Meditácia na 25.04.2018
Streda po 4. veľkonočnej nedeli | Mk 16, 15-20
Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“ Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.
Kristus žije v Cirkvi
Nik z nás nemôže beztrestne a ľahkovážne toto popierať. Kto nepatrí Kristovi, kto nenájde svoje miesto na zemi s Kristom, v jeho učení, kríži, utrpení, konaní dobra a oddanosti, ten nenájde ani svoje miesto v jeho Kráľovstve. Preto si znova pripomíname, že krstom patríme do Cirkvi, ktorej hlavou je Ježiš. Máme nádej, že aj naša vlasť je v nebesiach. Preto túžime po stretnutí s Kristom, naším Bohom vo večnosti. Očakáva od nás, že vo svojom živote budeme zachovávať všetko, čo nám povedal. Uvedomujeme si, že nebo, do ktorého vstúpil Ježiš a ktoré si dnes pripomíname, nie je ďaleko. Je potrebné, aby sme správne chápali nebo. Kto chápe nebo ako miesto radovánok, kde duša bude mať všetko, na čo si len pomyslí, keď nebo chápe len ako uspokojenie svojich materiálnych a telesných túžob, ten má nebo ďaleko. Vtedy, keď v čistote srdca spoznáme istotu neba, je veľmi blízo. Nebo chápeme ako stav, kde už nebude utrpenia, bolestí a žiaľu. Ak bude nejaká práca, tak bude radostná, nebude z donútenia, ale slobodne konaná a nebude vyvolávať únavu. Večnosť je radosť v Bohu. Vidieť Boha z tváre do tváre je nielen pravda, ale aj odmena, ktorej sa nedá prirovnať nič a nik. Najväčším šťastím pre človeka bude vedomie: Boh ma miluje. Aj keď na zemi vieme o láske Boha k nám, stav lásky na zemi nie je možné zrovnať s tou radosťou, ktorú má Boh pre nás vo večnosti ako odmenu. V nebi budeme aj my viac milovať Boha ako na zemi a v tom bude taktiež aj naša odmena. Milovať Boha je odmena a dar. Možno povedať, že to bude oceán šťastia lásky. Keď takto chápeme nebo, chápeme, že tento stav nie je vzdialený, ale situácia, v ktorej je Boh prítomný a my sme pri ňom. Ježiš pri nanebovstúpení nemusel prekonávať veľké vzdialenosti, chápuc svetelné roky, pretože sám povedal: „Ja som v Otcovi a Otec je vo mne" (Jn 14,10).
Apoštoli videli Ježiša odchádzať; vznášal sa, vzďaľoval, ale bol zjednotený s Otcom pred i po nanebovstúpení. Ľudskými slovami sa nedá vyjadriť tajomstvo jednoty lásky medzi Otcom a Synom. Predstavme si hluchého človeka. Vidí ľudí tancovať a je mu čudné, neprijateľné to, čo nazývame tancom. Keď získa sluch a započúva sa do hudby, prežije jej rytmus a vžije sa do krásy pohybu tela, nepovie, že tanec je čosi čudné, ale povie, že tanec je krásny. Ale už na zemi môžeme prežiť predsieň neba. Predstavme si, že muž povie svojej žene: „Budeme pracovať a raz budeme bohatí!" A žena mu odpovie: „Už sme bohatí, veď máme jeden druhého." Apoštoli pozerali na nebo pri nanebovstúpení Pána: Vtedy im anjeli povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať" (Sk 1,11). My nepozeráme na nebo, oblohu s tým úmyslom, že nebo je hore, kdesi ďaleko, vysoko, v atmosfére, za hranicou kozmu alebo za hranicou smrti. Boh nás naučil, že nebo hľadáme v sebe v spojení s ním. Nebo je tam, kde človek nachádza Boha a seba v Bohu. Pravdaže, naše stretnutie s Bohom sa celkom zrealizuje pri našej smrti, keď s Ježišom prejdeme po celej veľkonočnej ceste. Boh je prítomný všade, a teda i nebo môže byť všade. Pre nás je nebo tam, kde práve sme, keď s Bohom žijeme. Bránu neba už tu na zemi môžeme prekračovať. Keď hľadáme Boha a keď Boha nachádzame v sebe a v iných, môžeme prežívať už nebo na zemi. Je správne, že využívame čas v zhode s vôľou Božou. Žijeme s Bohom. Spomeňme si na sv. Dominika Sávia. Pri prvom svätom prijímaní si napísal heslo života: "Radšej zomrieť, ako zhrešiť." A nielen ho napísal, ale aj zachoval. Keď zomieral, otec sedel pri jeho posteli. Dominik sa na chvíľu prebral, pozrel na otca, usmial sa a povedal mu: „Otecko, vidím krásne veci." A s úsmevom na tvári zomrel. Dnešný sviatok slávime v čase, keď sa okolo nás prebúdza príroda zo zimného spánku. Ako sa tešíme zo zelene, kvetov, spevu vtákov, teplého vánku... Nevdojak sa nám môže natískať myšlienka, aké to bude krásne v nebi, keď krása, ktorá tu dnes je a zajtra vädne, je tak okúzľujúca a vyvoláva v nás radosť. Čo sa skrýva za slovami apoštola sv. Pavla: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" (1 Kor 2,9). Vedie nás to k myšlienke o tom, aký dobrý je Boh, že už tu na zemi poznávame a zažívame veľkosť jeho lásky. Áno, telesné nanebovstúpenie Krista do neba je predovšetkým sviatkom jeho samého. Veď dobrovoľne prijal úlohu sluhu a pravdou znejú slová: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno" (Flp 2,9). Apoštol sv. Pavol myslí na meno Pán, čiže najvyššiu hodnosť a moc. A pre nás je to záruka, že keď vytrváme v jeho láske, dostaneme odmenu. Veď povedal: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte" (Jn 14,3-4).
Z oltárov dnes odkladáme sochu zmŕtvychvstalého Krista. Veľkonočná svieca zostáva. Je to akoby symbolický pohľad na dnešný sviatok. Krista svojimi prirodzenými očami nevidíme, ale svetlo sviece nám hovorí, že je tu náš čas, aby sme horeli láskou k Bohu a k svojim blížnym. Aby sme splnili to, čo od nás Ježiš právom očakáva. My nefilozofujeme, ale veríme slovám Krista, ktoré sú pre nás zárukou večnej odmeny v Kráľovstve lásky, svetla a pokoja. Amen.
YT | GTV | ČNOSTI | Utrpenie bez zmyslu je najmučivejšie a najničivejšie