Meditácia na 23.02.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Polykarp, biskup a mučeník | 2 Tim 4,1-5
Pôst je časom vnútorného očistenia a ľútosti nad hriechmi. Je to čas milosrdenstva a milosti. Boh nám ponúka milosť - pomoc, aby sme dokonale spoznali svoje vnútro, oľutovali a odvrátili sa od svojich hriechov, aby nám mohol odpustiť a darovať ďalšiu silu v ceste za ním. - Ľubomír Stanček -
List ako svedectvo
Keď sa nám dostane do rúk list, nie ku každému sa správame rovnako. Jeden odložíme stranou ako nepríjemný, iný berieme do rúk s úctou a láskou, pretože sme sa naň tešili. Ďalší po prečítaní, prípadne po nazretí, či anonym putuje do koša bez mrknutia oka a znepokojenia sa nad obsahom, pretože sme ho nečítali. Iný odložíme na pamiatku. Matka s radosťou ukáže list od syna a teší sa s ním. Chlapec na vojenčine sa poteší zasa listu od svojho dievčaťa...
A dnes čítame krásne slová z Listu apoštola Pavla Timotejovi: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj, a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou" (2 Tim 4,2).
Timotej je mladý biskup. Pavol na svojich cestách medzi pohanmi poznal služby tohto mladého kresťana. Presvedčil sa o jeho zrelosti vo viere, hoci roky o tom nehovorili. Pavol potreboval spolupracovníkov, ktorí by pokračovali v tom, čo on započal. A tak sa zrieka Timoteja pre svojich bratov a sestry vo viere, podobne ako Títa. Zrieka sa, ale nie celkom. Zachovali sa nám listy, v ktorých vidíme a cítime apoštolovu lásku ku ich práci. Preto Listy sv. Pavla sú povzbudením a poučením všetkým, ktorí sa dali Kristovi do služby, tak v prvých storočiach, ako aj dnes.
Možno sme podcenili službu, ktorú môžeme konať aj my, a to službu cez list. Stačí napísať pár slov a niekto, kto nás má rád, možno pookreje, poteší sa, povzbudí sa. Nemali by sme zabúdať na tento druh apoštolátu. Keď píšeš list, nemalo by v ňom chýbať kresťanské cítenie. Ako zrno do dobrej zeme padnú slová veriacich rodičov synovi, ktorý je na vojne a oni tak samozrejme spomenú Boha, modlitbu, vieru...
Ako dobre padne slovko o modlitbe matke, otcovi, priateľovi, chorému a podobne. List môže zohrať vážnu úlohu pri naprávaní chýb, v ktorom sa môžeme ľahšie ospravedlniť, poprosiť o odpustenie, poďakovať sa za preukázané dobrá a podobne.
Zaujímavé listy čítame aj v životopisoch svätých. Môžeme sa o tom presvedčiť aj dnes u svätého Polykarpa. Pamiatka sv. Polykarpa je záväzná pre celú Cirkev, aby sa takto vzdala úcta dôstojnému nástupcovi apoštolov, zvlášť sv. Jána Evanjelistu, ktorý bol Polykarpovým učiteľom. Zachovalo sa nám priame a vierohodné svedectvo o jeho mučeníckej smrti. Je ním dojímavo presný a nepopierateľne pravdivý list, ktorý opisuje,
Ako sa sv. Polykarp skryl zo strachu pred vlastnou slabosťou, keď sa dozvedel, že i jeho hľadajú prenasledovatelia kresťanov, a to preto, že vo svojej pokore nemal dôveru k sebe samému. Bol už starý, a teda nemohol sa príliš spoliehať na svoje vlastné sily. V úkryte sa modlil ku Kristovi o potrebnú vytrvalosť a neohrozenosť. Ukrýval sa v jednej dedinskej sýpke, ale nakoniec ho predsa len dostali a odviedli do mesta. Cestou sa ho snažili presvedčiť, prehovoriť, aby obetoval cisárovi. Starec však pokrútil hlavou a odpovedal: - Nie, nie je to možné, aby som také niečo urobil. –
Privliekli ho do divadla plného pohanov, ktorí sa nemohli dočkať, ako ho roztrhajú šelmy. I tam ho ešte presviedčali: - Maj ohľad na svoju hlavu a obetuj cisárovi – božskému géniovi. –
Staručký biskup znova len pokrútil hlavou. Dav už kričal netrpezlivosťou.
- Vyhovej ľudu a urob, čo si praje, - radil mu konzul. Na to muk Polykarp odpovedal: - Ľud nie je oprávneným sudcom, pred ktorým by som sa musel ospravedlňovať. –
- Môžem na teba pustiť šelmy! – vyhrážal sa mu prokonzul. A na to Polykarp, teraz však už bez strachu a s odovzdanosťou do vôle Božej hovorí: - Len ich pusť! –
- Môžeme ťa zaživa upáliť! – stupňoval vyhrážky prokonzul. Polykarp sa však nenaľakal ani plameňov a odpovedal: - Zbytočne sa mi vyhrážaš ohňom. On bude páliť len chvíľu a potom všetko pominie. Ja mám strach len z večného ohňa v zatratení. –
Dav už burácal: - Je to veľký učiteľ kresťanov a ich otec! Opovrhuje našimi bohmi! Hoďte ho šelmám! –
V tento deň však dav zostal sklamaný, pretože na Polykarpa šelmy nepustili. Minula už totiž hodina, ktorá bola na to vyhradená. Pohania začali teda od zlosti zbierať drevo, aby pripravili veľkú hranicu na upálenie. Dozorcovia chceli dať Polykarpovi okovy, ale ten ich prosil: - Nechajte ma tak, ako som. – Zobliekol si tuniku a sám si vyzul topánky. Keď však vystúpil na hranicu, predniesol ešte krásnu modlitbu, ktorá sa končila týmito slovami:
- Buď teda vždy požehnaný Pane a nech je po všetky veky velebené a chválené tvoje meno! -
Plamene už vyšľahli a zakrátko ovinuli i biskupovo telo. Telo, ako čítame v liste, malo farbu čerstvo upečeného chleba, alebo zlata a striebra, ktoré sa zlievajú dohromady. Vychádzala z neho žiara, ktorá oslňovala zrak. Potom sa všetko skončilo, zostal len popol.
A list pokračuje:
Nám sa však aj napriek tomu podarilo nájsť a zozbierať niekoľko kostí, ktoré teraz chránime ako zlato a drahé kamene.
Z tejto vety je cítiť, že už vtedy sa začalo vlastne uctievanie pozostatkov svätých. List končí takto:
Až si prečítate tento list, nechajte ho kolovať v ďalších cirkvách.
Takýmto spôsobom sa rozširovala povesť o Kristových bojovníkoch a pamiatka na činy prvých svätcov. Medzi nich patrí i Polykarp, biskup zo Smyrny, ktorý obetoval svoj život za vieru okolo r. 156.
A nevdojak si uvedomujeme, že aj list je prostriedok k posväcovaniu seba i iných. A o to nám dnes práve ide.
Zachovať listové tajomstvo je správne a dobré. Svojím listom však môžeme spraviť aj mnoho dobra a o to sa snažme. Amen.