Meditácia na 10.07.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 14. týždňa v Cezročnom období | Mt 9, 32 - 38
Ježišovi priviedli nemého človeka, posadnutého zlým duchom. On zlého ducha vyhnal a nemý prehovoril. Zástupy žasli a vraveli: „Také niečo sa ešte nikdy v Izraeli nestalo." Ale farizeji hovorili: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov." A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu. Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu."
Otvorme sa pre Ježiša!
Rodičia často žasnú nad svojimi deťmi. Deti poznajú každé auto, vedia lepšie nastaviť rádio a televízor než dospelí. Ba neraz povedia matke: Mama, to musíš takto urobiť. A dieťa to skutočne vie lepšie. Deti sa ľahko a rýchlejšie učia než dospelí, lebo ich zmysly sú bystré, jasné, čulé a otvorené. Práve preto je pre dieťa krutým údelom, keď je hluché alebo nemé. Dnes sa pre také deti veľa podniká, aby si mohli zabezpečiť vlastnú existenciu. Voľakedy to takto nebolo.
Hluchonemý, o ktorom rozpráva evanjelium, patril k najúbohejším ľuďom. Preto sa Pán zmiluje nad ním.
Ježiš berie chorého nabok od zástupu. Dotýka sa prstami jeho uší a jazyka. Nie ako lekár, ktorý sa dotýka chorého miesta, aby zistil príčinu choroby, ale Ježiš tu robí dotyk, ktorý v skutočnosti nič neskúma, iba naznačuje, že zavreté uši a nemý jazyk sú príčinou biedy človeka. Preto mu vraví: „Effeta," čo znamená: „Otvor sa!" V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával" (Mk 34-35). A stal sa normálnym zdravým človekom, ktorý mohol už počúvať druhých a vedel sa porovnávať a pobaviť s inými.
Iste ste už boli niekde, kde bol veľký hrmot, rachot. Keď trebárs letí nízko vrtuľník, nepočujeme tikať hodiny. Teda ak nepočujeme, nemusí to byť hneď chybou sluchu. Môže to byť niečo, čo nás ohlušuje.
Ak nepočujeme Boha, tak nevieme rozoznať jeho hlas vo svedomí, uvažujme prečo. Možno je príčinou hrmot a lomoz, v ktorom žijeme. Stačí ho teda odstrániť. Každý deň aspoň na chvíľku. Je pravda, že tempo dnešného života nedovoľuje žiadne dlhé meditácie. Ale chvíľu vnútorného ticha si môže dovoliť každý. To je už otázka vôle.
Lenže my sme si už na hluk zvykli. My už ticho a samotu neznesieme. Aj chvíle oddychu si nevieme predstaviť ináč ako s rozhlasom, televíziou či obrázkovými časopismi. Všetko musíme počuť, vidieť a prečítať. A tým si vyplníme každú chvíľku dňa. Bez toho už nemôžeme ani jesť, ani čakať na autobus, ani ísť na prechádzku. Vždy nás musí niečo alebo niekto zabávať, rozptyľovať. Len aby sme nezostali sami so sebou, sami s Bohom, lebo to je nepríjemné. To sú obyčajne výčitky svedomia, ktorých sa bojíme, pred ktorými utekáme, kvôli ktorým sa ohlušujeme. Dúfam, že mi dobre rozumiete. Nie som ani proti rozhlasu, ani proti televízii či nejakým notebookom, počítačom, časopisom...
Chcem vás len upozorniť, ak neostanete cez deň ani minútku v tichu, nikdy Boží hlas nebudete počuť. A pritom váš sluch, aj ten vnútorný, môže byť úplne v poriadku, takže nepotrebujete žiadne zázračné uzdravenie. Len odvahu a trocha vôle. Nebojte sa toho! Boh nie je trestajúca spravodlivosť. Boh je predovšetkým milosrdná láska. Verte, stojí za to počuť jeho hlas!
Hluchý však obvykle býva aj nemý. Nevie hovoriť. Aj hluchonemého z evanjelia priviedli pravdepodobne príbuzní a tí prosili za neho. Máme niekoho blízkeho, ktorý je hluchý na každé dobré slovo a je beznádejne nemý, takže niet predpokladu, že by sám prosil o uzdravenie? Prosme teda za neho my. Kristus aj dnes má moc uzdraviť a je tak isto ochotný. Prosme ho teda o dar sluchu pre všetkých, ktorým chýba.
Rodičia, poznáte, aké je to zlé, keď vaše deti sú hluché na vaše napomínanie. A koľko kresťanov je hluchých! A nepatrím medzi nich tak trochu aj ja? Prečo? Počúvam a vnímam pozorne, keď ku mne hovorí Boh? Hlas svedomia, to je hlas Boží. Slová Písma, to sú Božie slová. Osvietenie, vnuknutie, povzbudenie k dobrému, ale aj výčitky našich blízkych, smutný pohľad našich detí, slzy matiek, ...v tom všetkom k nám môže hovoriť Boh. Počujeme ho?
A ako je to s nemotou? Viete, keď tak uvažujeme o množstve zla, ktoré sa robí jazykom, skoro by som povedal, že niekedy by bolo treba prosiť o nemotu ako o dar. Veď si to len spočítajte. Koľko zvád a hnevov vyvolali ohovárky, klebety! Koľko sĺz vytieklo pre nadávky a urážky! Koľko bezsenných nocí, čiernych káv a cigariet! Koľko pohoršenia vzniklo z nepekných rečí! A tie zbytočné a prázdne slová, ľahkomyseľné sľuby, reči, ktorými ideme celému svetu - okoliu na nervy, reči provokujúce! To všetko je zneužívanie vzácneho daru reči.
Nemý po zázraku však začal správne hovoriť. A správna reč je dobrá a láskavá. To je útecha, povzbudenie, záchrana pred zúfalstvom, poznanie, šťastie.
Arabi majú múdre príslovie: „Keď rozprávaš, musia byť tvoje slová lepšie ako mlčanie". Bárs by sa toho každý z nás držal!
I zakázal im o tom niekomu hovoriť. Ale čím väčšmi im to zakazoval, tým viac to rozhlasovali a nadmieru sa divili hovoriac: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč" (Mk 7,37).
Boh stále nejako hovorí. Každému osobne. Doma, na pracovisku, vo vášni, pri zábave.... Prihovára sa nám dôverne, priateľsky, prísne i otcovsky, tiež bratsky a srdečne.
Verím, že naše uši už nebudú naladené len na iné zvuky, ako je cveng zarobených peňazí, na štrnganie pohárikov, na vrčanie luxusných áut, jedovaté reči, okúzľujúceho muža či ženu. Pre tieto a iné hlasy nepočuli by sme potom Jeho slovo. Dostali sme dve uši. A zaiste nie na to, aby šlo Božie slovo jedným dnu a druhým von, ale aby ak ho jedno ucho nezachytí, poslúžilo druhé ako poistka. Ale čo, ak ani jedným nepočúvame ako táto žena z nastávajúceho príbehu?
Od detstva bola nábožne vychovávaná a bola veriaca. Detstvo prežila čisto. Vzorom jej bola Panna Mária. Privádzala k Bohu svojich priateľov a priateľky. Jej manželstvo bolo požehnané v kostole. Šťastné bolo až do dňa, keď v jej živote došlo k zrade manželskej vernosti. Keby bola hneď počula a povstala na základe výčitiek svedomia a hlasu Božieho, mohli sa znova vrátiť jasom žiariace dni jej manželstva. Ale zostala pri páde zatvrdlivá. V tej chvíli ohluchla pre Krista. Bolo to vidieť z jej reči. Vravela: "Ja si môžem zariadiť svoj život ako ja chcem! Mne nikto nebude rozkazovať! Nepotrebujem, aby ma niekto napomínal, upozorňoval. Ani náboženstvom sa nedám oberať o radosti života!"
Svoje deti nepustila na nedeľnú svätú omšu. Nedovolila im pristupovať ku sviatostiam. A tak z nádhernej katolíckej duše sa stal ateista, nie pre ideové námietky proti náboženstvu, nie preto, že by bola našla dôkaz proti jestvovaniu Boha, ale číročisto preto, že kresťanstvo neschvaľovalo jej pomer k cudziemu mužovi. Preto ohluchla pre Ježiša. Čo na tom, že ona zatiaľ vidí v tej hluchote šťastie?
Vy však si viete predstaviť, ako sa to šťastie rozplynie o pár rokov, keď jej aj cudzí muž zovšednie ako ten prvý. Zatiaľ by som vám doprial vidieť jej tvár, tvár statočného manžela a jej nešťastných detí, aby ste poznali, koľko bolestí vie spôsobiť blížnemu hluchota k Ježišovi, ktorá je v tomto svete príčinou všetkého chaosu v ľudskej spoločnosti a všetkého neporiadku v ľudskej duši.
A tak, drahí bratia a sestry, dnes nám zaznieva z evanjelia: „Efeta," čo znamená „Otvor sa!" (Mk 7,34).
Slovo tak dôležité pre náš život si evanjelisti zaznačili v aramejčine, ktorou náš Pán Ježiš hovoril, keď žil na zemi. Kiež sa na toto Ježišovo slovo otvoria naše uši pre Ježiša!
Modlime sa:
Pane Ježišu, otvor naše uši, aby sme pozorne počúvali tvoje slovo.
Otvor naše oči, aby sme videli tvoju slávu.
Otvor naše ústa, aby oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach.
Otvor naše ruky, aby štedro rozdávali tvoje dary blížnym.
Otvor naše srdcia, aby skrze teba, s tebou a v tebe milovali nášho nebeského Otca naveky. Amen.