Meditácia na 08.11.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok 31. týždňa v Cezročnom období | Lk 15, 1 - 10
K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi." Preto im povedal toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.` Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.` Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie."
Majme radosť nad bratom, ktorý robí pokánie
Človek sa dokáže tešiť z rôznych vecí a udalostí - z výhry, úspechu, šťastia... ale vieme sa tešiť z výhry, úspechu a šťastia svojich drahých? A dokážeme to aj vtedy, keď sa jedná o druhých, cudzích ľudí? Dokážeme sa tešiť aj z návratu márnotratného syna, brata, sestry a priateľa k Bohu? Na túto tému hovorí evanjelium, keď Lukáš zdôrazňuje slová Pána Ježiša: „Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie... „ (Lk 15,7). Okolo Pána Ježiša sa zdržiavalo veľa mýtnikov-colníkov a iných hriešnikov, ktorí boli farizejmi a zákonníkmi považovaní za menej vážených, a preto sa pohoršovali nad Kristom, ktorý sa vydával za Mesiáša, že sa stretáva s takýmito ľuďmi. Považovali to za znečisťovanie, a preto si počínajú zvláštne. Chcú Pána Ježiša odtrhnúť od jeho najvernejších poslucháčov. Takéto počínanie sa nám zdá divné a tiež aj zastaralé. Možno povieme: To bolo vtedy. Druhá skupina sa môže zas dožadovať tolerantnosti, veď predsa Pán Ježiš sa mohol stretávať s kým chcel.
Na text evanjelia môžeme preto reagovať rôzne. Keď sa však zadívame okolo seba, musíme si priznať, že farizejstvo nie je vec zastaralá. Veď aj okolo nás, a možno sme to aj my sami, tiež postupujú podobne vzhľadom k Cirkvi ako vtedy k Pánu Ježišovi. Jedni vyčítajú Cirkvi, že je príliš zhovievavá so súčasným svetom, druhí jej vyčítajú prílišnú prísnosť. Možno týmito námietkami chcú narušiť dôveru voči Cirkvi. Veď takto postupovali aj voči Kristovi. Aj my sme viac alebo menej zodpovední za stav názorov. Pán Ježiš odpovedá na výčitky troma krátkymi podobenstvami, ktoré veľmi dobre poznáme, ktoré sú nám blízke a vždy, keď ich počúvame, cítime, že sa nás dotýkajú. V prvom podobenstve hovorí Pán Ježiš o pastierovi, ktorý mal sto oviec. Jedna z nich sa zatúlala a on ju hľadá. Keď ju nájde, berie si ju na ramená a s radosťou sa vracia do košiara. V druhom podobenstve rozpráva Pán Ježiš o žene-gazdinej, ktorej sa stratila jedna drachma. Prezrie a vymetie celý dom, a keď ju nájde, zvolá svoje susedky, aby sa s ňou tešili. V treťom podobenstve rozpráva Pán Ježiš o otcovi, ktorý má dvoch synov. Jeden z nich si berie svoju čiastku majetku, ktorú premárni a ustarostený otec čaká na jeho návrat. Keď sa tento syn vracia, prijíma ho s veľkou radosťou. V každom podobenstve môžeme nájsť pre nás poučenie. Je to radosť, ktorá sa objavuje po chvíľach nepokoja, hľadania. Tieto tri podobenstvá majú čosi spoločné. Boh sa raduje z návratu hriešnika, a rovnako Pán Ježiš sa teší z tohto návratu a chce, aby sme sa aj my tešili z toho istého dôvodu. Pastier, gazdiná a otec rodiny sú rovnako ustarostení, zároveň aj veľmi bdelí, keď túžia nájsť to, čo stratili: ovcu, drachmu, syna.
Tak isto sa správa Boh ku každému z nás vo svojej nekonečnej starostlivosti a veľkej trpezlivosti. Každý z nás môže cítiť, že tou zablúdenou ovečkou môžeme byť my sami. Na nikoho z nás Pán Ježiš nezabúda. Trpezlivo sa zaujíma o každého a túži, aby sa láska ozdravela. Nerobí to v tom zmysle, aby nás pokoril, ale aby nás prijal svojou starostlivosťou ako pastier svoju ovečku. Pavol apoštol píše Timotejovi: „Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník" (1 Tim 1,12).
Tieto slová možno sa nám zdajú byť prehnané. V každom prípade sa týkajú aj nás. Veď kto z nás si môže povedať, že už čosi podobné nezažil, keď sa stretol s Kristom, ktorý ho srdečne prijal, keď sme boli obťažení hriechmi? Kto z nás necítil pri odpustení hriechov posilu, keď sme si vo svojej hĺbke srdca uvedomili svoj hriech? Nech sme ktokoľvek, nech si myslíme o sebe čokoľvek, buďme o tom presvedčení, že Pán je stále pri nás. Nesmieme sa nikdy hanbiť, báť, ale práve naopak, dúfať a dôverovať v jeho milosrdenstvo. Lebo ten, kto dúfa a čerpá z Božieho milosrdenstva, nebude sklamaný. Všetci sme hriešni a Boh je ochotný nám odpustiť. Uvedomme si to, že až do konca života budeme potrebovať jeho odpustenie a že vytrvať v dobrom bez Božej milosti nebude môcť nikto z nás. Táto neustála trpezlivosť, akou každého z nás obklopuje, je tiež našou radosťou, keď sa s ním zmierujeme. Z čítaní si máme uvedomiť dve veci, a to: Pán Ježiš má o nás starosť a každému z nás chce odpustiť.
Na konci rozprávania o márnotratnom synovi môžeme nájsť ďalšie poučenie: Starší brat sa vracia z poľa. Keď počuje hudbu a tanec, pýta sa na dôvod. Keď zistí, že je to návrat jeho brata, začína sa stavať proti bratovi, ktorý zlým životom premárnil časť majetku, a teraz mu otec ešte pripraví hostinu! On, ktorý bol verný svojmu otcovi, nikdy nič podobné od otca za to nedostal. Máme tu istý druh otázky, ktorou Pán Ježiš odpovedá na ich adresu - ako to, že sa otec teší z návratu hriešnika? Prečo sa aj vy netešíte, ale sa cítite ešte dotknutí a máte námietky, že Boh neberie do úvahy vaše čnosti a zásluhy? Pán Ježiš to zhrnul do slov, ktoré kladie do úst otca, na adresu staršieho syna: „ ... lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa" (Lk 15, 32).
Prečo sa u nás objavuje hnev na úkor dobra, ktoré je udelené blížnym? Veľmi často tí, ktorí sa zmenili, alebo sa vracajú, hovoria, že kresťanské spoločenstvo, do ktorého sa vracajú, ich neprijíma s radosťou, ale často ľahostajne a podozrievavo. Preto radšej niektorí zostávajú na svojom starom mieste. Nespôsobuje toto všetko nepokoj tých „spravodlivých", ktorí si namýšľajú, že sú dokonalí?! Niektorým sa zdá, že Boh im zavadzia, keď im káže zmeniť svoj život. Nemôžu zniesť to, že Boh sa môže prejaviť za ich uzatvorenou skupinou, že ku konaniu dobra si môže poslúžiť aj inými ľuďmi. Dosť často zlo pochádza odtiaľ, že sa považujeme za dokonalejších od iných a chceme, aby sme z tejto pohnútky boli špeciálne vyznačení Božou starostlivosťou. Považujeme sa za poriadnych, cenných, osožných a sme taktiež hriešnikmi, ktorí potrebujú Božie odpustenie. Dokážeme sa pomodliť za tých, ktorí nám spravili bolesť, škodu, ktorí nás urazili? Ak už nie ústami, tak aspoň v srdci neprajeme im za to trest?
Boh si praje, aby sme zmenili svoj postoj k hriechu u seba a tých, ktorých si Pán volá a ktorým on odpúšťa, aby sme vedeli medzi seba aj prijať. Ako nás Boh obdarúva láskou, tak obdarúvajme aj my svojich zblúdených bratov a sestry pri ich návrate do košiara ako ovečku, ktorú našiel Pán. Tešme sa ako žena so svojimi susedkami, keď našla mincu. Otvorme svoju náruč i srdce pre každého márnotratného syna, a nebuďme ako starší brat, ktorý, hoci bol verný otcovi, voči bratovi sa nezachoval tak, ako to chcel jeho otec.
Vzbuďme si tento úmysel a budeme sa dnes rozchádzať obohatení a šťastnejší. Bude to pre nás veľká výhra. Bude to obohatením pre tých, ktorí sa vracajú a tí nech cítia, že sú medzi nami vítaní, že sa z ich návratu a stretnutia tešíme. Amen.