Meditácia na 17.09.2018
Pondelok 24. týždňa v Cezročnom období | Lk 7, 1-10
Keď Ježiš skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil. Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ ide; inému: ‚Poď sem!‘ tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.
Ktože je ten človek, ktorému stačí len slovo?
Nie je to náhodou človek, ktorý práve od nás potrebuje to jedno slovo, a možno už dlho na to slovo čaká? Možnože i jemu stačí to slovo, aby sa v ňom prebudila nádej a chuť k životu. Vo všeobecnosti: ako Božím slovom vznikol svet – tak ľudské slovo je schopné vykonať mnohé zázračné veci (v podstate to šľachetné ľudské slovo je predsa Božím slovom!). Ale my nedoceňujeme význam našich slov – tak v prípadoch, keď hovoríme priveľa, ako aj vtedy, keď hovoríme primálo. Neraz to jedno slovo „priveľa" znepriatelí na smrť najlepších priateľov – a na celé roky, ako náhrobný kameň, zapadne na vzájomné vzťahy. A neraz chýba to jedno slovo „odpusť" či „odpúšťam"; chýba slovo, ktoré by mohlo zrodiť v niečom srdci nový život. Môže to byť banálne slovo, akým sa udržiavajú kultúrne vzťahy medzi ľuďmi – ale je to len zdanlivo banálne. Pretože sme spoločnosťou nielen civilizovanou, ale aj sformovanou kresťanskou kultúrou, ktorá je kultúrou lásky, ktorá sa začína od uznania nadradenia druhej osoby nad prvou (W. Foester). A ak je už reč o civilizácii a kultúre – je dobré poznať rozdiely medzi jednou a druhou. Civilizovaný človek, keď sa niekoho dotkne, povie: prepáčte; a kultúrny človek vo všeobecnosti sa nikoho nedotkne. My, žiaľ, sa dotýkame navzájom a predierame slovami sťa lakťami (keby len lakťami, ale sú tiež slová ako päste, ako bomby a torpéda!). Vo všeobecnosti to civilizované slovíčko „prepáčte" prinavracia poriadok – ale tá kresťanská kultúra má vylučovať každé predieranie sa a dotýkanie. Treba sa rozhliadnuť, pripomenúť si, či niekto nečaká – možno dlho čaká na jedno naše potrebné mu slovo, v rozhovore či liste – a teda povedz len slovo...