Meditácia na 11.08.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Sobota 18. týždňa v Cezročnom období | Mt 17, 14 - 20

separator.png

K Ježišovi pristúpil istý človek, padol pred ním na kolená a hovoril: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom: je námesačný a veľmi trpí, lebo často padne do ohňa a často do vody. Priviedol som ho k tvojim učeníkom, no nemohli ho uzdraviť." Ježiš povedal: „Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho sem ku mne." Ježiš zlému duchu pohrozil, ten z neho vyšiel a chlapec bol od tej hodiny zdravý. Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?" On im povedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ‚Prejdi odtiaľto ta!` prejde. A nič vám nebude nemožné."

separator.png

Čo spôsobuje nedostatok našej viery?
 

Prednedávnom som sa započúval do rozhovoru detí, ktoré mali detské silácke reči. Malý Janko poznamenal: "Keby som mal silu ako otecko, dokázal by som to aj ja! ale keď budem veľký, aj ja to dokážem!"

Prečo spomínam túto myšlienku? Často sme aj my dospelí ako deti. Máme silácke reči a často povieme: "..keby, keby..."
Ten chlapec vyrastie, ale čo dospelí? Chlapec získa silu. U nás veriacich sa tiež dá a má hovoriť o sile, ktorá je i hlavnou myšlienkou evanjelia.

Apoštoli sa pýtali Pána Ježiša: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?" (Mt 17,19). Nevedeli totiž uzdraviť námesačného chlapca. A vtedy im Pán Ježiš povedal: „Pre svoju malú vieru... Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko..." (Mt 17,20).

Apoštoli nemohli uzdraviť chlapca, pretože nemali dostatočne silnú vieru. Evanjelista Matúš poukazuje, aký veľký dôraz kladie Pán Ježiš na našu vieru. Aká by mala byť, aby mohla pôsobiť na veci pre ľudský rozum nemožné - ako je uzdravenie nevyliečiteľne chorého, či premiestniť horu na iné miesto. Učeníci majú mať vieru aspoň takú, ako je horčičné semienko. To znamená vieru, ktorá je navonok nepatrná, ale vo vnútri silná, ktorá sa rozvíja vo väčšej dôvere v Boha a opiera sa stále viac a viac o neho. Takáto rozvinutá viera to nie je nejaký začiatočný súhlas rozumu a presvedčenia, že Pán Boh má pravdu, ale to je viera, ktorá sa osvedčila v skúškach, v utrpení, v chorobe, keď bola nedocenená, neuznaná i prenasledovaná. Kto sa v takýchto situáciách osvedčí, ten dokáže všetko vložiť do rúk Boha. Ten má vieru, ktorá je schopná urobiť viac, ako je hory prenášať.

Prečo je naša viera v živote tak málo účinná? Prečo tak málo dokáže? To preto, lebo sme ju nerozvinuli, neurobili sme ju silnou v páľave skúšok, prekážok a neurobili sme ju akousi riadiacou pákou - volantom v našom živote. Často môže o nás platiť prirovnanie, že sme ako vodič - začiatočník, ktorý kŕčovite drží v ruke volant. Je neskúsený. V našom prípade si máme uvedomiť, že je tu ktosi, kto má viac skúseností, kto je najlepší znalec a to je náš Boh. Prenechajme teda na neho svoje starosti a posaďme sa vedľa neho ako spolujazdec.

Prvoradou povinnosťou kresťana je rozvíjať vieru. A to nielen vo chvíľach, keď sa cítime dobre, ale vždy a za všetkých okolností naučiť sa dôverovať Bohu. S Bohom ako so svojím sprievodcom, radcom a učiteľom dokážeme úspešne absolvovať i ten najťažší úsek nášho života. Dôverujme v Boha! Nehovorme: keby bola iná doba, iné okolnosti, iné veci. Pán nás chce mať tu, v tejto dobe, za týchto okolností. Tu a teraz musíme zveľaďovať a upevňovať svoju vieru.

Dieťa môže dorásť a zmocnieť. Bude silné ako jeho otec a už nepovie: "...keby, keby..." Aj my sa naučme vždy a všade dôverovať Bohu, a nepovedzme: "...keby, keby..." Boh je predsa vždy s nami! Amen.

YouTube | Gloria.tv