Meditácia na 07.02.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 5. týždňa v Cezročnom období | Mk 7,1-13
K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí.
Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?"
On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.` Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov."
A hovoril im: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje. Lebo Mojžiš povedal: ‚Cti svojho otca i svoju matku` a: ‚Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť.`
Vy však hovoríte: ‚Keď človek povie otcovi alebo matke: Korban, čo znamená, že všetko, čím by som ti mal pomáhať, je obetný dar,` už mu nedovolíte nič urobiť pre otca alebo pre matku. A rušíte Božie slovo pre svoje obyčaje, ktoré si odovzdávate. A mnoho iných podobných vecí robíte."
Božie prikázania nie sú vecou vkusu
Keď sledujeme život okolo seba, vieme, že sa mnoho rozpráva okolo vkusu a nevkusu. Jedna skupina ľudí, ktorá na to má, myslím tu na peniaze, oblieka sa, vraj, podľa najnovšej módy, pritom často vyzerá komicky, ide však s duchom doby. Druhá skupina, ktorá na to nemá, uspokojí sa i s niečím lacnejším a pritom môže mať správny vkus.
V edícii Križovatky Alena Hanzlíková vydala knihu Vkus a nevkus okolo nás. Mohli by sme túto knihu nazvať problematickou v oblasti estetiky každodenného života. Kniha sa zaoberá otázkou vkusu a nevkusu, podáva praktické ukážky z oblasti odievania, kultúry bývania, výzdoby a podobne. V poriadku, povieme si, malo by to tak okolo nás skutočne byť. Vkusné a pekné. Čo chcem týmto úvodom povedať?
Vkusom a nevkusom v čase Krista sa zaoberali farizeji, ktorí si namýšľali, že všetko čo robia, je správne a len oni majú najlepší recept na život. Preto sa pýtali Ježiša: “Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ (Mk 7,5) Vieme, že Marek napísal svoje evanjelium pre rímskych kresťanov, ktorým hlásal evanjelium Peter apoštol a Marek ho na cestách sprevádzal. Rimania však židovské zvyky nepoznajú, preto im ich vysvetľuje. Mojžiš dal Židom Zákon, ktorý im mal pomôcť skvalitniť ich vzťah k Bohu. K týmto predpisom farizeji popridávali rôzne vysvetlivky, až sa to všetko stalo formalizmom a viedlo to vo viere farizejov k pokrytectvu. Vieme, že Pán Ježiš prišiel do konfliktu s učiteľmi zákona ohľadom pôstu, ale i slávenia soboty, dňa odpočinku.
V evanjeliu ide o zásadnú otázku, či je dovolené rušiť Božie prikázanie, aby sa zachovala tradícia. Ježiš hovorí jasne, že Božie prikázania sa nesmú rušiť. Tradícia musí ustúpiť. To vidíme aj z toho, keď sa zastáva svojich učeníkov, ktorí nezachovali obradnú čistotu a nedodržali tradíciu predkov, ktorá hovorila, že skôr ako budú jesť, musia sa umyť. Ježiš im odhaľuje veľmi vážnu skutočnosť. Farizeji si veľmi potrpeli na vonkajšom zachovávaní predpisov, ale vo vnútri sa dokázali ospravedlniť. Povedal im: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázania, aby ste zachovali svoje obyčaje“ (Mk 7,9). A hneď im podá aj dôkaz. Mojžiš povedal: „Cti otca svojho a matku svoju“ a: „Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť“ (Mk 7,10). Vy však hovoríte: „Keď človek povie otcovi alebo matke: Korban, čo znamená, že všetko, čím by som ti mal pomáhať, je obetný dar“, už mu nedovolíte nič urobiť pre otca alebo pre matku. A rušíte Božie slovo pre svoje obyčaje, ktoré si odovzdávate. A mnoho iných podobných vecí robíte“ (Mk 7,11-13).
Židia totiž v čase Krista mali zvyk, čiže tradíciu, že sľubom venovali Bohu to, čo mali dať na výživu rodičov. Týmto spôsobom sa mohol syn zbaviť povinnosti chovať svojich rodičov a mohol im odoprieť všetku hmotnú podporu. Záväzok takého sľubu považovali za mocnejší ako prirodzenú povinnosť starať sa o rodičov a zaopatriť ich. Počínanie zákonníkov bolo často výsmechom všetkej spravodlivosti. Tieto židovské záležitosti musel Marek opísať i nám, aby sme vedeli pochopiť správnosť počínania Pána Ježiša. Veď z evanjelia vieme i tieto slová Pána Ježiša: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Vidíme, že Pán Ježiš dáva na správnu mieru veci, keď hovorí, že tradícia, ktorú si povymýšľali ľudia, musí ustúpiť pred Božími prikázaniami.
Žiaľ, aj v našich časoch sa nájdu takí, čo by boli radi, aby Desatoro Božích prikázaní neexistovalo, alebo aspoň bolo verejne prehlásené ako neúčinné a bezvýznamné. Domáhajú sa toho, lebo Desatoro nezachovávajú, obchádzajú ho, a preto sa im ozýva svedomie. No to sú aj takí, čo pristupujú ku sv. prijímaniu, ale ich srdce je ďaleko od toho, čo robia. Ale Desatoro má aj dnes istú vážnosť a dôležitosť, akú malo aj v časoch Mojžišových.
Aj v našich časoch je potrebné, aby sa svet vrátil k jeho plneniu. Ba ako sám Ježiš ho priviedol k úplnosti, keď vyhlásil: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34). Môže sa stať to, že aj Evanjelium sa môže zle pochopiť a vidíme v ňom len príkazy a zákazy. Preto si nesmieme myslieť, že sme dobrými kresťanmi, keď navonok plníme to, čo nám Desatoro a kresťanská morálka prikazuje. To všetko však nestačí k tomu, aby sme boli spasení, ale svoju vieru musíme predovšetkým žiť vo svojom vnútri i navonok.
V zachovávaní príkazov nesmieme hovoriť o vkuse a nevkuse. Príkaz musíme zachovať aj vtedy, keď nám je i najmenej príťažlivý. Amen.