Peter Šimko / Tetovanie je ako rana, cez ktorú zlý duch ako parazit "vyciciava" človeka

autor: Júlia Kubicová

 

S generálnym vikárom a riaditeľom Arcibiskupského úradu v Trnave sa rozprávam o tom, aká je pravda "za" tetovaním a piercingami.
(viac rozhovorov s ním si môžete prečítať tu: Generálny vikár a riaditeľ arcibiskupského úradu, sudca arcidiecézneho tribunálu Mons. Peter Šimko / otázky a odpovede)

 

V tomto rozhovore sa dozviete:
- o pôvode, vplyve a dopade tetovania a nosenia piercingov,
- čo to v skutočnosti znamená, ak človek príliš upozorňuje na svoje telo,
- prečo človeka nechráni vytetovaný kríž či podoba svätca,
- čo má robiť človek, ak má trvalé tetovanie, ktorého sa už nemôže zbaviť,
- nakoľko Boh miluje človeka, ktorý podľahol týmto trendom.


Mons .Peter Šimko. Foto: Júlia Kubicová

Prečo trend tetovania tak rapídne až nepríjemne stúpa? Je za tým naozaj len vkus človeka, ktorý podľahol móde, v snahe byť "cool" či "in"? Generálny vikár Mons. Peter Šimko, ktorého títo ľudia prosia o oslobodenie spod útlaku zla, hovorí o svojich skúsenostiach: "Pri modlitbách za vnútorné oslobodenie vnímam, že ak je človek potetovaný, zlý duch sa ho viac drží. Tetovanie je ako rana, cez ktorú zlý duch ako parazit "vyciciava" človeka." Tetovanie považuje za vstupnú bránu pôsobenia zlého, ktorý človeka zotročuje.

 

V Knihe Levitikus 19, 28 je napísané: "Pre mŕtveho si nerobte zárezy do tela! Nevypaľujte si (do kože) nijaké znamenia! Ja som Pán!" Ako treba pochopiť tento biblický text?

Biblický text hovorí o skarifikácii a tetovaní. V pohanskom svete v biblickej dobe išlo u pohanov o bežné praktiky spojené s náboženskými rituálmi. Vzťah k Bohu iba biblický človek chápal ako vzťah Otec - syn/dcéra. Všade inde išlo o podriadenosť v zmysle otrok a pán. Nakoľko otroci nie sú pánmi nad svojím životom, vyjadroval sa ich stav tetovaním či skarifikáciou, ako výraz doživotnej podriadenosti voči svojmu pánovi. Tak, ako sa tetuje dobytok, aby sa vedelo, komu patrí, tak aj tetovaním sa prezentovalo, komu ten človek patrí. Ak vojak mal potetované rameno ruky, znamenalo to, že tá ruka, v ktorej drží meč, už nepatrí jemu, ale pánovi. Ak pán rozhodne, že má zabiť napríklad dieťa, tak ho zabije, lebo sa zriekol slobodného rozhodovania. Jeho ruka je nástrojom pána.


A ako sa k tetovaniu staval biblický či veriaci človek?

Biblický človek odmietal skarifikáciu či tetovane, lebo vnímal Boha nielen ako Pána, ale aj ako Otca. A keďže Boh chce, aby bol človek slobodný, nepotetovaná koža symbolizuje slobodu. Slobodný človek nie je preto "označkovaný". V samotnom židovstve sú predpisy ohľadom tetovania oveľa prísnejšie. Potetovaný žid napríklad nesmie byť pochovaný na židovskom cintoríne. U moslimov je tetovanie znakom satana a prekliatia. Čo sa týka historického pohľadu Cirkvi k tejto problematike, už v roku 787 na II. Nicejskom koncile sa diskutovalo aj o tetovaní. Koncil tetovanie výslovne zakázal ako znak pohanstva.


Niektorí ľudia si napriek tomu dávajú na telo vytetovať rôzne znaky, časti tela si nechávajú prepichovať piercingami, podstupujú kožné implantácie, zákroky plastickej a estetickej chirurgie. Svoje rozhodnutie zdôvodňujú tým, že sa im to páči, a so svojím telom si môžu robiť, čo chcú. Nakoľko si človek môže robiť so svojím telom, čo chce?

Otázka je, čo je moje? Iba to, čo si zoberiem so sebou na druhý svet a čo mi ani smrť neukradne. Smrteľné telo nám patrí dočasne, pokým nepríde vzkriesenie, ako hovorí Ježiš: A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše? (Lk 16, 12) Telo je podľa Písma chrámom Ducha Svätého (1 Kor 6, 19). Máme zaň zodpovednosť.

Mons. Peter Šimko. Foto: Júlia Kubicová

Čo sa v skutočnosti skrýva za rozhodnutím pristúpiť k takémuto zákroku?

Zákroky, o ktorých hovoríte, súvisia často s problémom sebaprijatia. Sebaprijatie vychádza z toho, že prijmem to, ako ma vidí Boh. Ak nepoznám skúsenostne Boha, veľmi ľahko skĺznem do porovnávania sa. A hneď sme tu pri inej téme. Má nás niekto rád takých, akí sme? Ľudia často majú radi len našu masku, ale v skutočnosti nás vôbec nepoznajú. Tetovaním si relatívne zafixujeme svoju masku na naše telo.  Až vtedy, keď podstúpime riziko odloženia masky, otvoríme svoj život na stretnutie s pravou láskou. Usmievaví ľudia so zdravotným postihnutím ako Nick Vujicic, sú nám príkladom.


Čo ľudí motivuje k takémuto konaniu a čo vplýva na ich rozhodovanie?

Sami o tom hovoria. Ide o módny doplnok, skrášľovanie, talizman pre ochranu či šťastie, zbavenie sa komplexov, vyjadrenie alternatívneho spôsobu života, príslušnosť k nejakej skupine, pripomienka niečoho v živote a podobne. Človek sa rozhoduje na základe poznania. Keď nám absentuje poznanie, stávame sa ľahšie manipulovateľní. Žijeme v konzumnej dobe, dobe uspokojovania materiálnych a telesných potrieb. Atmosféra konzumu tlačí ľudí k inštinktívnemu správaniu, preto kupujeme aj to, čo nepotrebujeme a robíme to, čo by sme inak nerobili. Tetovaním determinujem seba vzhľadom na symbol a miesto na tele, kde som si ho dal. To je objektívna skutočnosť. Objektívne skutočnosti podliehajú subjektívnemu spracovaniu. Ideálne je, keď je v tom súlad. Je možné, že pre niekoho sa zložito vyjadrujem, ale bez správnej teoretickej prípravy sa dopracujeme len k chaotickým výsledkom.


Ak začneme pátrať, kde to všetko v živote jedného človeka začalo, môžeme sa dostať k prepichnutiu ušných lalokov, teda k noseniu náušníc?

Ten, ktorý nechápe zmysel symbolov, vo svojej miere nevedomosti vytvára v sebe dispozíciu pracovať pre tých, ktorí chápu zmysel symbolov. Odpoveď na vašu otázku smeruje k pochopeniu zmyslu symbolov. Ucho je o počúvaní. Symbolika znaku na ucho hovorí o tom, že dotyčný musí počúvať niekoho alebo sa otvára tejto dispozícii. Čo sa týka nosenia náušníc podľa biblickej náuky neviem s istotou povedať, či sa pripevňovali prepichovaním uší alebo nie. Ak išlo o otrokov, verní otroci si na znak lojálnosti svojim pánom nechávali ucho prepichnúť (Ex 21, 6).


Ako by ste porovnali závažnosť negatívneho dopadu nosenia piercingov a tetovania, keďže oba v svojom zmysle poukazujú na otroctvo?

Treba rozlišovať medzi dočasnými a trvalými zásahmi do tela. Z objektívneho pohľadu je určite na tom tetovanie horšie ako piercing, ak nejde o piercing, ktorý spôsobuje mrzačenie či dráždenie tela. Stretávame sa takisto s tetovaním a piercingom ako vonkajším prejavom určitej životnej filozofie, ktorá má ďaleko od kresťanstva. Klasický piercing je dočasného charakteru a rany po ňom sa rýchlo zaceľujú na rozdiel od tetovania, ktorý má relatívne trvalý charakter. Bolo by zaujímavé preskúmať, čo je za tendenciou dať sa piercingovať. Či naozaj ide o skrášľovanie, alebo sa tým niečo zakrýva. 

Mons. Peter Šimko. Foto: Júlia Kubicová

"Kto príliš upozorňuje na svoje telo, vyvoláva podozrenie, že chce ukryť svoju dušu."

O telo sa treba starať a poznať ho a takisto rešpektovať jeho limity dané Stvoriteľom, preto určité zásahy môžu vyvolať následky, ktoré nechcem. Pamätám si na jednu ženu, ktorá sa zverila so svojou bolesťou, že nemôže mať dieťa, hoci vyšetrenia nevykázali problém. Videl som, aké má piercingy. S úctou a v slobode som jej navrhol, aby si skúsila piercingy dať preč, lebo dráždenie, ktoré vyvolávajú, jej môžu blokovať počatie dieťaťa. V tom istom roku už s radosťou čakala bábätko. Samozrejme, že ľudia chcú byť nezávislí a búria sa voči neslobode. Ale žiadna vec ani človek nemá silu nahradiť Boha. Po zamilovanosti do človeka či ideológie, po čase prichádza vytriezvenie a vnútorná samota. Je mi ľúto napríklad Oksany Šačkovej, spoluzakladateľky skupiny Femen, ktorá v rozlúčkovom liste pred samovraždou mala napísať: "všetci ste falošní". Spoznala holú pravdu a kiež by spoznala aj Božie milosrdenstvo.


Spomínali ste, že tetovanie je podstatne horšie, čo potvrdzuje aj štúdia zverejnená vo vedeckom časopise Sientific reports, ktorá dokázala, že drobné častice z pigmentov používaných pre tetovanie môžu prenikať do vnútorných orgánov tela. Atrament dokáže nekontrolovane cestovať po celom tele; vedci jeho nanočastice našli dokonca v lymfatických uzlinách.

Je to paradox tejto doby. Snažíme sa žiť zdravo a na druhej strane si ničíme zdravie nemiernosťou alkoholu, fajčením, preháňaním vo výkone a podobne. Zdravie si zväčša vážime iba vtedy, keď začneme mať s ním problémy. Božie prikázania sú návodom pre zdravý životný štýl. V atramente je všeličo - olovo, antimón, beryl, arzén, polycyklické aromatické uhľovodíky atď. Človek veľa škodlivých látok dokáže vylúčiť z tela von. Problémom ostávajú ťažké kovy. V súčasnosti ich nevieme z tela odstrániť. Ďalším problémom sú alergie. Samozrejme, to závisí od rozsahu tetovania a množstva. Na fyzické zdravie má malé tetovanie minimálny dopad.


A aký dopad má tetovanie na psychické a duchovné zdravie človeka?

Ak viem, o čo ide a hlavne, kde ide o tetovanie spojené s mágiou, má to rýchlejší vplyv. Ak neviem, ide o omyl. Je to ako s drogou. Ak poznám drogu a zoberiem ju, znášam následky na tele i na duši. Ak ju vezmem omylom, znášam následky iba na tele. Rozdiel je v tom, že drogu si človek zoberie, ale tetovanie má stále na sebe. Ak veriaci človek, ktorý má tetovanie, začne skusovať iracionálny odpor voči Cirkvi alebo sa zle cíti v kostole, vníma, že ho to až z kostola vyhadzuje alebo vypína - opakujem, bez racionálnej príčiny - alebo začne mať tendenciu byť neprirodzene zbožný, niečo nie je v poriadku. Jeho sloboda začína byť determinovaná, preto treba hodiť spiatočku a hľadať príčinu a pomoc. Nehovorím, že tu musí ísť primárne o tetovanie, ale stáva sa to.

Mons. Peter Šimko. Foto: Júlia Kubicová

Pre niektorých ľudí je tetovanie akoby talizman, ochranný amulet, ktorý môže byť spojený s nejakým rituálom. Nakoľko zaváži úmysel tetovania?

Úmysel zosilňuje účinok. Ide o to, kto tetuje, ako to robí - môže pri tom zariekavať - a aký symbol tetuje. Z toho vyviera rýchlosť duchovných účinkov na človeka. Pri modlitbách za vnútorné oslobodenie vnímam, že ak je človek potetovaný, zlý duch sa ho viac drží. Tetovanie je ako rana, cez ktorú zlý duch ako parazit "vyciciava" človeka. Stretol som sa s človekom, ktorý si dal vytetovať tvár svätého pátra Pia. Umelecky perfektné dielo. Tento muž viedol dlhé roky kresťanské spoločenstvo. Nakoľko tetovanie je vstupnou bránou pôsobenia zlého, mal som obavy, čo bude nasledovať. Pár týždňov po tetovaní sa spoločenstvo záhadne rozpadlo. Satan neznáša pekné vzťahy, snaží sa ich rozbiť.


Mnohí ľudia si dávajú na telo vytetovať obrázky rôznych svätcov alebo znak kríža v úplne opačnom domnení, teda, že tým budú pod väčšou Božou ochranou. Takže je veľký omyl myslieť si niečo také?

Počas križiackych výprav si niektorí rytieri dali tetovať kríž. Pomohlo im to? Kultúra vychádzajúca zo Zjavenej pravdy a pohanská kultúra sú vždy v opozícii ako svetlo a tma. V priebehu histórie pozorujeme snahy pohanského zmýšľania infiltrovať sa do kresťanstva. Aj Ježiš hovorí svojim nasledovníkom, že sa nemajú modliť ako pohania. Keby sa mnohí tak nemodlili, nepripomínal by im to. A keďže satanisti sa netaja svojou radosťou z masívneho rozšírenia tetovania, malo by nám stačiť, aby sme pochopili, čo je za tým. Sám zakladateľ Satanovej cirkvi Anton Szandor LaVey hovoril, že "každé tetovanie je vždy výrazom satanizmu, nech je to akékoľvek znamenie.


Z toho vyplýva, že všetky a akékoľvek tetovania sú nevhodné, teda nemožno ich rozdeliť na "dobré" a "zlé", resp. na "škodné" a "neškodné"?

Každé tetovanie spôsobuje vnútorné zranenie. O to viac, keď je dobrovoľné. Hĺbka zranenia závisí od úmyslu, od toho, kto ho robí a ako, a tiež od toho, o aký symbol ide. Neznamená to ale, že ten, ktorý je potetovaný, je horší človek. Je rovnako hoden lásky, je milovaný Bohom, ale je zranený. Tak, ako fyzická rana priťahuje baktérie, a preto ju treba čím skôr ošetriť, aby sa nestala živnou pôdou pre parazity a následne neoslabovala organizmus, podobne je to aj s ranou po tetovaní, ktorá zasahuje hlbšie, ako si myslíme. Zasahuje do duše človeka, lebo tu ide o hriech. Hriech vždy spôsobuje zranenie, aj keď môže mať príťažlivý zovňajšok. A diabol je expert na zneužívanie vnútorných rán, oslabovanie vnútornej duchovnej a duševnej imunity človeka a parazitovaní na ranách.

Viete odlíšiť dobré a zlé zranenie? Ak môžeme hovoriť o dobrom zranení, tak také poznám iba jedno - láska. Láska spôsobuje, že sa stávam zraniteľným. Láska mi otvára srdce. A to bolí. Ako zranený láskou, potrebujem Božiu ochranu, lebo inak sa do lásky dostane opäť náš dobre známy parazit.


Ak by sa človek rozhodol, že si nechá tetovanie odstrániť, čo by sa mohlo zmeniť v jeho duchovnom živote, a nielen?

Bol by to pre neho návrat k vnútornej slobode.


A čo ak sa tetovanie úplne odstrániť nedá, keďže niektoré látky sa usadia v organizme až tak, že ho už nikdy neopustia?

Tak to treba prijať ako svoju stigmu či svoj kríž. Veľa vecí človek robí z nedostatku poznania. Aj Ježiš na kríži povedal: Otče odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Mysleli si, že konajú správne, ale v skutočnosti boli zmanipulovaní. Potom ubližujeme sebe aj druhým. Ale Božia láska dokáže premieňať aj naše stigmy na zdroj milostí. Ale to je proces.


Médiá, móda, business majú stále väčší vplyv. Deti tak vyrastajú vo svete, ktorý latku normálnosti a morálnosti stláča do úzadia; sú vystavené rôznym negatívnym vplyvom, ktoré už rodičia nedokážu mať pod kontrolou. Čím to je, že dokonca mnohí rodičia týmto trendom podľahli, a tak sami stratili orientáciu a nevedia rozlišovať dobro od zla?

Na správanie človeka nemajú vplyv iba nariadenia ako napríklad príkazy, zákazy, ale i emócie ako napríklad hnev, strach, ako aj atmosféra spoločnosti. Otázka je, v akej duchovnej atmosfére spoločnosti sa pohybujeme? Z jednej strany môžeme mať všetko, z druhej strany čo si môžeme reálne dovoliť? Je nám umožnené slobodne rozvíjať svoje talenty? Zažívame v rodine atmosféru istoty či nie? Neumožňujeme sociálnym sieťam, aby kontrolovali naše súkromie? A vôbec, máme ešte nejaké súkromie? A čas? Máme čas? Otrok nesmie mať čas, iba slobodný. Ak je vytvorená atmosféra de facto otroctva, mnohí ľudia akceptujú tento stav bez nútenia, lebo si myslia, že nemajú na výber. Tetovanie je potom prirodzeným vonkajším prejavom atmosféry spoločnosti, ktorá človeka obklopuje.


Môže to človek nejako ovplyvniť? Čo má robiť? Ako má rozlíšiť dobro od zla?

Vzoprieť sa zlému, odpúšťať, modliť sa a nasledovať Ježiša Krista. Nič nové, veď robili to všetci svätí. "Iba viera má silu ísť proti prúdu." Pri rozlišovaní pomáha návod sv. Ignáca: Dobré je to, čo mi pomáha, aby som viac miloval Boha, blížnych, seba, prírodu. Zlé je to, čo ma odvádza od Božej lásky a podkopáva vzťahy k sebe, blížnemu a prírode. Našou úlohou je svojím životom svedčiť o láske Boha, ktorý neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil (Jn 3, 17). Na to potrebujeme silu modlitby, sviatostí a spoločenstva.


Mons. Peter Šimko. Foto: Júlia Kubicová

Mons. ThLic. PETER ŠIMKO

v kňazskej službe pôsobil vo viacerých farnostiach a zároveň ako dekan Smolenického dekanátu, notár, neskôr obhajca zväzku a napokon sudca Arcidiecézneho tribunálu, generálny vikár Trnavskej arcidiecézy a riaditeľ Arcibiskupského úradu v Trnave. Zároveň je i kanonikom, rektorom Katedrály svätého Jána Krstiteľa, tiež členom Kňazskej rady a Zboru konzultorov Trnavskej arcidiecézy a tajomníkom komisie na posúdenie predpokladaných videní a zjavení; venuje sa aj službe oslobodenia.