernou" si uvedomujeme význam a potrebu vernosti pre náš život. Amen.