Meditácia na 05.11.2012
Herbár myšlienok Ľubomíra Stančeka II. je už v predaji - viac informácií tu.
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok 31. týždňa v Cezročnom období | Lk 14, 12 - 14
Ježiš povedal poprednému farizejovi, ktorý ho pozval ako hosťa: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov ani príbuzných ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých."
Vzácna rada
Príslovie hovorí: „Dobrá rada nad zlato". Žijeme v čase, keď ľudia hľadajú a domáhajú sa lepšieho miesta, lepšieho postavenia. Žiaľ, často to nejde čestným spôsobom, a tak sa človek uchýli aj k nečestnému konaniu, a to na úkor iných. Dnes nám Pán hovorí podobenstvo o pozvaní na obed alebo na večeru pri spoločnom stole. Koho a prečo pozvať? Nie, tieto reči Pána Ježiša nepatria medzi predpisy o dobrom správaní sa opri stole. Je potrebné v nich vidieť oveľa dôležitejšie veci a pravdy kresťanského života.
Toto poučenie má nám pripomenúť správanie sa kresťana vo svete. Chce nám pripomenúť čnosť poníženosti a varovať pred pýchou a namyslenosťou. Aj to vieme, že vo svete často Ježišova náuka nenájde uplatnenie, ale skôr výsmech a pohŕdanie. Tak ani nás nemá zarmucovať to, že pre poslušnosť k Ježišovmu učeniu sa nám nedostane uznania. Cesta k šťastiu, ktorú vyhlásil Ježiš, bola v protiklade s praxou sveta. Každý sa stane nepopulárnym, keď sa postaví proti zvyklostiam sveta a proti jeho zásadám. Ale Ježiš povedal: „ ... ale dúfajte, ja som premohol svet!" (Jn 16,33). Jeho cesta bola dobrá a zostane dobrou navždy.
Vieme, že to, čo Ježiš učil, odporúčal, prikazoval, to aj sám uskutočňoval. Je teda vzorom pre nás aj v poníženosti. Veď hovorí: Nehľadám svoju slávu. Celý jeho život bol príkladom poníženosti a skromnosti; jeho príchod na svet - narodenie v maštali, ale najviac pri Poslednej večeri, keď umýval nohy apoštolom: „Chápete, čo som vám urobil?" (Jn 13, 12).
Svätý Peter píše: „Všetci sa zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť" (2 Pt 5,5).
Zo života sv. Augustína vieme, že často rozprával o tejto čnosti, lebo sám sa proti nej prehrešil. Vieme, že dlhé roky svojej mladosti bol namyslený a odmietal Boha. Jeho matka ho prosila, aby sa spamätal a zbavil sa svojho „ja". Keď sa ho po obrátení pýtali, čo je prvým krokom na ceste k Bohu, odpovedal:
- Poníženosť!
A čo je druhý krok?
- Poníženosť!
A čo tretí krok?
- Poníženosť!
Žiaľ, vo svete je to často opak. Akoby sme sa hanbili.
Pri studni sa rozprávajú tri ženy. Jedna hovorí o svojom synovi, ako krásne spieva; druhá o tom, ako vie pekne tancovať: len tretia mlčí. Pýtajú sa aj jej na syna. Ona skromne odvetí: "Viete, keď on je taký jednoduchý, nič zvláštneho a veľkého nerobí." O chvíľu prídu za nimi ich synovia. Jeden ide spievajúc, druhý tancujúc. Tretí príde k matke, vezme na plecia vedrá plné vody a odnesie ich domov. Pozoruje to starček a hovorí ženám: "Kdeže máte svojich synov?" "Ale veď pred chvíľou tu boli. Vy ste ich nevideli?" "Ja som videl len jedného," odpovie starček.
Pokora a poníženosť, ktorú Pán Ježiš odporúčal a ako príklad zanechal, bola čnosťou mnohých veľkých ľudí. Napríklad aj dvoch veľkých pápežov, ktorých Cirkev pomenovala „Veľkými". Bol to sv. Lev Veľký a Gregor Veľký. Skrze pokoru a poníženosť prišla obnova Cirkvi pričinením sv. Benedikta a sv. Františka. Skrze ňu príde tiež obnova v dnešnej dobe. Keby v ľudských srdciach bolo menej pýchy a namyslenosti, bolo by na svete viac radosti a spokojnosti, a menej sĺz a bolestí. Keď Pán Ježiš dáva radu a odporúčanie k tejto čnosti, neodmietnime ju, ale prijmime ju pre šťastný a spokojnejší život tu na zemi a raz vo večnosti. Iné príslovie nás poúča: „Múdry sa učí na chybách druhého". Ježiš nám dnešným evanjeliom chce len pomôcť. Amen.