Meditácia na 07.11.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda 31. týždňa v Cezročnom období | Lk 14, 25 - 33
S Ježišom išli veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom. Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: ‚Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.` Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru. Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom."
Ježiš volá a oslobodzuje
Spisovateľ Karl Zuchardt napísal román Umri, blázon, v ktorom opisuje život filozofa, učenca, učiteľa a radcu kráľa Henricha VIII., zároveň svätca – Tomáša Morusa. Spisovateľ dáva do úst kráľa slová na adresu Tomáša: Umri, blázon! Prečo blázon? Veď bol múdrejší ako kráľ! Tomáš bol veriaci človek. Bol si vedomý, že nesmie súhlasiť s hriechom kráľa, a to aj za cenu života. Preto bol v očiach kráľa bláznom, ale v očiach Boha je miláčikom. Tomáš Morus totiž uveril Kristovým slovám a dokázal vlastným životom pravdivosť slov z dnešného evanjelia. „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom" (Lk 14,26-27).
V skutočnosti sa tu jedná o dve veľmi blízke, hoci odlišné učenia, na základe ktorých sa človek stane žiakom Pána Ježiša. Jasnejšie povedané: Ježiš sa obracia ku každému z nás, ak sa chceme počítať za jeho nasledovníkov. Predovšetkým Pán Ježiš poukazuje na vzťahy, aké majú vzniknúť medzi členmi našej rodiny, medzi nami a naším prostredím, ako máme tieto vzťahy chápať, ak chceme patriť Ježišovi. Rozoberá aj náš vzťah k materiálnym dobrám, aby sme mohli zostať verní Pánu Ježišovi. Slová Pána Ježiša, ktoré sa dotýkajú vzťahov s inými ľuďmi nás udivujú, ak vôbec nepohoršujú: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom" (Lk 14,26). Zvláštne slová. Máme pochybovať, že ich vyslovil Ježiš, ktorý nám káže, aby deti milovali rodičov, aby manželia žili v láske a odpúšťaní? Áno, vraví to Ježiš.
Toto vyhlásenie zrejme naháňalo strach početným skupinám veriacich, a preto exegéti vysvetľujú, že výraz „nenávisť" sa nesmie brať v zmysle našej hovorovej reči, pretože tam sa nehovorí o agresivite. V skutočnosti nás však Pán Ježiš učí milovať Boha a blížneho. Pokúsime sa iným spôsobom nad týmto zamyslieť a nájsť správne vyjadrenie, ktoré je ukryté v samotnom kontexte. Tieto slová Ježiš hovorí tým, ktorí ho nasledovali a sú podmienkou, aby sa mohli stať jeho žiakmi. Pán Ježiš sa obracia na zástup, ktorých duchovný život nie je ešte na patričnej výške, ktorí mali slabo rozvinutú svoju vieru. Inými slovami: obracia sa ku hriešnikom, akými sme aj my. Hriešnik je predsa určitým spôsobom zjednotený so svojím hriechom, a to z neho robí vraha, ktorý "nenávidí" Boha. Jedná sa tu skôr o skutočnosť objektívnu, ktorá koniec koncov nemusí byť ako morálna vina.
Zo stavu hriechu nás môže vyslobodiť iba Pán Ježiš, to znamená, že my nedokážeme prejavovať lásku, a ani si ju zachovať vo vzťahu s hriešnikmi vtedy, keď nás od Boha oddeľuje hriech, lebo vtedy nás oddeľuje aj od našich bratov. Hriešnik nedokáže tak milovať, ako sa patrí. Bolo by nesprávne, keby sme pripustili, že Pán Ježiš nám káže niekoho nenávidieť, ba práve naopak, Ježiš v nás chce posilniť lásku. S jeho pomocou sa láske môžeme naučiť a patrične ju aj iným prejavovať. Veď Ježiš povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15,13).
Po spáchaní hriechu sme aj my jeho nepriateľmi. Pán Ježiš zomrel aj za naše hriechy, a preto chce s nami spolupracovať, keď hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nech ma nasleduje" (Mt 13,24). To znamená znova a znova prežívať s Pánom Ježišom tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania, a tak premôcť v sebe zlý spôsob lásky, aby sme cez zmenu v sebe samom naučili sa od Pána Ježiša skutočnej láske.
Svätý Pavol píše Filemonovi, ktorý ma otroka Onezima. Otrok od neho utečie. Onezim sa stretáva s Pavlom, ktorý je vo väzení a prijme tam učenie Pána Ježiša. Pavol ho pokrstí a stáva sa akoby Pavlovým synom. V tomto duchu píše Pavol Filemonovi list, ktorý posiela po Onezimovi. V liste poukazuje na lásku, to znamená na učenie Krista, ktorému uveril i Filemon a Onezim. Láska teda všetko musí zmeniť. Preto si má Filemon uvedomiť, že hoci je Onezim i naďalej jeho otrokom, ale v učení, ktoré prijal od neho, sú obaja bratmi. Otrok i pán. Pavol píše tieto slová veľmi psychologicky, čo na túto dobu je úžasná myšlienka. Pavol si mohol Onezima ponechať pri sebe ako pomocníka vo väzení, ale posiela ho späť k Filemonovi s presvedčením, že takto Filemon skutočne prejaví svoju lásku k Pánu Ježišovi.
Ježiš poukazuje i na náš správny vzťah k materiálnym veciam, a to dvoma historkami-podobenstvami o človeku, ktorý chce vystavať vežu a o kráľovi, ktorý chce viesť vojnu. Obaja sa dopúšťajú jednej chyby. Chýba im totiž zodpovedná príprava na akcie. Zdravý rozum predsa hovorí, že keď chceš niečo stavať, tak si najprv spočítaj, či na to máš, či budeš schopný pokryť náklady, ktoré budeš na stavbu potrebovať.
Podobne aj keď sa chceš pustiť do boja proti silnejšiemu, je lepšie zvoliť radšej dohodu. Týmito slovami Pán Ježiš potvrdzuje to, ako je potrebné mať na stavbu peniaze a silu zbraní do vojny, tak je potrebné sa zrieknuť svojich túžob a prianí, ktoré by mohli uškodiť duši, a teda nemohol by som sa stať priateľom Krista. Tu sa nejedná len o akési čiastočné, ale o celkové priateľstvo s Pánom Ježišom. Tieto slová evanjelia nám hovoria, že zástupy, ktoré idú za Ježišom, a to sme aj my, Ježiš nechce klamať. Kto chce ísť za ním, musí si uvedomiť, že ho to bude niečo stáť. Preto sa musí človek rozhodnúť slobodne a dobrovoľne. On - Boh na kríži je pred svetom porazený. Ale na tretí deň je najväčším víťazom. Uvedomme si, že žiak nie je nad učiteľa. Teda ak chceme byť Ježišovými žiakmi, musíme vedieť zaujať k svojmu vlastnému životu patričný vzťah.
Častokrát sa dáme nachytať na pekné rečičky. Sami si potom mnohé veci zľahčíme. Pozrime sa však trochu ďalej, ako na koniec nosa!
Čo bude vo chvíli, keď budeme musieť opustiť tento svet? Chceme zažiť sklamanie?
Ten, čo začal stavať a nemohol dokončiť, bude vysmiaty. Chceme aj my poznať výsmech na konci svojho života?
Ten, kto chcel ísť proti presile, bude porazený.
Chceme aj my na vlastnej koži pri stretnutí s Ježišom, naším Sudcom, pocítiť najhroznejšiu porážku?
Tieto slová k nám hovoria preto, lebo žiadne veci, či už materiálne alebo duchovné, žiadna osoba, hoci i tá najmilšia, žiadna kariéra a moc žiaka nesmie zvíťaziť nad pravou láskou, ktorou je Boh!
Preto nemajme strach, snažme sa ovládať, rozkázať si, keď sa jedná o veci prospešné pre spásu nesmrteľnej duše. Na druhej strane, keď budeme zachovávať to, čo od nás vyžaduje Boh, stonásobne nám to vynahradí tu na zemi a raz vo večnosti.
Keď umieral slávny pohanský učiteľ rečníctva - Libanius, žiaci sa pýtali: - Koho odporúčaš za svojho nástupcu? - Jána z Antiochie Sýrskej, keby ho neboli získali kresťania! Ján bol ako 20-ročný pokrstený. Sedával u tohto pohanského učiteľa, ale učil sa aj u biskupa Meletiosa, ktorý ho zasvätil aj do Svätého písma. Bol úžasne pokorný. Bol ustanovený za kazateľa v Carihrade v kostole Aja Sofia, v Chráme múdrosti. Čoskoro získal prezývku „zlatoústy" pre výrečnosť pri ohlasovaní Božieho slova. Cisár ho chcel mať pri sebe. Ján však bol verný Kristovi. Napomínal, karhal, povzbudzoval bez výnimky, či to bol pospolitý ľud, alebo cisár. Hlásal žité Evanjelium. Cisárovná Eudoxia Jána neznášala, pretože jeho kázňami jej krížil plány. Ján sa nedal kúpiť, ani zastrašiť. Nezľakol sa kríža, ktorý niesol ako kazateľ. Eudoxia ho vyhnala z mesta do vyhnanstva. Ľud plakal, cisárovná jasala. Nie však dlho. V tú noc, keď Ján odišiel z Carihradu, bolo silné zemetrasenie. Každý v tom videl prst Boží za vyhnaného Jána. Cisár ho povolal späť. Ján na prvé miesto vždy kládol Boha. Viac sa bál Boha ako ľudí. Viac si kládol za česť plniť vôľu Božiu ako vôľu ľudí. To je ponaučenie i pre nás.
Nedovoľme, aby sme Boha zarmútili hriechom! Každý hriech je zrada Božej lásky. Uvedomme si, čo urobilo Jána veľkým, to môže urobiť i nás. Nebál sa zastrašovania, vyhrážok, útlaku, veď vtedy ohlasujeme svoj krst. Vtedy sme kvasom, soľou, svetlom pre tento svet. Ján bol dvakrát ešte vo vyhnanstve. Aj tam dokazoval svoju vernosť a oddanosť Bohu. Nebál sa. Cestou do vyhnanstva vysilený padol v mestečku Komane v Malej Arménii. Pochopili sme? Čím väčšia obeta, tým vyššia odmena. Odmena v prípade Pána Ježiša nás čaká čiastočne už tu na zemi v pokojnom svedomí, ale najmä vo večnosti. Pospytujme si svoje svedomie, či pred Bohom neuprednostňujeme niečo iné, niekoho iného, a tak sa pripravujeme na výsmech, keď nebudeme môcť dokončiť svoju vežu tu na zemi, pretože budeme odvolaní, a to možno skoro. Alebo sa chceme postaviť proti Bohu, ktorý nás povolal do tohto sveta a chceme bojovať proti nemu, tupiť, urážať, neplniť si svoje povinnosti?!
Tomáš Morus nezradil svoje presvedčenie. Nepodpísal. A kráľove slová: "Umri, blázon!" povedal nie Tomášovi, ale sám sebe! Tomáš žije... Amen.