Meditácia na 24.05.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok po 7. veľkonočnej nedeli | Jn 17, 20 - 26
Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja."
Krása, sila, ale i istý cieľ je v jednote
Keď po tieto májové dni prejdeme prírodou, naskytne sa nám nejeden krásny pohľad na rozkvitnuté lúky. Hoci na lúke nie je len jeden druh kvetov, nie sú iba jednej farby, predsa pri pohľade na kvety cítime úžasnú krásu. Z toho pohľadu si môže človek odniesť zážitok, ktorý ho posilní v jeho živote. A pri takomto zážitku, pri pohľade na rozkvitnutú lúku máme pocit, že toto všetko spolu tvorí jednotu. Nič tam nie je pre seba a náš rozum v tej chvíli ticho uzná, že v tej kráse, sile, ktorá z nej plynie, v tejto jednote farieb cítiť jeden cieľ, a to milovať Boha, osláviť ho, pokloniť sa mu. Keď k týmto myšlienkam nás privádza krása prírody, tým viac mali by sme sa dnes zamyslieť nad slovami evanjelia.
Ježiš sa modlil: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe..." (Jn 17,20-21).
Toto sú záverečné slová modlitby Pána Ježiša pri Poslednej večeri, ktoré adresoval svojmu i nášmu Otcovi. Pán Ježiš sa obracia k svojmu Otcovi v úžasnej modlitbe na konci Poslednej večere k apoštolom, keď im zanechal veľké dary a to: svätú omšu, Sviatosť oltárnu a sviatosť kňazstva. Chystá sa na Olivovú horu. Čo sa vlastne skrýva v týchto slovách? Čo tak veľmi leží na srdci Krista krátko pred jeho smrťou?
Sú to slová, v ktorých môžeme nájsť hodnotu, ktorá sa nedá nahradiť. Dozvedáme sa o veľkej láske, ktorú má Ježiš ku všetkým ľuďom, o jeho prosbe k Otcovi, aby mu dovolil uskutočniť jeho plán lásky, ktorým obohatil celý svet. Hneď na začiatku svojej modlitby počujeme, že Ježiš neprosí len za svojich apoštolov, ktorí boli účastní Poslednej večere, ale rovnako za všetkých, ktorí uveria slovám apoštolov a tým aj v neho. Pán Ježiš prosí za všetkých ľudí, ktorí do konca sveta pod vplyvom počúvania Božieho slova uveria, že on je Syn Boží. Vtedy myslel i na nás. O to prosil v tej ťažkej chvíli: „...aby všetci jedno boli..." (Jn 17,21). Akoby chcel povedať, že čím bude nebezpečenstvo pre veriacich väčšie, aby tým viac bola živšia a pevnejšia ich viera.
Ježiš vedel o ťažkostiach, ktoré čakajú jeho verných. V niekoľkých slovách Pán Ježiš dáva vzor, návod na účinok pre zachovanie jednoty, stále hľadanej a nikdy dokonale nedosiahnutej. Jednota, ktorá má nastať medzi nami, má byť podobná jednote, ktorá sa nachádza medzi Otcom a Synom Božím: „...ako si ty, Otče, vo mne a ja v tebe..." (Jn 17,21).
Môžeme si predstaviť dokonalejšej zhody, harmónie ako je medzi Otcom a Synom? Jednota to je podstata prosby Ježišovej modlitby, aby bola podobná jednota medzi nami, ako je to medzi Synom a Otcom.
V ďalšej časti modlitby Pán Ježiš prosí: „... aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa" (Jn 17,23). Touto modlitbou chcel nám najprv Pán Ježiš povedať, ako nás má rád, že je to taká láska, akou je on od Otca milovaný. Z Ježišových slov ďalej vieme, že Otec vypočuje jeho prosbu: „... aby všetci jedno boli..." (Jn 17,21). Zároveň Ježiš hovorí, ako sa to stane. Bude to v prejave lásky navzájom medzi sebou. „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja" (Jn 17,26).
Tak chápeme, že jednota je dôsledkom našej viery v Krista, že človek sám svojimi silami by ju nedosiahol. Jednota je dar od Boha, ktorý si máme vyprosiť cez Ducha Svätého. Vtedy nielen svet, ale i sami zistíme, že sa vyplatí spolupracovať s Bohom. Táto modlitba neuzatvára len vyvolených do svojej hodnoty, pretože Ježiš má záujem o všetkých ľudí, aby v spojení s ním boli obohatení. Ježiš si praje, aby všetci raz dosiahli to miesto: „... boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal..." (Jn 17,24).
tieto slová vidíme uskutočňovať na sv. Štefanovi, keď pri kameňovaní volá: "Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha."
Vôľa Pána Ježiša sa splnila na Štefanovi. Naplnil ho Duch Svätý, cez ktorého čosi vidí a chápe. Je už šťastný, vie, že ho čaká Ježiš. A v tejto láske aj Štefan si praje a vyjadruje tak jednotu, o ktorej hovorí Ježišova modlitba: „Pane, nezapočítaj im tento hriech" (Sk 7,60). To sú slová, ktorými Štefan praje i svojim vrahom, aj keď ho nenávidia, aby zvíťazila láska, a teda jednota a raz aby aj oni mohli prísť na miesto, ktoré je odmenou pre tých, čo sa snažia o jednotu v láske. Koniec Ježišovej modlitby hovorí, že svet ešte nepozná Otca. Ježiš ho ešte predstaví svetu, čo aj po svojom zmŕtvychvstaní urobí.
Modlitba Štefana je podobná modlitbe Pána Ježiša. Prosí o jednotu preniknutú láskou: Pane, nezapočítaj im tento hriech. Dá sa lepšie vyjadriť láska, akú mal Štefan ku Kristovi, keď sa modlí za svojich vrahov?
Správanie Štefana je pre nás úžasné oslovenie a príklad. Štefan nielenže poznal cieľ Ježišovej modlitby za jednotu a lásku medzi nami, ale v najťažšej chvíli svojho života ju uskutočnil aj v praxi. Modlil sa za jednotu. My dnes cítime, že je to pre nás úžasná posila a vidíme v tom čosi krásne, keď človek miluje i v hodine smrti svojich vrahov a praje si, aby aj oni raz s ním vo večnosti prebývali.
Keď dnes sledujeme ľudstvo, zistíme, že ešte nikdy netúžilo po jednote a pokoji tak ako dnes. I napriek tomu, že bacil bezcitnosti, nenávisti, ľahostajnosti, ale i ďalšie sa chcú ujať vo svete. Rastie však i dobrá vôľa.
Vidíme to nielen v športe, kde je odstránená rasová diskriminácia, ale i v iných akciách, kde sa národ snaží pomôcť národu z hrozných katakliziem. Spomeňme si na Arménsko, sucho v Afrike... Zdá sa, že svet dozrieva duchovne, aj keď to ide pomaly. Svet akoby prebúdzal svoje svedomie a dôstojnosť človeka. Cirkev taktiež neustále cez slová Svätého Otca a modlitby veriacich snaží sa o naplnenie Kristovej modlitby: „... aby všetci jedno boli..." (Jn 17,21).
Po poslednej vojne v talianskom meste Cella di Varci, bol postavený kostol rumovísk zničených kostolov na celom svete. Miestny farár sa v roku 1952 obrátil s prosbou k starostom, biskupom a kňazom celého sveta, aby zaslali materiál na tento kostol. Dostal 60 odpovedí. Bol tam materiál z Poľska, Japonska. Kostol mal názov: Kostol bratstva. Oltár je zo zbúraného kostola z Hirošimy. Je zdobený krížom, ktorý je zhotovený zo zbraní, bodákov a nožov. Je tam tŕňová koruna z drôtu koncentračného tábora v Oswienčime a svätožiaru tvorí akýsi prsteň, ktorý používali k mučeniu v Kongu. Kostol hovorí jasnou rečou: Musí medzi nami zvíťaziť jednota! Pretože jedine jednota prináša lásku a láska je sila, ktorá ma svoj cieľ a ten cieľ je skutočne krásny: večná blaženosť, život bez konca, život večný...
Pre nás to znamená vedieť odpustiť, zabudnúť, naučiť sa odprosiť, vedieť roztvoriť päsť, zdržať slovo, svoju myseľ naplniť láskou.
Aj pohľad na nás ľudí je podobný rozkvitnutej lúke. Každý sme iný; farbou, povahou, vzdelaním, ideológiou, vekom, pohlavím, no všetkých by nás mala naplniť myšlienka jednoty, pretože v jednote je sila a z nej sa rodí krása. Amen.