Meditácia na 06.11.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Leonard, pustovník | Mt 25,1-13
Byť vždy pripravený
Spomínam si na jeden obraz, ktorý visel nad manželskými posteľami moderných a pritom hlboko veriacich kresťanov. Nebol na ňom modliaci sa Ježiš nad mestom Jeruzalemom ani Svätá rodina s anjelikmi, ale dve žiarivé srdcia, nad nimi kľúč a v ich okolí päť lampášov, ktoré žiarili ako srdcia. Hneď som pochopil. Obraz ma oslovil a zamyslel som sa nad podobenstvom Pána Ježiša, ktoré sme dnes čítali.
Sú to známe slová o múdrych a nemúdrych pannách. toto podobenstvo nestráca na význame a je rovnako aktuálne tak dnes, ako bolo vtedy, keď ho Ježiš vyslovil a bude až do konca sveta. A tak výzva platí aj teraz: „Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny" (Mt 25,13).
Židovská svadba so svojou ceremóniou poslúžila Ježišovi, aby upozornil všetkých svojich stúpencov až do konca sveta na vážnu vec, ako je neustála pripravenosť na stretnutie s Ježišom, svojím Sudcom. Ježiš sa sám prirovnáva k ženíchovi. Cirkev sa chápe ako nevesta a my, ktorí sme uverili Kristovým slovám a prijali krst, sa máme posilniť a vytrvať pri Kristovi aj v ťažkých skúškach.
Boli to zásnuby, hebrejsky „nissuin", odkedy sa oficiálne začína spoločný manželský život. Nevesta čaká na príchod ženícha, ktorý si ju odvedie do svojho domu. Deje sa to po západe slnka. Má to svoj význam. Preto družičky si prinášajú lampy, nielen preto, aby si posvietili na cestu, ale aby tak dali úctu ženíchovi. Bola to symbolika nového šťastia. Ježiš svojím učením dokazuje, že všetci, ktorí prijímajú krst – prijímajú pozvanie na hostinu v jeho kráľovstve. Tak, ako nevesta u Židov od zásnub, aj my od prijatia sviatosti krstu si máme uvedomovať, že patríme Kristovi a máme sa pripravovať na chvíľu, keď budeme pozvaní vstúpiť do Božieho kráľovstva. Mnohí kresťania tak aj pristupujú ku svojmu životu. To sú tie múdre panny. Ježiš v podobenstve hovorí aj o nemúdrych pannách, to sú tí kresťania, ktorí myslia len na zábavu a pominuteľné veci na svete.
V čom je medzi ľuďmi rozdiel? Pod slovom lampa sa v podobenstve myslí duša. Múdri si dušu udržujú v čistote a bez hriechu, teda v priateľstve s Ježišom, že kedykoľvek príde smrť, sú pripravení vojsť do Božieho kráľovstva. Druhí podceňujú túto skutočnosť. Podceňujú pripravenosť na stretnutie s Ježišom. V ich mysli a srdci má prednosť niečo iné, len nie Ježiš. Nedostatok milostí znamená nedostatok oleja. Lampa je naša duša. Nik nemôže povedať, že nemá dušu. Horšie je to s olejom. Keď príde tá chvíľa, ako nemohla pomôcť tá panna, ktorá mala olej tej, čo nemala, tak v hodine smrti nemôže dať zo svojich zásluh niekto tomu druhému, čo si ich za života nezískal. Pravda, Ježiš ustanovil sviatosť zmierenia. Tí, ktorým hasnú lampy, môžu ešte využiť túto milosť a vyznať sa zo svojich hriechov. Ježiš nás upozorňuje vopred, že to nemusí ľahostajným a zlým vyjsť. Smrť. K stretnutiu s Bohom môže dôjsť skôr. Dvere Božieho kráľovstva sa im môžu zatvoriť a neumožní sa im vojsť do tohto spoločenstva oslávenej Cirkvi.
Nepomôže klopanie a volanie: „Pane, Pane, otvor nám" (Mt 25,11). Pretože svojím ľahostajným prístupom k ženíchovi-Ježišovi, sme si stav zatratenia zaslúžili sami a na mieste budú slová: „Veru, hovorím vám: Nepoznám vás" (Mt 25,12).
Podobenstvo hovorí, že bez svietiacich lámp, čiže bez posväcujúcej milosti, priateľstva s Ježišom a stave duše bez hriechu, nie je možný vstup do Božieho kráľovstva.
Ježiš nás znova upozorňuje na jednu vážnu povinnosť našej viery; byť vždy pripravený na stretnutie so svojím Bohom-Sudcom. Novembrový čas, ktorý nám pripomína taktiež koniec nášho života, je aktuálny aj v tomto evanjeliu.
Blíži sa koniec cirkevného roka. To všetko je významné memento pre každého z nás. Čo na tom, že nesieme kahanček, lampu a sviecu nášho života už 20, 40, 60, 80 rokov? Rozhodujúce je, či horí, či v našej duši je stav priateľstva s Bohom. A dnes nám Cirkev pripomína, aby sme radostne pristupovali k tejto povinnosti – byť pripravený. Očakávanie svadobnej hostiny stojí za to, aby sme si na oheň viery v srdci dávali pozor. Tým viac, keď si uvedomujeme, aký krátky je náš život a aká odmena je pripravená od Ježiša pre tých, ktorí splnia vôľu božiu. Vo svete sa doporučuje v určitých veciach riskovať. V oblasti spásy a večného života je to nezdravý hazard. Vypočítavosť vo svete je snáď vítaná, ale keď sa jedná o spásu duše a vtedy byť vypočítavý, že som mladý a zdravý, sa nevypláca. Spomeňme si na predčasné, nepredvídané a neohlásené odchody z tohto sveta – srdcový infarkt, nehoda, prepadnutie... Na druhej strane dostáva sa nám mnoho poučenia zo životopisov svätých.
Svätý Leonard mal vo svojej dobe ponúknuté pekné postavenie. Francúzsky kráľ Chlodovik I. mu bol krstným otcom. On však odchádza do ticha, stáva sa pustovníkom a neskôr mníchom v kontemplatívnom spoločenstve. Vďaka Bohu, že si toto vyvolil. Prečo? Mnoho, veľmi mnoho odsúdených na smrť mu ďakuje za spásu svojej duše. Koľkým tesne pred príchodom Krista, ktorý ich pozval na večnosť, sprostredkoval odpustenie hriechov a pokoj duše. Keď sa dopočul o osude zajatých, odsúdených a tých, ktorí išli na smrť, prosil kráľa o ich milosť. Keď už nemohol im vyprosiť životu tu na zemi, pripravil ich aspoň na smrť pokáním. Leonard konal vo svojej dobe najsociálnejšiu prácu a poslanie najlepšieho misionára. Svojou láskou vykonal viac ako všetky trestné zariadenia svojou spravodlivosťou. Zomrel úplne vysilený a vyčerpaný, ale šťastný.
Všetci si v tejto chvíli prajeme šťastnú hodinu smrti. Mnohí sa denne modlíme aspoň jeden povzdych na úmysel, aby sme vtedy, keď príde hodina smrti, mohli si aspoň vzbudiť ľútosť, keď už nebude po ruke kňaz, aby sme sa mohli vyspovedať. A toto je správne. Chceme v tom pokračovať. Nie však iba zo strachu pred smrťou, ale v duchu radosti získať si do svojich lámp – duší čo najviac oleja, milostí a zásluh, aby sme svoje priateľstvo s Ježišom na zemi čo najviac prehĺbili.
O géniovi hudby Wolfgangovi A. Mozartovi sa hovorí všelijako. Sám v písomnostiach sa priznáva k rôznym ťažkostiam vo svojom živote. a predsa, na povzbudenie aspoň jedna udalosť z jeho života. Krátko pred rokom 1791, kedy zomrel ako 36-ročný, bol poprosený, aby skomponoval smútočnú omšu, ktorá by bola hodná génia. Mozart ju napísal – a zomrel. Keď priatelia pripravovali jeho pohreb, zhodli sa na tom, že nič hodnotnejšie a krajšie nemôže pri rozlúčke s majstrom odznieť, ako práve táto omša. Spomenul si pri jej komponovaní 36-ročnýá umelec, že táto omša bude mať premiéru na jeho pohrebe? Asi ťažko.
Pozrime sa do svojho kalendára. Kto z nás má v ňom zaznačený deň svojej smrti? A práve preto dnes je správne, že si uvedomujeme význam Ježišových slov o múdrych pannách, keď už teraz sa zriekame prakticky tých nerozumných. Je namieste, že v spoločenskom živote sa správame tak, akoby sme mali žiť sto rokov. Zaiste, keď si plníme povinnosti, ako ich od nás očakáva Ježiš, tak spokojne odídeme z tohto sveta k tomu, ktorý jediný má právo byť Alfa a Omega v našom živote. A pretože nám celý život hrozí zhasnutie našich lámp, keď je ohrozený náš vzťah k Bohu, keď na nás doliehajú zvody hriechu, tým viac a častejšie sa máme pripravovať a pristupovať k sviatosti zmierenia a tiež k pravidelnému večernému spytovaniu svedomia.
A vtedy, keď sa budeme ukladať na odpočinok a oči sa nám zastavia na obraze, ktorý visí na stene, nech je to Svätá rodina, plačúci Ježiš nad Jeruzalemom, aby naše srdcia boli čisté, šťastné a pripravené, hoci i tej noci by nás povolal do večnosti Sudca-Ježiš. Amen.