Meditácia na 23.10.2018
Utorok 29. týždňa v Cezročnom období | Lk 12, 35-38
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení.
Človek po celý život na niečo čaká...
To, čo nám dnes hovorí Pán Ježiš, veľmi zodpovedá ľudskej prirodzenosti. Človek je od prírody čakajúcou bytosťou, po celý život na niečo čaká a je šťastný kvôli tomuto čakaniu. Čakanie sa nám často spája s nejakou nehybnosťou, a nehybnosť to je vo všeobecnom chápaní márnenie času. Čas beží - a človek čaká. My čakáme na príchod Pána, Ježiša Krista. A naše čakanie nie je vôbec mŕtvou nehybnosťou. Pretože Kristus príde nie až pred polnocou či nad ránom. Prichádza stále, v každej chvíli. Prichádza teda prostredníctvom vnuknutia, ktoré nás povzbudzuje či k modlitbe, či k praktickej činnosti; prichádza prostredníctvom druhého človeka, ktorý nám niečo dáva alebo niečo od nás očakáva; prichádza prostredníctvom svojich neraz bolestných navštívení; prichádza prostredníctvom rôznych udalostí, ktorými nás chce o niečom poučiť alebo k niečomu povzbudiť. Našou vecou je teda bdieť, so zapáleným srdcom ako pochodňou, pripraveným na príchod Pána, keď „príde a zaklope" takým či onakým spôsobom.
Prostredníctvom takéhoto očakávania náš život dostáva zmysel a hodnotu. Keď čakáme na nejakú správu alebo milého hosťa - nemôžeme zaspať, stojíme vo dverách, vyzeráme cez okno. Je medzi nami veľa takých, ktorí v bdelom napätí sa snažia rozpoznať kroky prichádzajúceho Krista? Zvlášť, že každý z týchto príchodov môže byť posledným príchodom... A v určitom zmysle je posledným, pretože takáto príležitosť či situácia sa už nemôže zopakovať. Hľa, prichádza aj teraz, v sviatostnej podobe a posadí nás k stolu a bude nás obsluhovať.