Meditácia na 01.06.2018

Piatok 8. týždňa v Cezročnom období | Mk 11, 11-25

Ježiš slávnostne pozdravovaný zástupmi vošiel do Jeruzalema, do chrámu. Všetko si popozeral a odišiel s Dvanástimi do Betánie, lebo už bol večer. Keď na druhý deň z Betánie odchádzali, pocítil hlad. Zďaleka zazrel figovník s lístím. Išiel k nemu, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie; nebol totiž čas fíg. I povedal mu: „Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!“ A jeho učeníci to počuli. Potom prišli do Jeruzalema. Keď vošiel do chrámu, začal vyháňať predavačov a kupujúcich v chráme. Peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubov stolice. A nedovolil nikomu prenášať ani náčinie cez chrám. A učil ich: „Nie je napísané: ‚Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy‘? A vy ste z neho urobili lotrovský pelech.“ Keď to počuli veľkňazi a zákonníci, hľadali spôsob, ako ho zabiť. Báli sa ho, lebo všetok ľud obdivoval jeho učenie. A keď sa zvečerilo, odišli z mesta. Keď ráno išli popri figovníku, videli, že vyschol od koreňa. Tu sa Peter rozpamätal a povedal mu: „Rabbi, pozri, figovník, ktorý si preklial, vyschol.“ Ježiš im na to povedal: „Majte vieru v Boha. Veru, hovorím vám: Keď niekto povie tomuto vrchu: ‚Zdvihni sa a hoď sa do mora,‘ a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa mu to. Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať. A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy.“


Nenašiel nič, len lístie

Každý z nás má a má mať tú ambíciu, aby bol stromom, ktorý prináša plody, rodí, je užitočný. Je vecou základnej kultúry, aby sme sprístupnili blížnym poklady svojho ducha. Takou v každom prípade má byť kresťanská kultúra, ktorá je kultúrou lásky. Treba to zvlášť zdôrazniť v kontexte dnešného evanjelia. Pretože ľudia, ochotní považovať za kultúru jedine vonkajšiu pozlátku, ktorá je oku práve takýmto milým lístím. Pravá kultúra prikazuje človeku, aby bol otvorený na potreby iných. Vo chvíli, keď niekto vo svojom obcovaní s druhými hľadá len svoje výhody a zisk, keď vzťahy s ľuďmi využíva jedine, aby vyhovel svojej pýche, svojej lenivosti – podáva dôkaz nielen o nedostatku lásky, ale aj o nedostatku autentickej kultúry. A tiež sám seba povzbavuje radosti, akú dáva plodný a produktívny život. Okrem toho vzrastajú jeho požiadavky; rastie nakoniec nespokojnosť so životom a s okolím. Slovom: „pohodlný" človek sa stáva nakoniec nepohodlným nielen pre druhých, ale aj pre seba. Vyžadovanie plodnosti sa vzťahuje, dokonca v prvom rade, na tzv. nábožných, praktizujúcich, kresťanov, ktorí v osobných kontaktoch s Kristom sú oprávnení vykonávať užitočné činy. Ide o to, aby ich modlitby a pobožnosti neboli len takým bujným, ozdobným lístím, medzi ktorým je ťažko nájsť nejaké ovocie, čiže užitočné skutky.

Či tí, ktorí sa k nám približujú pri hľadaní ovocia, hladní po dobrom slove, úteche, dobrej rade, opore – takej či onakej – nachádzajú u nás to, čo očakávajú? Či dokonca aj svoje utrpenie vieme zúžitkovať ako obetu za niekoho – ako to robí Kristus v každej obete na oltári?


YT | GTV