Meditácia na 26.11.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok 34. týždňa v Cezročnom období | Lk 21, 1 - 4
Herbár myšlienok Ľubomíra Stančeka 2.
Keď sa Ježiš rozhliadol po chráme, videl boháčov, ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice. Videl aj akúsi chudobnú vdovu, ako ta vhodila dve drobné mince, a povedal: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo títo všetci dávali dary zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie."
Ježiš nám len všetko dobré praje
Možno ste videli reprezentačné dielo Historia mundi - Dejiny sveta. Opisujú sa tam veľké činy dôležitých ľudí; kráľovské rodokmene, nádhera kráľovských stavieb, nesmierna moc panovníkov, kráľov či cisárov. Akí malí si pripadáme popri nich my, jednoduchí ľudia. V evanjeliu sme počuli o chudobnej vdove, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice len dve leptá a rozpráva o nej celá Cirkev, a bude sa o nej rozprávať až do skončenia sveta.
Prečo? Ukázala nám cestu k najväčšiu pokladu v očiach Ježišových. Sedel v Jeruzalemskom chráme a pozoroval tváre, ruky, skutky. Pozoroval srdcia. Prichádzalo mnoho boháčov, ktorí nič neskrývali a dávali navonok aj veľa peňazí. Každý mohol vidieť, o akú sumu prišli. Prichádza aj nesmelá vdova. Nemohla konkurovať s boháčmi. S rozpakmi vhodila do pokladničky dve drobné mince. Viac nemala. Ježiš to videl, zavolal k sebe učeníkov a tento vdovin skutok ohodnotil slovami: „Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní" (Lk 21,3). Dôvod? Boháči dávali len z prebytku a nestávali sa chudobnejšími, a dar ich nebolel. Vdova dala však všetko. Nepostupovala nerozumne? Z čoho bude žiť? Preto, že neváhala a dala všetko, Pán Ježiš ju pochválil. Kristus jasne hovorí o našej pravej a najdôležitejšej potrebe: Nie pokrm, nie odev, nie byt, nie dobré kaplánske miesto, ale Boh! Bez Boha ani na okamih nezostali by sme žiť, bez neho sme stratení!
Drahí bratia a sestry, ten istý Ježiš je tajomne prítomný aj medzi nami, hľadí na nás a pozoruje, čo prinášame do pokladnice jeho Cirkvi. Pristupujeme skromne, veď to, čo prinášame, sú len drobné mince, niekoľko peniažtekov podľa miery a noriem tohto sveta. Aj o našom zhromaždení platia slová svätého Pavla: „Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela a ani veľa mocných, ani veľa urodzených" (1 Kor 1,2). Aj dnes hľadí Pán Ježiš na to, ako pristupujeme k „pokladnici jeho Srdca". Pristupujú deti a prinášajú detskú nevinnosť, úprimnú nábožnosť. Sú to dva haliere v očiach sveta, je to neoceniteľný poklad v Ježišových očiach. Prichádzajú dvaja mladí a vkladajú do tejto Božej pokladnice svoju manželskú vernosť. Pristupujú rodičia a vkladajú do pokladnice Srdca Ježišovho svoje deti. Prichádzajú starší i vdovy, ktorých už život poznačil prácou a krížami. Predkladajú svoje dva peniažteky: modlitbu a obetu.
Zomrel otec. Krátko predtým zavolal svoje deti a dal im posledné napomenutie a poučenie: "Deti, chcem vám pred svojou smrťou vyzradiť jedno malé tajomstvo. Neraz ste boli nespokojné, že sme vždy trocha predlžovali svoju večernú modlitbu. Viete, že som vždy k ružencu pridával šiesty desiatok a vravel som vám, že je obetovaný na zvláštny úmysel, ktorý som vám neprezradil, ale teraz vám ho poviem. Keď som sa ženil s vašou mamičkou, v deň svadby sme urobili sľub, v ktorom sme sľúbili Pánu Bohu, že každý deň k ružencu pripojíme ešte šiesty desiatok za požehnanie syna-kňaza. Teraz zomieram s dobrým pocitom a myšlienkou, že nie jeden, ale traja ste sa odovzdali Bohu. Nepovedali sme vám to preto, aby sme neovplyvnili vôľu vášho povolania." Otec zomrel a synovia ostali verní svojmu povolaniu.
Zo skromných darov buduje Ježiš Božie kráľovstvo. V tom je veľkosť a dôstojnosť kresťanského života. ale to nás aj zaväzuje zakaždým, keď vstupujeme do chrámu Božieho, keď prichádzame sláviť Eucharistiu. Vtedy by sme sa mali skúmať a položiť si otázku: Prinášam naozaj všetko, čo mám? Predkladám Bohu ako obetný dar celé živobytie, celý svoj život s jeho radosťami i bolesťami, prácou, námahou i neúspechmi? Nič rozumnejšie nemôžeme urobiť so svojím životom, než ho vhodiť do pokladnice Božej dobroty a milosrdenstva. Tak si naveky zachová svoju cenu.
Modlime sa preto so svätým Ignácom:Vezmi, ó Pane, prijmi celú moju slobodu, moju pamäť, rozum a celú moju vôľu. Všetko čo mám, alebo čím vládnem. Ty si mi to dal a tebe, Pane, to aj vraciam. Všetko je tvoje, nakladaj s tým úplne podľa svojej vôle. Daj mi len tvoju lásku a milosť, lebo tá mi postačí. Amen.