Meditácia na 02.01.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Bazil Veľký a Gregor Naziánsky, biskupi a učitelia Cirkvi | Jn 1,1-18

separator.png

Vedomie zodpovednosti za svätosť
 

Mnohí patríme medzi tých, čo dnes povedali: Už je po sviatkoch. A to aj napriek tomu, že naše domovy a kostoly ešte krášlia stromčeky a vianočná výzdoba. Vraciame sa už ku každodenným povinnostiam. Aby sme rýchlo nezabudli na chvíle prežité v pokoji, na svoje predsavzatia, aby sme rýchlo neodložili veci, na ktoré sme sa toľko pripravovali, zastavme sa pri slovách z dnešného evanjelia.

„Z jeho plnosti sme my všetci dosiahli milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista" (Jn 1,16-17).

Dnešné evanjelium je nám dobre známe. Je to úvod evanjelia podľa Jána apoštola. Tento úvod sme už čítali tri razy za posledné dni a dnes štvrtý raz. Prvý raz na svätej omši cez deň na sviatok Narodenia Pána. Na sviatok apoštola Jána sme tiež čítali tieto slová. Tretí raz, keď sme sa lúčili so starým rokom, vtedy znova sme siahli po Jánovom úvode.
Dnešná nedeľa, druhá vo vianočnom období, nám predkladá na zamyslenie tento text. Môže nás ešte aktuálne osloviť? Čo riadok a verš, to hĺbka slov, bohatosť myšlienok. Čím hlbšie sa ponárame do textu, zisťujeme, že tam nie je zbytočné slovo. Ján píše o slávnostnom okamihu príchodu Krista na svet. Jánove slová sa zdajú na prvé počutie nepochopiteľné. Možno niekoho naplní pocit, že nás slová akoby prerástli. A predsa; Slovo-Logos pri pozornejšom zamyslení napĺňa našu dušu pokojom. Jánove slová v nás pôsobia tak, že cítime túžbu priam povedať: Tak to muselo byť od začiatku. Ježiš skutočne patrí neodmysliteľne k Bohu Otcovi. I ducha Svätého a jeho silu cítime pri rozmýšľaní nad textom. Jeho dary priam cítiť na dotyk. Text hovorí o živote. Zo slov je cítiť moc, silu, priam výzvu vzlietnuť. Ku tak dokonalej harmónii slov, myšlienok, ako ich Ján podáva, mohol dôjsť len po osobnej skúsenosti a ešte k tomu za priamej spolupráce s Duchom Svätým. Tak slovo Boh, ktoré v sebe skrýva počiatok všetkého a v ktorom je každý život, ktorý je Svetlom pre človeka, tento Boh sa stal človekom, stal sa nám podobný podľa tela, prišiel medzi nás, svojich, aby nám ukázal to, k čomu by sme sa nikdy neboli dopracovali. Ján ako autor týchto slov spoznával Ježiša od okamihu, keď Ján Krstiteľ o Ježišovi povedal: „Hľa, Baránok Boží" (Jn 1,35). Vtedy odišiel od Jána Krstiteľa. Jánove slová o Ježišovi v evanjeliách sú oveľa hlbšie a presvedčivejšie, ako u ďalších troch evanjelistoch, ktorí písali o Ježišovi. Prečo?
Dá sa to pochopiť aj z evanjelia sv. Marka, ktorý o Jánovi napísal: „A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi" (Mk 5,37). Tak to bolo pri Premenení (por. Mk 5,37), pri príprave na Poslednú večeru (por. Mk 9,1-3). Ján sám o sebe napísal: „Jeden z jeho učeníkov, ktorého Ježiš miloval, bol celkom pri Ježišovej hrudi" (Jn 13,23). Tieto spomienky Jána sú tak mocné a tak živé, že ako starec píše evanjelium, okolo roku 100, ktoré je prejavom významného oslovenia. A práve to cítime dnes v závere jeho úvodu – prológu, keď nás chce priam zapáliť k nasledovaniu Ježiša: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista" (Jn 1,16-17).

Ján nemohol zabudnúť na to, čo prežil, a to nám píše: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života" (Jn 1,1). Ján má snahu osloviť nás svojimi slovami, aby sme Kristovi neverili len vo chvíľach príjemných, radostných, keď nás snáď vyznanie viery nič nebude stáť. On, ktorý jediný nezomrel mučeníckou smrťou, ktorý však snáď trpel najviac z apoštolov, ako starec nás povzbudzuje: Oplatí sa žiť pre Krista. Náš život má skutočný zmysel a význam len v spojení s Kristom. Kristus je skutočne naša: Cesta – pravda – život (por. Jn 14,6).
O pravdivosti týchto slov nás presviedča história. Koľkým mocným a slávnym svet prejavoval úctu, obdiv a uznanie. áno, mnohí majú aj dnes svojich obdivovateľov. Napríklad Cicero, Sokrates a iní filozofi..., hudobní skladatelia – Bach, Handl, Schubert..., maliari – Picasso, Benka... a tiež cisári, králi, prezidenti a pod. Mnohí sa považovali za slávnejších od Krista. Spomeňme si na vyhlásenie Beatles pri jednom vystúpení v Kanade. Čo oni teraz dávajú svetu. Čím svet dokážu nadchnúť natoľko, že ľudia sú ochotní zriecť sa všetkého bohatstva, života, mladosti a ísť za nimi.
Nikto a nič nemôže tak osloviť a naplniť život človeka ako Kristus. Aj keď ho neprijali jeho rodáci, národ a odstránili ho ako nepríjemnú prekážku v ich živote; On neprestal milovať. Zvíťazil nad prázdnymi slovami, pretože Kristus je pravda – cesta – život. Zvíťazil nad tmou, pretože; On je svetlom. On aj dnes dáva každému, kto prosí, milosť za milosťou pre život.

Zvlášť si to uvedomujeme, keď si po tieto dni zoberieme do rúk životopisy svätých. Spomeňme si na dvoch priateľov, ktorých spojil Ježiš; Bazila Veľkého a Gregora Naziánskeho. Čím si získali popredné miesto v Cirkvi?

Svätý Bazil pochádza z rodiny, ktorá dala Cirkvi viacerých svätých. Starú matku z otcovej strany Makrínu, potom obidvaja rodičia Bazil a Emélia, jeho staršia sestra Makrína, brat Peter a Greor, ktorého poznáme v Cirkvi aj ako sv. Gregora Nyssenského. Ako chlapca ho vychovávala stará matka. Otec, aj keď rýchlo zomiera, je mu prvým učiteľom. Na štúdiách v Aténach sa zblíži s Gregorom Naziánskym, ktorého poznal už v Cézarei. Obaja okrem filozofie a rečníctva majú ešte väčší záujem o hlboký duchovný život. Obaja sú mnísi. bojovali proti bludárom ariánom. Cirkev im zveruje úrady biskupov, aj keď ich neradi prijímajú. Bazil zomiera ako 50-ročný. Titul „veľký" si nedal sám, ale dali mu ho tak veriaci, ako aj neveriaci. Gregor veľa píše. Bazil ho vysvätí na biskupa. Ako biskup však veľa nepôsobí. Po smrti Bazila sa stáva stĺpom pravoverných. V Carihrade zastáva vážnu úlohu. Zomrel ako 60-ročný r. 389.

Čo nám môžu dnes títo svätí povedať? Nikto a nič nám nebráni plniť si svoje povinnosti, využívať dary rozumu, žiť spoločenským životom, ale najmä konať všetko vo vedomí, že Boh to všetko vidí, Boh bude odmieňať. Boh chce mať z nás silné osobnosti. Na začiatku roka nám cez úryvok a príklad Jána apoštola a sv. Bazila a Gregora chce povedať, že nesmieme strácať vedomie zodpovednosti za svoju svätosť. Keď vieme zodpovedne pristupovať ku svojim materiálnym povinnostiam, keď nám nie je ľahostajné, čím a kto sme, tak máme vážne si plniť svoje povinnosti aj voči svojim dušiam. Nie je na škodu častejšie sa v tichu ponoriť do svojho vnútra. To preto, že svoju tvár poznáme, registrujeme zmeny na nej, bránime sa im. Tým viac nás má naplniť zodpovednosť za nesmrteľnú dušu. Iný prejav má pre dušu detstvo, zrelý vek či staroba. Duša je tiež značená časom. Tvár však smrťou podľahne skaze. Duša však nepodlieha rozkladu. Večný Boh sa nám stane odmenou alebo trestom podľa toho, s akou dušou sa mu predstavíme.
Začíname prežívať nový občiansky rok. Máme za sebou sviatky povzbudenia a milostí, a preto dnes je namieste ešte viac sa udobriť s Bohom, vážnejšie prijať svoje predsavzatia a rozhodnejšie prejaviť svoju vieru cez skutky.

Tak ako sa rýchlo skončili sviatky, tak rýchlo sa môže skončiť aj náš život. Nikto z nás nepovie: Konečne je už po živote. Práve naopak, prijímame život ako veľký dar. Preto povinnosti sú naším prostriedkom dokázať Bohu, že nám život nie je ľahostajný. Aj dnes pri dnešnej sv. omši ďakujme za milosti a otvorme sa ďalším. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012