Meditácia na 08.01.2019
Utorok po Zjavení Pána | Mk 6, 34-44
Keď Ježiš videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam. Keď už bolo veľa hodín, pristúpili k nemu jeho učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a je už veľa hodín. Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie.“ On im odpovedal: „Vy im dajte jesť!“ Vraveli mu: „Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?“ Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!“ Keď to zistili, povedali: „Päť a dve ryby.“ Tu im rozkázal usadiť všetkých po skupinách na zelenú trávu. A posadali si v skupinách po sto a po päťdesiat. Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali. Aj obe ryby rozdelil všetkým. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov odrobín a zvyškov z rýb. A tých, čo jedli chleby, bolo päťtisíc mužov.
Hlad je veľkým nepriateľom človeka
Keď čítame tieto nádherné slová o nasýtení päťtisícového zástupu, sme naplnení bázňou. Dnes nám chce Cirkev povedať: Sadni si, odpočiň si aspoň v kostole. Nechaj svoj zhon za dverami a zaraď sa do zástupu okolo Ježiša. O tomto rozmnožení chlebov hovoria svorne všetci štyria evanjelisti. V niektorých maličkostiach sa rozchádzajú a doplňujú. Ale zhodne hovoria, že toto rozmnoženie sa udialo v tichu, na osamelom mieste. Odborníci Svätého písma považujú túto udalosť rozmnoženia ako predobraz Eucharistie. Keby sme si prečítali 6. hlavu evanjelistu svätého Jána, videli by sme aj odozvu ľudí na toto rozmnoženie: Krista chceli urobiť kráľom. Ale keď im Ježiš hovorí o chlebe života, že im dá svoje vlastné telo, po ktorom už nebudú hladní a smädní - nechceli ho už za kráľa a šomrajúc sa pýtali: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: Zostúpil som z neba“ (Jn 6,42)?! Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať“ (Jn 6,60)?! Aj Marek hovorí o tom, že to nepochopili ani sami apoštoli, pretože ich srdcia boli stále nechápavé.
V čom sa my, kresťania dnešnej doby, líšime od týchto šomrajúcich Židov, od nechápavých apoštolov, od učeníkov, ktorí sa vrátili domov a viac za Ježišom nešli? Či nežiadame aj my od Ježiša skôr svoje materiálne nasýtenie, zabezpečenie, pohodlie ako Chlieb večného života? Či nerezignujeme hneď, akonáhle sa objavia prvé prekážky so slovami: Tvrdá je to reč?! Dajme si pozor na svoje zmýšľanie v spoločnosti. ...aj pre nás má Ježiš pripravenú hostinu. Pozvaní sme všetci. Prajme si a snažme sa, aby sme nepoznali duševný hlad. Amen.