Meditácia na 20.09.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok 24. týždňa v Cezročnom období | Lk 7, 36 - 50
Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu.
V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.
Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica."
Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať."
On odvetil: „Povedz, Učiteľ!"
„Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?"
Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil."
On mu povedal: „Správne usudzuješ."
Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu?
Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala.
Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať.
Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela.
Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje."
A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené."
Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?"
On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!"
Veľkosť Ježišovho odpustenia
Kto už prišiel do styku s trestným činom, prípadne pozná zákony z tejto oblasti, vie, že priznať sa k prečinu, ktorý človek spáchal, môže byť hodnotený miernejšie. Hovorí sa o poľahčujúcej okolnosti. Človek je aj tak potrestaný, ale už nie v hornej hranici, ktorú určuje Zákonník. Pravda, aj tu sa často hovorí o popieraní, vyhováraní sa, skrývaní. Tým si človek len sťažuje či priťažuje.
Niečo podobné poznáme aj v duchovnej oblasti. slovo hriech je známe, a predsa často počujeme: Čo je to hriech? Ja nemám žiadny hriech! Predsa som nikoho nezabil, nikomu som nič neukradol! Nemám sa z čoho spovedať....
Takéto výpovede odkrývajú názory a nesprávne postupy u ľudí. Pán Ježiš prišiel na svet len preto, aby nás oslobodil od hriechu, a predsa tomuto dnes mnohí nechcú porozumieť a pokladajú to za nepotrebné.
Tu vidíme aj krízu viery. Pre mnohých je viera a Cirkev dnes žriedlom duchovného obrodenia. Ešte snáď povie: Verím, som kresťan, keď potrebuje službu Cirkvi, napríklad pri narodení či úmrtí, pri radostných či smutných príležitostiach - vieme však, že nevera v Boha prináša v morálnej oblasti katastrofálne následky. Lebo ak sa popierajú zákony Božie, akých zákonov sa potom máme držať?!
Ľudské zákony sú slabé a nedokonalé.
Niet Boha, niet ani strachu.
Kradni, len nech ťa nechytia.
Klam, len nech ťa neusvedčia.
Zabíjaj, len nezanechaj stopy.
To nie je hriech.
Hriech neexistuje, Boha nikto nikdy nevidel.
Žiješ len raz, preto užívaj...
Ak hovoríme o hriechu, musíme nutne hovoriť aj o odpustení. Sme ľudia slabí a nedokonalí. Vieme však, že pre Kristovu smrť nám naše hriechy, pády, omyly, chyby, nedokonalosti, zanedbania dobra môžu byť odpustené. A toto odpustenie je vzpruhou začať nový život - šťastnejší, bohatší, istejší a večný.
Božie milosrdenstvo bolo nám prejavené cez Ježiša Krista. Láska Pána Ježiša k nám nepozná hranicu lásky. Miloval nás viac ako seba samého. Preto jedine on mohol povedať žene z evanjelia, ale i nám: „Tvoje hriechy sú odpustené" (Lk 7,48).
Stretnutie Pána Ježiša s hriešnou ženou hovorí o veľkej zrade človeka - o hriechu, ale ešte o väčšej láske - o odpustení.
Evanjelista hovorí o tejto žene, že viedla hriešny život. Ježiš to vie, je predsa Boh. V tejto situácii však Ježiš nás chce osloviť, že jeho milosrdenstvo je úžasne veľké. Prirovnáva hriešnika ku dlžníkovi, ktorému bol odpustený všetok dlh. Je predsa samozrejmé, že ten, komu bolo viac odpustené, mal by aj viac ďakovať, čiže mal by aj viacej milovať.
Žena prichádza za Ježišom s láskou a za túto lásku sa Ježiš odpláca odpustením hriechov. O tom hovoria slová adresované Šimonovi, ktorý sa nepohoršoval na žene, o ktorej vedel, že je hriešnica, ale na Ježišovi, ktorý dovolí, aby mu preukázala svoju lásku: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje" (Lk 7,47). A žene povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené... Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!" (Lk 7,48-50).
Zaiste túto ženu to stálo veľa vnútorného boja, aby vošla do domu Šimona - farizeja, aby sa tam stretla s Ježišom. Nosila predsa znamenie verejnej hriešnice. Čo ju k tomu viedlo? aká to bola sila? Veď ľuďmi bola už dávno odpísaná! Môžeme si to smelo domyslieť, že žena, vedomá si svojej hriešnosti a plná pokánia a ľútosti, o čom svedčia jej slzy, hľadala u Ježiša záchranu. Obrátila sa naňho s láskou a vierou o pomoc. Verila, že jedine Ježiš jej môže pomôcť, že on jediný v jednej chvíli ju môže pozbaviť všetkého zla, jej hriešneho života. Vedela, že aj ju miluje Ježiš, ale nemiluje jej hriech.
Keď si to všetko zhodnotíme; jej hriechy a bezhraničnú lásku Ježiša k človekovi, ktorý zomrel za naše hriechy, prídeme aj my k myšlienke hodnoty Kristovho odpustenia.
Dnes však je na tom znepokojujúce to, že veľa ľudí stratilo pocit svojej viny. Ľudia sa často vyhovárajú a ospravedlňujú. Musíme si ale uvedomiť, že keď hovoríme "nemám hriech", tak klameme sami seba a niet v nás pravdy. Musíme najprv rozbiť škrupule egoizmu, prekonať vlastnú neomylnosť a bezhriešnosť.
Sme len obyčajní hriešnici, ktorí potrebujú Ježišovu lásku a odpustenie.
Áno, musíme často prekonať nejednu prekážku a bariéru, aby sme svoje skryté a utajené hriechy vyjadrili ústne druhému človekovi - kňazovi. Ktosi povedal, že diabol hádže do cesty mnohé ťažkosti tomu, kto chce nastúpiť cestu k vyznaniu sa zo svojich hriechov. Najčastejšie je to hanba, výhovorky.
Človek len vtedy získa odpustenie, keď povie: "Moja vina!" A povie to v pokore.
Nesmieme sa pýtať: "Čo mi povie kňaz, čo si o mne pomyslí?" Musíme vtedy myslieť na niečo celkom iné: Koho vo sviatosti zmierenia stretnem? Čo v nej obdržím?
Ježiš prišiel na svet z lásky k nám. Ustanovil sviatosť kňazstva preto, lebo nás veľmi miloval. V úprimnej ľútosti, vo vyznaní, vo Sviatosti oltárnej dáva nám sám seba. Áno, hriech treba vyznať, odkryť a dať ho preniknúť svetlom Kristovho milosrdenstva. Vtedy nachádzame pokoj...
V knihe proroka Samuela čítame, ako hriešny Dávid hovorí Nátanovi: „Zhrešil som proti Pánovi!" A Nátan vravel Dávidovoi: „Aj Pán ti odpustil hriech, nezomrieš!" ( 2 Sam 12,13).
A preto, nech by boli naše hriechy červenšie ako purpur a chytala by nás hanba, strach a úzkosť, musíme si byť vedomí, že keď sa vyznáme v pokore, jasne a zreteľne, tým viac pocítime radosť a spokojnosť.
Jedna báseň hovorí:
Hriech, hoc najťažší keď vyznáš, pred očami spovedníka skoná.
Ako keď stromu, keď odkryješ zem od koreňov, hoci sú silné, vyschnú v sile slnka.
Keď teda vieme, že láska Pána Ježiša je schopná každý hriech odpustiť, je to pre nás hriešnikov úžasná myšlienka.
Či nastúpiš na cestu odpustenia, to je tvoja vec. Ba môžeš sa vrátiť aj do starých hriešnych koľají života, ale nenájdeš tam pokoj...
Pánu Ježišovi na nás záleží. Viera nám dáva v tejto chvíli úžasnú silu, a to bez ohľadu na to, kto si teraz, čo si doteraz robil, ako žil, aké máš hriechy...
Ježiš ťa miluje rovnako, pretože on miluje bezhraničnou láskou. dovoľme, aby nás Kristus sprevádzal. Žime tak, aby sme mohli so sv. Pavlom povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2,20).
Rozlúčme sa dnes s myšlienkou, že ak je priznanie sa v prečine štátnych zákonov poľahčujúcou okolnosťou, tým viac to platí u Boha, ktorý je Láska. A okrem toho Pán Ježiš dáva hneď to, čo nemôže dať nikto a nikdy: pokoj, lásku a večný život. Amen.
Bolesť duše - ľútosť
Žijeme v dobe, kedy len veľmi zriedka a sporadicky počujeme slová: odpusť, prepáč, nehnevaj sa. Média, ktorými sme presýtení, nám ponúkajú kultúru silnejšieho. Táto kultúra nepozná slova odpustenia.
Z evanjelia podľa sv. Lukáša sme počuli: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje" (Lk 7,7).
Farizej pozýva Ježiša do svojho domu, aby s ním jedol. Je potrebné povedať, že vtedajšie stolovanie bolo odlišné od nášho dnešného sedenia za stolom. V Ježišových časoch hostia nesedeli na stoličkách, ale ležali okolo nízkeho stola na zemi. Jedným ramenom sa pritom opierali o vankúš a druhou rukou si kládli do úst pokrm. Bosé nohy im vyčnievali dozadu.
Tu sa stáva čosi nečakané – niečo, čo prítomných pohoršilo. K Ježišovi odzadu pristupuje žena, no nie hocijaká. Žena verejne známa ako hriešnica. Pristupuje odzadu, bez slov, iba s plačom. Slzami Ježišovi umýva nohy, utiera svojimi vlasmi a natiera voňavým olejom. Všetci odsudzujú nielen ženu, ale aj Ježiša. „Keby bol tento prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica" (Lk 7,39).
Ježiš všetkých pozvaných opäť prekvapuje svojím správaním. Šimonovi rozpovie podobenstvo. A k žene sa obracia so slovami: „Tvoja viera ťa zachránila, choď v pokoji" (Lk 7,50).
Kajúca hriešnica sa často chybne stotožňuje so ženou, ktorá v Betánii pomazala Ježiša (porov. Mt 26,6-13). Pravdepodobne to nie je ani Mária Magdaléna, ani Mária - Martina sestra. Pre nás však nie je až tak podstatné o akú hriešnicu konkrétne ide. Dôležitejšie je tu však čosi celkom iné...
Kajúca hriešnica so slzami v očiach, mlčky a pokorene prichádza k Ježišovým nohám. Je si vedomá svojich hriechov. Ako je to v našom živote? Akú úlohu zohráva u nás pokánie? Alebo azda ku svätej spovedi pristupujeme iba raz do roka a to iba preto, lebo nás na to musí upozorniť Cirkev? Kristova nevesta veľmi dobre pozná hodnotu ľudských sĺz nad spáchanými hriechmi a preto dáva toto nariadenie.
Dnešná doba učí človeka žiť naplno. Užívať si život slobodne. Ale práve tu nastáva zlom, pretože človek veľa veci môže, ale nie všetko osoží. Veľakrát počujeme konštatovať niekoho, že nie je až taký zlý, že sú ešte aj horší od neho. Zamyslime sa, či azda aj my niekedy takto o sebe nezmýšľame. Úprimne, každý vo svojom vnútri si odpovedzme na túto otázku.
Je isté, že každý z nás - tak ako tu sme, sme ľudia upadajúci do hriechov. Hriech nás vzdiaľuje od Boha, od jeho milosrdnej lásky. Až keď si toto uvedomíme, spoznáme svoj pád. A práve láska je tá, ktorá nás pohýňa k tejto skúsenosti. „Kto veľmi miluje, tomu sa veľa odpúšťa" (Lk 7,47b).
O ľútosti nás učí už Tridentský koncil, keď hovorí, že ľútosť je `bolesť duše nad spáchanými hriechmi, ich odsúdenie a predsavzatie viac nehrešiť`. Žena z dnešného evanjelia je príkladom tejto ľútosti.
Jeden príbeh rozpráva, ako v istej krčme bol majiteľ smrteľne zranený, keď chcel oddeliť bitkárov od seba. Poslali hneď po kňaza. Bola však obava, že príde neskoro. Preto 9-ročná dcérka krčmára, ktorá sa na náboženstve práve učila o sviatosti pokánia, pokľakla si k svojmu otcovi a povedala mu: „Otecko, na hodine náboženstva nám pán farár povedal, že keď niekto zomiera a nemôže sa vyspovedať, má si vzbudiť aspoň dokonalú ľútosť a môže potom prísť do neba. Budem ti predriekať vzbudenie ľútosti a ty ho budeš hovoriť so mnou." Dieťa pomaly odriekalo a otec opakoval za ním. Keď to ukončili, ranený vypustil dušu. Kňaz prišiel až potom.
Dokonalá ľútosť, to nie je ľútosť zo strachu pred trestom. Ale je to ľútosť, ktorá vychádza z lásky, ktorú sme hriechom odmietli. Každý hriech je urážkou Boha, jeho nekonečnej lásky k nám. Môžeme povedať, že mierou našej lásky k Bohu je naša ľútosť nad spáchanými hriechmi a snaha po polepšení.
Kiežby sme aj my na základe evanjelia hlbšie poznali Kristovu lásku! Potom by sa nám ľútosť za naše previnenia stala príťažlivejšou a slovo `pokánie` by nám znelo príjemnejšie. A aj my by sme vedeli s láskou vyrieknuť slová odpustenia akými sú: odpúšťam ti, nehnevám sa, mám ťa rád. Ešte sa nenašla čistá duša, ktorá by milovala väčšmi, ako duša kajúca. Amen.