Meditácia na 09.12.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Leokádia, Gorgónia a Valéria | Mt 3,1-6
2. adventná nedeľa
V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.
Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.`"
Advent v živote svätcov
Každé obdobie v liturgii Cirkvi má svoje čaro. Advent nevynímajúc. Adventný veniec, spev piesní s nádychom radostného očakávania narodenie Krista, príprava na vianočnú sviatosť zmierenia a tiež i premýšľanie – ako a čím prekvapiť, potešiť svojich pri vianočnom stromčeku – majú v sebe zvláštnu silu. Má sa udiať čosi krásne.
V živote svätých nachádzame tiež akési obdobie adventu. Je to čas radostného uvedomovania si, že aj keď sú v tom počte ľudí na svete neznámi, Boh s každým má svoj plán a nikto nie je zbytočný. Radostný prístup ku svojej viere zbavuje človeka strachu o to, čo bude, dáva mu nádej na získanie veľkej odmeny a inšpiruje ho v konaní dobra. Advent v živote každého človeka je čas dozrievania a prípravy na stretnutie s Bohom.
Tak aj dnes sú rovnako aktuálne slová: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky" (Mk 1,3).
Tieto slová napísal prorok Izaiáš už dávno pred narodením Jána Krstiteľa, na ktorého ich najviac vzťahujeme, že pripravoval cestu i srdcia Židov pre Krista. Ako za čias proroka a tiež aj Jána Krstiteľa, tak aj dnes majú jeden cieľ. Život každého človeka sa má tak sformovať, aby slová, skutky, myšlienky, celý prejav ľudí sa zhodoval s vôľou Božou. Aj keď Kristus povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma" (Lk 9,23), neučí nás, aby sme prijímali svoje povinnosti len ako bremeno, ale ako radostné očakávanie na stretnutie s ním. Ježiš nás posilňuje svojím slovom cez prorokov a v evanjeliách, ako svoj život prežiť v náš prospech: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania" (Mt 19,17).
Pozorné čítanie a štúdium životopisov svätých nás môže osloviť. Títo dnes v Cirkvi uznávaní bratia a sestry, ktorým dala Cirkev najväčší titul „svätý", boli ľudia ako sme i my dnes. Žili v rodinách, mali svoje ťažkosti. Ich život bol však krásnym adventom. Všetko, čo podnikali a robili, malo pre nich len vtedy zmysel, keď to bolo v zhode s Božou vôľou. Slová Pána Ježiša „... buď vôľa tvoja" (Mt 6,10) nepoznali len pri modlitbe, ale tiež v praxi. Ich život bol radostný, hoci často oveľa ťažší, ako si myslíme, lebo mali túžbu stretnúť sa navždy s Pánom.
Poučením a povzbudením pre nás môžu byť dnešné tri svätice.
Svätá Leokádia bola Španielka. Mesto Toledo jej postavilo katedrálu ako svojej patrónke mesta. Boh jej dal život v časoch, keď sa rodila sloboda kresťanstva. Kresťanstvo sa šírilo nielen vo všetkých provinciách Ríma, ale aj medzi všetkými vrstvami ľudí. Lekodáiu zastihlo jedno z posledných prenasledovaní pred vyhlásením Milánskeho ediktu r. 314. Španielsky miestodržiteľ cisára Daciána prenasledoval kresťanov. Lekodáia sa netajila svojou vierou. Okrem toho, že bola krásna, vlastnila mnohé čnosti, ktoré ju robili osobnosťou. Miestodržiteľ si bol vedomý toho, že keď sa mu podarí dostať Leokádiu na svoju stranu, získa mnohých. Vyzval ju, aby sa zriekla viery. Vyhrážal sa jej i sľuboval. Leokádia si bola vedomá toho, že jej život tu na zemi je len príprava na večnosť. Pred súdom vyhlásila: - Vážim si ako najvyššie šťastie, že poznám a môžem oslavovať pravého Boha a jeho jednorodeného Syna, ktorý za našu spásu zomrel na kríži. A nič ma nemôže donútiť, aby som sa spreneverila môjmu Pánovi a Spasiteľovi, ani zviesť k tomu, aby som slúžila modlám. Radostne strpím všetku potupu za vieru, ktorej sa vy z nevedomosti rúhate a ochotne pôjdem za ňu na smrť. Veď potom môj nebeský ženích mi odovzdá nevädnúci veniec víťazstva. – (por. Katolícke noviny 49/1986). Aj vo väzení si zachová svoj pokoj. Zomrela ako mučenica.
Radosť z prežívania viery je často nielen záležitosťou jednotlivca, ale aj celej rodiny.
Z rodiny svätej Gorgónie máme ešte svätých - matku sv. Nonu, bratov sv. Gregora Naziánskeho a sv. Cezária. Aj ich otec zomrel v chýre svätosti. Časť života žili spolu. Bola to matka, ktorá im vštepila radosť z viery. Gorgónia bola vydatá. Snažila sa byť vzorom v dobrých skutkoch. Brat Gregor sa o nej vyjadril slovami: Nebolo chudáka, ktorého v tej dobe by neprijala a nedala mu podľa potreby nie almužnu, ale jeho chlieb, jeho odev a príbytok. A v tom je rozdiel. Sestra bola svetlom pre slepých, palicou pre chromých, matkou pre siroty, peňaženkou pre vdovy, útočišťom pre trpiacich!
Tretia svätica, na ktorej si dnes môžeme všimnúť, ako prežívala svoj životný advent, je sv. Valéria. Nevieme, akým spôsobom bola umučená v meste Limoges vo Francúzsku. Tradícia o tejto svätici hovorí ako o žene, ktorá už na začiatku kresťanstva vo Francúzsku viac si cenila zomrieť za Krista, ako zriecť sa viery.
Keď si uvedomíme, že jej vedomosti o Kristovi boli oveľa slabšie ako naše, musíme uznať, že ku spáse nestačia len vedomosti, učenosť, množstvo informácií o Bohu, ale presvedčenie preukázané spôsobom života.
Kto chce prežiť skutočne naplno svoju vieru, uvedomuje si, že musí siahnuť po slovách Pána Ježiša v blahoslavenstvách. Nielen dnešné svätice, ale všetci, ktorých si dnes uctievame ako svätých, naplnili svoj životný advent duchom slov Krista o blahoslavených. Tak pripravili vo svojich srdciach cestu pre Pána. Nielen Pán Ježiš, ale aj svätí nás oslovujú: Nasledujte nás!
Dnes, uprostred adventnej doby, ešte nekľačíme pred jasľami, nevidíme dieťa Ježiša, ale veríme v božstvo Krista. Tak nech náš životný advent nesie sa v radostnom duchu očakávania na stretnutie s naším Bohom-Ježišom Kristom.
Amen.