Meditácia na 20.12.2011
Meditácie Ľubomíra Stančeka
20. 12. adventná féria | Lk 1, 26 - 38 
Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas`, milosti plná, Pán s tebou." Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca."
Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?" Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné." Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova." Anjel potom od nej odišiel.
Zvestovanie
Kto má zodpovednosť za niekoho alebo niečo, vie, že z toho plynie strach i radosť. Zodpovednosť predpokladá, že človek bude čestný, charakterný, že sa na neho dá spoľahnúť a možno mu dôverovať.
Pri zvestovaní anjela Gabriela Panne Márii vidíme, že Mária nedáva hneď anjelovi odpoveď. Mária sa najprv pýta, dá si všetko vysvetliť a až potom odpovie: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Z týchto slov cítime, že Mária k udalostiam, ktoré majú nasledovať, pristupuje zodpovedne. Boh si vybral jednu zo svojich dcér – Máriu, ktorá oplýva čestnosťou, charakterom.
Mária pri zvestovaní si uvedomuje, že keď dá súhlas, jej život nebude len radosť, ale i bolesť. Nemusí mať však strach a obavu, naopak, Mária sa môže tešiť, že našla u Boha toľkú priazeň. Anjel jej oznamuje, čo ona dobre pozná z písiem prorokov, veď celý národ dychtivo očakáva, túži po Mesiášovi. Anjel jej oznamuje, čo ona i chápe, že ju Boh volá k veľkým veciam. Vie, že Boží odkaz je pre ňu rozkazom. A preto žida dve veci, ktoré si zdanlivo odporujú: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1,34). Anjel jej podáva vysvetlenie, že ďalšie udalosti sú dielom Ducha Svätého, ktorý nielen v jej prípade, ale i u jej príbuznej Alžbety prejavil svoju moc: „Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,36-37).
Mária si uvedomuje, že ak sa má stať matkou Mesiáša, musí zrušiť sľub, ktorý dala Bohu. Anjel jej dáva vysvetlenie. Mária po tomto vysvetlení je ochotná dať svoj súhlas. Anjel jej dáva však aj iné znamenie, o ktoré ani neprosí, a to jej príbuznú Alžbetu. Mária hovorí: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38).
V tomto okamžiku sa uskutočnilo vtelenie. Tá, ktorá bude uctievaná ako Panna, Matka, Kráľovná, nazýva sa Služobnicou! Anjel vzdáva prvý zo stvorených vecí poctu Matke Božej a Kráľovnej anjelov. Odchádza. Mária vo svojom duchu aspoň na okamžik vidí budúcu slávu Božieho kráľovstva, ktoré na konci sveta na zemi ako Dávidov potomok založí.
Udalosť zvestovania, ktorú si pripomíname v Cirkvi i modlitbou Anjel Pána pri počutí zvonov, upozorňuje nás na veľkosť nielen Máriinho súhlasu daného anjelovi, ale i na to, že my v našom živote musíme tiež dať súhlas, aby Boh bol v nás. Mária pri zvestovaní sa stala nádobou, ktorá v sebe skrývala ten najvzácnejší obsah, ak vôbec môžeme použiť takéto slová prirovnania. Žiadna iná nádoba sa jej nemôže prirovnať. A predsa, pripomenutie si tejto udalosti pre nás, ktorí sme poznačení dedičným hriechom, ale i hriechmi osobnými, je upozornením, aby sme si udržiavali svoje vnútro čisté, aby sme udržiavali priateľský vzťah s Bohom. Pre nás je to vedomie, že sme v milosti posväcujúcej a môžeme pristupovať ku Sviatosti oltárnej.
Pre náš praktický život je tu niekoľko povzbudení. Často sme svedkami, že niekto uráža Boha a pácha hriech v našej prítomnosti. Reakcia z našej strany býva často zaujímavá. Namiesto toho, aby sme zabránili urážkam Boha, často sa ešte pripájame a myslíme si, že robíme dobre.
Príde muž domov opitý, žena sa nezdrží a škaredo mu vynadá. Niekto kradne, my si utíšime svoje svedomie, že ten je lepší a kradne, teda môžem i ja kradnúť, lebo sa pokladám za slabšieho. Nechce sa niekomu v nedeľu do kostola a iný ho tam posiela nadávkami, ba i urážkami a sme svedkami i toho, že namiesto účasti na celej omši odchádza skôr, alebo vôbec nejde do kostola a prechádza sa v jeho okolí. Niekto sa dopustí chyby, omylu vo svojej neopatrnosti a slabosti – a my už posudzujeme, ohovárame, klebetíme... Tomuto sa hovorí, že „hriech kotí hriech“.
Našou snahou musí však byť toto povedomie, že keď iný uráža Boha, vyháňa ho z rodiny, z domu, farnosti, my mu v tom nesmieme pomáhať. Musíme zdržiavať Boha, aby neodchádzal. To robíme odprosovaním za hriechy iných. Modlitbou za zatvrdlivých hriešnikov, dobrým príkladom, láskou k hriešnikom, ale nie k ich hriechom! Zo svojho života viem, že stačí tak málo; dobrý príklad či zdržanlivý postoj a spraví sa viac, a aj ten, kto si nevážil svoj vzťah k Bohu, pocíti po našom príklade, že aj on musí mať zodpovednosť za svoju dušu. Tak sa človek zdokonaľuje nielen v duchovnom živote, ale stáva sa z neho i čestnejší človek.
Nebojme sa našej zodpovednosti, ale naopak, tešme sa, že môžeme pre rozšírenie Božieho kráľovstva na zemi pracovať. Povzbudzujme sa navzájom dobrým slovom a príkladom. Amen.