Ticho / Ak sa človek nestíši, môže sa stať, že zomrie skôr, než zistí, kým vlastne je

Ak má Boh dať vzniknúť niečomu novému, podstatne dôležitému, človek sa musí stíšiť.

Výklad slova "ticho" ozrejmuje, že ide o neživé abstraktné poňatie, ktoré sa definuje ako stav bez zvuku. Ale je možné dosiahnuť stav bez zvuku? Totálna absencia ticha nie je možná, pretože aj keby sa o to človek pokúsil, aj tak bude počuť vlastný dych a tlkot svojho srdca.

Kardinál Robert Sarah v knihe Sila ticha vysvetľuje, že ticho nie je absenciou niečoho, ale je prejavom "tej najintenzívnejšej prítomnosti, aká jestvuje. V tichu si kladieme skutočné životné otázky. Krv v našich žilách koluje nehlučne a tlkot srdca sme schopní začuť len v tichu. Do samoty a do ticha nás ženie túžba uzrieť Boha. Lebo v tichu prebýva Boh, on sa halí do ticha". Ak sa človek nestíši a nezapočúva do seba, môže sa stať, že zomrie skôr, než zistí, kým vlastne je.

K slovu ticho sa viažu synonymá mlčanie a pokoj, ktoré naznačujú pozitívny harmonický stav. Druhá strana ticha však značí napätie s negatívnym nábojom, ktoré je predzvesťou očakávania niečoho nepríjemného, napríklad ticho pred búrkou či hádkou.

"Biblia pre slovo ticho používa aj výraz ánáv, ktorý znamená i ponížený, pokorný, teda ten, ktorý je odkázaný na Boha."

Asketici, mnísi spájajú ticho so svätosťou, lebo miesto ticha je miesto sväté, nad ktorým svet nemá moc. Grécky výraz pre slovo svätý, posvätný, posvätený je hagios, čo vedie k nemeckému výrazu gehege, s významom ohradeného priestoru oddeleného od sveta, a je veľmi blízky holandskému výrazu geheige, čo znamená tajomstvo. Teda ticho možno univerzálne chápať ako posvätný priestor, vyhradený pre Božie tajomstvá.

I Božiemu slovu predchádza ticho

Sväté písmo od začiatku až po koniec vyzdvihuje dôležitosť ticha, ktoré je predzvesťou veľkých vecí. Prozreteľný proces stvorenia dáva poznať prioritu ticha, ktoré je vo svojej podstate presiaknuté Bohom a je súčasťou podstaty stvorenia, keďže bolo skôr ako slovo či akýkoľvek zvuk a pohyb. Už len preto musí byť dôležitejšie než všetko to, čo nasledovalo po ňom, čo bolo vytvorené z neho, čomu dalo ticho svoju podstatu, základ, vznik a vzrast. Najvýznamnejšie udalosti dejín ľudstva sú vždy spojené s tichom.

Jednu z prvých biblických správ, ktorá prezrádza silu ticha, predstavuje kniha Genezis 2, 21-22, kedy Boh dopustil na Adama tvrdý spánok, aby z jeho rebra utvoril ženu, ktorú priviedol k nemu. Ak má Boh dať vzniknúť niečomu novému, podstatne dôležitému, potrebuje, aby sa človek stíšil. Doslova, aby v sebe tvrdo uspal všetko ľudské. Aby takto Bohu "dovolil" vstúpiť do svojho života a nechal ho vykonať to, čo vykonať má, čo je v súlade s jeho nepochopiteľným prozreteľným plánom.

Slovník biblickej teológie spája tichosť so sladkosťou, ktorú prezentuje v prvom rade ako nasledovaniahodnú vlastnosť Mesiáša, ktorý bol tichý a pokorný srdcom (Mt 11, 29); a vyhlásil, že práve tichí sú blahoslavení, ktorí zdedia zem (Mt 5, 5).

Tichosť delí na tri hlavné kategórie:
1. Božiu tichosť, ktorá sa prejavuje v riadení vesmíru a pozýva k nej ľud.
2. Tichosť v spojení s poníženosťou, ktorá sa prejavuje podriadenosťou Bohu prinášajúcou pokoj.
3. Tichosť spojenú s láskou a miernosťou, ktorá je ovocím Ducha (Gal 5, 23) a znamením prítomnosti múdrosti zhora (Jak 3, 13.17).

Katechizmus Katolíckej cirkvi predstavuje potrebu ticha v súvislosti s klaňaním sa a úctivým mlčaním pred Bohom (čl. 2628) a kontemplatívnou modlitbou, ktorá je tichom a dáva účasť na Ježišovej modlitbe (čl. 2717).

Výzvy pápežov k stíšeniu sú stále naliehavejšie

Cirkevní otcovia i pápeži neustále vyzývajú ľud k stíšeniu pred Bohom i pred sebou samým. "Musíme si aj my priznať, že všetci potrebujeme prijať na seba bremeno ticha, aby sme mohli realizovať úkony poklony (Bohu)" (Ján Pavol II., Orientale lumen, 16). Synoda o Božom slove nástojila na tichu, ktoré chápe ako privilegované miesto na prijatie Božieho slova. Pápež Benedikt XVI. v posynodálnej exhortácii Verbum Domini zdôrazňoval, že tajomstvá Krista sú späté s tichom. Ešte keď bol kardinálom, pri duchovných cvičeniach Jánovi Pavlovi II. pripomínal, že "všetky veľké veci majú svoj počiatok na púšti, v tichu, v chudobe. Nemožno mať účasť na poslaní Pána Ježiša, na službe Evanjelia, s tým, že nám bude chýbať skúsenosť (duchovnej) púšte, (duchovnej) chudoby, (duchovného) hladu a smädu (...) Prosme nášho Pána, aby nás priviedol k znovuobjaveniu prežívania hlbokého ticha, v ktorom prebývajú iba jeho slová" (Il cammino pasquale, str. 10).

"Potrebujeme to ticho, ktoré sa stáva kontempláciou, ktoré nás nechá vstúpiť do mlčania Boha a tak prísť k bodu, kde sa rodí Slovo, Slovo vykúpenia"
(Homília Svätého Otca Benedikta XVI., svätá omša s členmi Medzinárodnej teologickej komisie, 6. október 2006).

Pápež František k povzbudeniu využíva aj sociálne siete, kde 17. septembra 2020 tweetol odkaz mladým s výzvou ku kontemplácii a k tichu: "Dnes sa príroda, ktorá nás obklopuje, už viac neobdivuje, ale sa ,požiera´. Potrebujeme sa vrátiť ku kontemplácii. Aby sme sa nerozptyľovali tisíckami zbytočných vecí, potrebujeme znovuobjaviť ticho. Aby sa srdce nestalo chorým, je potrebné sa zastaviť."

Panna Mária - Matka Slova i Matka ticha

Po vzore Ježiša Krista je najlepšou učeníčkou ticha Panna Mária, ktorá ustupuje pred svojím slovom a dáva priestor zaznieť Božiemu slovu. Tým, že všetky slová zachovávala a uvažovala o nich vo svojom srdci (Lk 2, 19), rozvíjala svoju svätosť v tichosti bežného každodenného života.

Posynodálna apoštolská exhortácia pápeža Benedikta XVI. Verbum Domini Pannu Máriu označuje za ženu Slova a neoddeliteľne i za ženu ticha (čl. 66). Pápež Benedikt XVI. Panne Márii zveril všetky diela evanjelizácie, ktoré cirkev plní prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov, pretože ona v tichu "načúva a nechá prekvitať Slovo" (Modlitba za spoločenstvo mladých Agora v Lorete, 1. - 2. september 2007). Pápež František nechal pri vstupe do Apoštolského paláca do výťahu zavesiť ikonu Matky ticha, na ktorú zo zadnej strany napísal zlatými písmenami slová: Neubližuj nikomu svojimi ústami! Každé ráno sa pri nej zastaví na minútu ticha. Jej menšiu kópiu má v pracovni na stole. Ikona je darom kapucína Emiliana Antenucciho, ktorý vedie kurzy o tichu s názvom Ticho, prosím, hovorí ticho. Podľa neho je ticho revolúcia; kedy sa rodia pravdivé slová.

Ticho je vlastnosťou anjelov a svätých

Svätá Alžbeta od Najsvätejšej Trojice opisuje nasledujúci stav: "Zdá sa mi, že je možné definovať extázu lásky. Je to láska, ktorá je rozdrvená krásou, silou a nekonečnou veľkosťou milovaného objektu a ktorá upadá... do hlbokého ticha. Do ticha, o ktorom rozprával Dávid, keď zvolal: ,Ticho je tvojou chválou.´ Áno, je to tá najkrajšia oslava, lebo takto sa spieva v lone Najsvätejšej Trojice. To je aj posledným úsilím duše, ktorá prekypuje životom a nemôže už viac hovoriť". (porov. B. Elisabetta Della Trinita, Ultimo ritiro, ottavo giorno, c.d., s. 647.)

Tichom človek spoznáva príchuť neba, kedy ho Boh zoznamuje s Pravdou premieňaním v seba samého.

Tichá sestra Mária Amata od Ježiša z Karmelu túto príchuť nebeského života zhrnula do 12 mystických schodov, ktorými podľa nej človek môže dosiahnuť prostredníctvom ticha úplné zjednotenie s Bohom. Začína radou, aby človek hovoril málo so stvoreniami a veľa s Bohom. Tým upozorňuje na dôležitosť posilňovania imunity voči vrave sveta. Druhým stupienkom je ticho v práci, pri hýbaní sa, čo predstavuje ticho celkového uzobrania. Na ďalších stupňoch vyžaduje ticho predstavivosti, pamäti, ticho voči stvoreniam, ticho srdca, čo je pre dnešného človeka nesmierne náročné a vyžaduje veľké asketické úsilie. Ovocím bude už ochutnávka blaženosti neba. V siedmom stupni poukazuje na ticho prirodzenosti a vlastnej lásky. Má tým na mysli ticho pri pohľade na vlastnú malosť, neschopnosť, ktoré prechádza do božského chcenia. Pokračuje tichom mysle, tichom posudzovania. Na desiatom stupni opisuje ticho vôle, ktorým myslí ticho obety na oltári, teda ticho opustenosti v bolestiach a úzkostiach, ticho agónie Ježiša Krista. Pokračuje tichom voči sebe, čo je priam hrdinské dosiahnuť, pretože je to stav, kedy sa človek nemá sám so sebou rozprávať, ani sa počúvať, nemať so sebou súcit. Na poslednom dvanástom stupni je ticho s Bohom, čo značí ticho večnosti, odpočívania v Bohu, zjednotenia duše s Bohom. (porov. Suor Maria Amata di Gesú, I dodici gradi del silenzio, c.d.)

Obety kontemplatívnych reholí dávajú vzrast Božiemu kráľovstvu vo svete

Aj dnes sú na svete mnohí mnísi, askéti a rehoľníci, ktorí sa rozhodli odovzdať svoj život radikálnosti ticha. Krista nasledujú v kontemplácii, a to v pápežskej klauzúre, v odlúčenosti od sveta uzatvorených kláštorov. Medzi najväčšie hodnoty ich spirituality patrí načúvanie, mlčanie, samota, čo nasvedčuje ich spôsobu života. Takto v radostnej pokore, tichosti, modlitbe a kajúcnosti slúžia rozvoju Božieho kráľovstva. Najprísnejší vo svojich pravidlách je kartuziánsky rád, ktorého hlavnou snahou a náukou povolania je v tichosti a samote nájsť Boha (Pravidlá rádu, bod 4,1). Na Slovensku mužská kontemplatívna rehoľa nie je.

Ženské kontemplatívne rehole na Slovensku sú nasledujúce: Kláštor sestier bosých karmelitánok preblahoslavenej Panny Márie z Hory Karmel, Rád bosých karmelitánok preblahoslavenej Panny Márie z Hory Karmel, Rád klarisiek kapucínok, Rád sv. Benedikta - Klauzúrna komunita mníšok benediktínok Kláštora Najsvätejšej Bohorodičky, Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa, komunita Služobnice Ducha Svätého ustavičnej poklony.

Ticho ako kontemplácia večnosti

Tichá adorácia Eucharistie je predpokladom kenózy, sebavyprázdnenia a uvedomenia si, že "už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2, 20).

Romano Guardini tvrdí, že už "samotný liturgický úkon začína tichom. Bez posvätného ticha sa všetko javí ako neužitočné a zbytočné. Ticho (lat. silentium) je skutočne vážna, veľmi dôležitá a bohužiaľ často zanedbávaná téma. Ticho je prvým predpokladom každého posvätného úkonu" (Il testamento di Gesù, str. 33).

Otec Marie Eugene od Dieťaťa Ježiša v knihe Chcem vidieť Boha napísal:
"Duchovne založený človek, ktorý zakúsil Boha, vníma ticho a Boha ako jedno a to isté. Lebo Boh hovorí v tichu a zdá sa, že ticho je jediným prostriedkom na vyjadrenie Boha. A potom, kde inde môže hľadať Boha, ak nie v najtichších hlbinách vlastného vnútra, na miestach tak dokonale ukrytých, že ich nič nemôže narušiť? Keď sa mu to podarí, žiarlivo stráži ticho, ktoré dáva Boh. Bráni ho pred všetkým, čo by ho mohlo narušiť, nebodaj aj pred sebou samým."

Keď človek objavuje veľkosť Boha, jeho Majestát, uvedomuje si svoju malosť, nedostatočnú slovnú zásobu. Prestáva rozprávať, slová už netreba. Otvára sa tichej kontemplácii. Kardinál Robert Sarah vyzýva ľud k vzopretiu sa diktatúre hluku a k stíšeniu, ktoré je potrebné k dosiahnutiu duševného oddychu a rovnováhy. Pozýva k tichému úžasu nad stvorením i umením, lebo "všetko výnimočné je tiché".

_{Článok bol publikovaný na Svete kresťanstva.}