Meditácia na 26.08.2018

21. nedeľa v Cezročnom období | Jn 6, 60-69

Mnohí z Ježišových učeníkov povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Ale niektorí z vás neveria.“ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“ Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“

 

K láske a viere potrebujeme odvahu

Keď sa obzrieme okolo seba, často vidíme, že veriaci si neplnia svoje povinnosti tak, ako si plnili predtým. Niekedy to aj počujeme: Bol som miništrantom, a teraz neverím. Alebo: Ja to už mám odmodlené; Boh mi nepomohol, keď som bol ja chorý. Keď vidím ísť do kostola X.Y., ja tam nejdem a podobne. Vieme, že základnou čnosťou v živote človeka je viera. Je potrebná v živote prirodzenom, ale i v nadprirodzenom. Nie je možné predstaviť si život bez viery. Musíme byť vďační Pánu Ježišovi, že nás i dnes upozorňuje na niečo veľmi dôležité. Pán Ježiš sa v evanjeliu obrátil k pochybujúcim a reptajúcim, a povedal: „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život" (Jn 6,63). Ježišova reč o Eucharistii vedie naše úvahy. Táto reč pobúrila Židov a vniesla i zlo do radov jeho učeníkov. Tak isto ako ostatní nemohli porozumieť, ako Ježiš môže dať jesť svoje telo ako pokrm. Preto počujeme slová z ich úst: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!" (Jn 6,60). A viacerí odišli od Ježiša. Odchod od Pána Ježiša nesmieme chápať ako problém - či uznať, alebo neuznať Pána Ježiša. Musíme to chápať ako problém emocionálny, ktorý bol pri počúvaní Ježiša u mnohých. A keď emócie prešli, city ochabli, zjavila sa potreba rozumného uvažovania a tu jeho žiaci nerezignovali. Ježiš od nich žiada vieru, aby mu verili, ale oni nie sú to schopní pochopiť. Pascal povedal, že tak ako k láske, tak i k viere potrebujeme odvahu. Nedostatok odvahy k viere ju nielen oslabuje, ale neraz aj znemožňuje. 

Aké sú prekážky, ktoré znemožňujú našu vieru? Najvážnejšou prekážkou je, keď si chceme všetko vysvetliť svojím rozumom - a to je nemožné. Často počujeme: Čo nevidím, neverím! A predsa, je veľa vecí, ktoré nevidíme a veríme, že jestvujú. Nevideli sme žiadne gama, a predsa veríme, že je. Nevideli sme elektrický prúd, a veríme, že jestvuje. Slepý človek nikdy nevidel slnko, a predsa verí, že existuje. Najväčšou ťažkosťou pre apoštolov bolo uveriť tomu, čo je ľudskými silami nemožné. Ako nám Ježiš môže dať jesť svoje telo? Odpoveď na túto otázku je podstatná, dôležitá, a predsa jednoduchá. Ak Ježiš môže piatimi chlebmi nasýtiť päťtisíc ľudí, ak môže slepému vrátiť zrak, keď vzkriesi už tri dni ležiaceho Lazára k životu, tak to znamená, že môže dať i svoje telo za pokrm. Viera v tomto prípade je znakom dôvery v Krista. Tak Pánu Ježišovi apoštoli uverili úplne. Na otázku Pána Ježiša: „Aj vy chcete odísť" (Jn 6,67). Peter odpovedá: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života" (Jn 6,68).

lubomir_stancek_citat1.jpgJe možné odísť od Krista, je možné zradiť ho, je možné celkom sa ho zrieknuť, ale čo dať ľudskej duši namiesto Krista?! Duša človeka je hladná po Bohu. Ona si tiež preberá, hocičím ju nemožno nasýtiť. Na túto tému povedal vážne slová sv. Augustín: - Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojná je naša duša, kým nespočinie v tebe. - Každá Cirkev a tým viac kresťanstvo, má svoje tajomstvá, ktoré sa dajú objasniť a úplne pochopiť iba vo svetle smrti ä zmŕtvychvstania Pána Ježiša. To bolo dôvodom sv. Pavla, aby napísal v Liste Korinťanom tieto slová: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera" (1 Kor 15,14). Zmŕtvychvstanie Krista je posledným a najvážnejším dôkazom, argumentom potvrdzujúcim pravosť našej viery. Druhým dôvodom, ktorý často vyvoláva krízu viery, je naše pozemské zmýšľanie. Tak chápali i slová Pána Ježiša niektorí jeho poslucháči, a tak zmýšľali neraz i jeho apoštoli. Najvážnejšou starosťou bola pre nich starosť o dočasný život. Zabezpečiť si tu na zemi čo najspokojnejší život, oslobodiť sa od ťažkostí, užiť si z neho čo najviac. A to považovali mnohí za najpotrebnejšie. Veriť vo večnú blaženosť - nebo, v Eucharistiu, vo večný život, a to je pre dnešného človeka veľa. Ako na tieto ťažkostí odpovedá Pán Ježiš? Jeho slová sú jednoznačné. Starosť o život tu na zemi je dobrá vec, je to potrebné. Pán Ježiš ju na inom mieste pochváli, ale rovnako prízvukuje, že táto starosť nerozviaže problém ľudského života. Človek má okrem tela aj dušu, a preto sa musí starať i o ňu. Výrečné sú slová Pána Ježiša z evanjelia: „Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život" (Jn 6,63). Slovo telo v tomto texte označuje dočasné prebývanie tu na zemi. Pán Ježiš tým potvrdzuje, že je to dobré, ale veľmi krehké, rýchlo sa míňa a málo z neho zostáva človeku. A keď je tomu tak, je teda nesprávne si na tom zakladať, pretože všetko sa raz skončí. Uvedomme si, že náš skutočný život sa vlastne po našej smrti len začne.

Pán Ježiš nám tu pripomína jednu hlavnú vec, že vo svojom živote tu na zemi sa musíme naučiť správne hodnotiť svoj vzťah. To znamená, že nemáme znevažovať svoje poslanie na zemi, ale musíme si byť vedomí, že za život tu na zemi raz budeme odmenení. Čo to znamená pripravovať sa na večnosť? Znamená to brať vážne slová Pána Ježiša, ktoré povedal i dnes na našu adresu: „Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život" (Jn 6,63). Zaväzuje nás zatiaľ život duchovný. Starosť o jeho rozvoj, bezhranične dôverovať Kristovi a snažiť sa o plné zjednotenie s ním. Dôkaz vidíme v každodennom živote, ktorý nás učí, že kto v živote sa snaží žiť podľa Krista, ten sa nesklame. Dôverujme Kristovi! Nedávno bol sviatok Štefana Uhorského, ktorého nazvali „Apoštolom na tróne". Bol tu na zemi podľa Ježišových slov svetlom a kvasom. Spolu so svojou manželkou Gizelou plnili Ježišove slová. Poviete, že boli čosi vyššie? Sv. Helena žila podľa prirodzeného zákona, držala sa svojho svedomia. Povolaním poštárka a stala sa manželkou dôstojníka Konštantína Chlóra, ktorý ju neskôr, keď sa stane cisárom, zanechá, opustí. Vytrvala však čestne a odmeny sa jej dostane, až keď sa stane cisárom jej syn Konštantín, ktorý ju mal veľmi rád. Jej ďakujeme za krásne stavby a objavenie kríža, na ktorom zomrel Pán Ježiš. Poznámei 16 rokov trvajúcu snahu sv. Moniky obrátiť nielen syna Augustína, ale i manžela a svokru. Podarilo sa jej to a krásne to povedal Monike kartáginský biskup: Žena, nie je možné, aby Boh nevypočul tvoje modlitby. Čo to všetko znamená pre nás? 

Dôverovať Ježišovi viac ako sebe. Dať Bohu, čo mu patrí, a to nielen vo chvíľach sviatočných či slávnostných, ale i všedných, a najmä keď tlačí kríž: Pane, tu som! Krízy boli, sú a budú. Pán nikoho neskúša nad jeho sily. Pán dopustí, ale neopustí. Spytujme si radšej častejšie svedomie, čo sme všetko zanedbali, pokazili, zradili vo svojom vzťahu k Bohu tu na zemi. Amen.

YT | GTV